Mária Tóthová Šimčáková.
Foto: archív Márie Tóthovej ŠimčákovejPrečo je to dnes tak, že veľa detí nevníma svojich rodičov ako autoritu a vôbec nereaguje na to, čo od nich otec či mama chcú?
Od tvrdej autoritatívnej výchovy, keď sa rodičom ešte pomaly vykalo, na čo si spomenú najstaršie generácie, sme prešli k výchove voľnejšej, liberálnej. Mnoho rodičov sa snaží byť priateľskými, ale nesmú zabudnúť, že je aj treba v záujme dieťaťa nastaviť pravidlá. Práve potomok často rodinu ovláda a určuje, čo a ako sa bude diať. Ak potom od dieťaťa niečo rodičovsky chcem, nerozumie, prečo to má urobiť, veď inokedy sa správam kamarátsky a veci mu dovolím. Nedokáže pochopiť, prečo zrazu nie je ono tá autorita a nechceme mu vo všetkom vyhovieť. Tým, že nedávam dostatočne najavo svoje rodičovské kompetencie, dieťa zneisťujem a ono samozrejme odpovedá nepatrične. Ale nemôže za to.
Ako dať najavo rodičovské kompetencie, aby boli dostatočne zreteľné, ale zároveň sme k dieťaťu nepristupovali z pozície sily?
Rozlišujme situácie, kedy sa môžeme správať viac ako kamarát a kedy ako zodpovedný rodič. Keď ráno potrebujeme včas odísť z domu, dieťa si nemôže vyberať z troch jedál na raňajky či skúšať trpezlivosť pri treťom prezliekaní.
Popoludní sa z nás môže stať pohodový rodič, keď sa pýtame, ako sa malo dieťa v škôlke či škole. Nebudeme vtedy mentorovať alebo mu hovoriť, čo urobilo zle. Potom však príde večer a je znovu treba uplatniť rodičovské kompetencie. Ja ako rodič rozhodujem napríklad o tom, kedy pôjde dieťa spať. A mám dieťa na to pripraviť a dosiahnuť správnu vec tak, že hodinu predtým poviem, že je ešte treba urobiť toto a toto. Môžeme to urobiť spolu, hrou, milo či zábavne, ale urobiť sa to musí a ja ako rodič na tom musím trvať. Rodič nemá byť prísny, ale dôsledný áno, stáť si za svojím slovom.
Čo však robiť v prípade, ak si za „svojím slovom“ stojí aj dieťa a odmieta to, čo od neho chceme?
Viem si predstaviť, že by k takej situácii mohlo prísť. Je na šikovnosti a diplomacii rodiča, aby sa vedel s dieťaťom dohodnúť. Musí vedieť, že s jednoznačným príkazom či zákazom môže naraziť. Ja mám byť ten, čo pozná svojho potomka a z mojej strane by to tvrdé „nie“ zaznieť nemalo, pretože to vyvolá odpor. A tak je nutné urobiť to inak. Tak, aby dieťa bolo ochotné spolupracovať, napríklad použiť hru alebo netrvať na okamžitom splnení požiadavky. Dať dieťaťu šancu jedenkrát, druhýkrát, ale potom už trvať na svojom. A ak to neurobí, majú prísť prirodzené dôsledky.
Výchovu prispôsobte tomu, aké je vaše dieťa.
Ako môžu vyzerať vo výchove prirodzené dôsledky, ak ako rodič nechcem používať tresty?
Nie, tresty určite nie. Napríklad ak dieťa nezje raňajky, logickým dôsledkom bude, že zostane hladné. Pripadne, len pre istotu krabička s jedlom na cestu, no dieťa o ňu musí samé požiadať, ak uzná, že má hlad. Ak rodič niečo povie dieťaťu, tak by mal svoje slová dodržať. Moje deti šli raz z domu aj v pyžame, keď neboli včas oblečené. Museli sa obliecť v aute. Skúsenosť, že som dostála svojmu slovu, spôsobila, že už to nikdy neurobili.
Staré rodičovské vzory sme odmietli, nové ešte nie sú. Odkiaľ teda brať rodičovské sebavedomie a vo výchove toľko netápať?
Keď chceme pôsobiť v nejakej profesii, musíme mať vzdelanie a prax. V rodičovstve to tak nie je, riadime sa intuíciou či vzormi alebo antivzormi vo vlastnej výchove. Ak sme boli vychovaní prísne, nechceme to urobiť aj svojim deťom. Musíme si ale dať pozor, aby sme len neprešli z jedného extrému do druhého. Niečo si môžeme prečítať, naštudovať, ale tiež je potrebné zvážiť, aké je moje dieťa, akú má povahu a tomu výchovu prispôsobiť.
Niekto povie: „Ale ja som spravodlivý rodič, k svojim dvom trom deťom sa správam rovnako.“ To však nie je vždy dobre. Niektoré deti treba len veľmi jemne usmerňovať a fungujú vynikajúco, u iných to neplatí a treba použiť trochu iné metódy a prostriedky, aby som vo výchove dosiahla veci, ktoré považujem za dôležité. Je však fakt, že nás vo výchove veľmi ovplyvňuje vlastná minulosť. Máme tendenciu preberať to, čo sme sami zažili a úplne automaticky to používame aj vo výchove.
Psychologička radí deti netrestať.
Foto: archív Márie Tóthovej ŠimčákovejAko môže rodič zmeniť základné nastavenie, ktoré prijal vo svojej pôvodnej rodine a neopakoval napríklad chyby, ktoré robili jeho rodičia?
Keď sa rodič pristihne, že reaguje rovnako, je dobré, aby sa svoje vlastné detstvo snažil uchopiť a porozprával sa o ňom s partnerom: „Moja mama bola taká a taká, v tomto ju chcem nasledovať, na toto si dať pozor. Ty ma ako spolurodič upozorni, ak by som niekedy veľmi tlačila.“ Nie je dobré prijať stav, keď rodičovstvo len tak plynie a my to „nejako“ robíme. Nie, bavte sa s tým druhým rodičom o výchove, korigujte sa navzájom.
Na výchovu našich detí majú samozrejme vplyv aj prarodičia. Od toho, ako nás vychovali, sa však chceme často odstrihnúť. Ako sa s nimi dohodnúť na pravidlách tak, aby všetci boli spokojní?
Dá sa povedať, že dieťa ovplyvňuje nielen základná rodičovská línia, ale aj staršia generácia. Starí rodičia vnímajú dieťa inak, vidia aj stránky, ktoré my ako rodičia nevidíme, čo je určite pozitívne. Ak je však pre nás niečo vo výchove dôležité, trvajme na tom. Napríklad ak máme striktný postoj ku sladkostiam, nemôže prísť k tomu, aby stará mama robila za naším chrbtom nejakú inú politiku. To v rodinných vzťahoch nerobí dobrotu.
Otázka hraníc. Veľa sa hovorí, že sú potrebné, lenže čo si pod nimi predstaviť a ako ich uviesť do rodičovskej praxe?
Potrebujeme si položiť otázku, čo chcem vo výchove dosiahnuť, aké sú moje priority. O čo mi vlastne ide? Hranice určujeme my sami a kladieme si pritom otázky: „Môže dieťa komentovať moje príkazy? Keď niečo poviem, je to striktný príkaz alebo môžeme diskutovať o tom, ako by to chcelo dieťa?“ Výchovné zásady a hranice sa pritom s vekom menia. Dvojročnému nebudeme všetko dopodrobna vysvetľovať, ale úplne inak to budeme riešiť s desaťročným dieťaťom, ktoré nám už bude oponovať, a tak musíme byť v argumentácii silnejší.
Ako teda nastaviť hranice a rešpektovať pritom osobnosť dieťaťa?
Hranice netvoríme bez ohľadu na dieťa. K nemu predsa výchovu smerujeme. Potrebujeme vedieť, aké dieťa je a čo je preň dôležité. Hranice určujem vždy s ohľadom na jeho osobnosť, temperament či záujmy. Môžem si ja povedať, že budem prísny rodič a moje dieťa nebude v živote oponovať tomu, čo poviem. Lenže ak mám potomka, ktorý je verbálne zdatným a neustále mi oponuje, je jasné, že hranicu som nastavila zle. Ak mám dieťa, ktoré ochotne spolupracuje, tak môžem zvoliť iný, liberálnejší prístup a naozaj to nechať celé na tom, že sa stačí na neho pozrieť a ono už vie, čo má robiť. Ani deti v jednej rodine nie sú rovnaké. Vieme napríklad, že na jedno sa možno spoľahnúť, čo sa týka sebaobsluhy, ale druhého musíme trochu kontrolovať.
Často sa hovorí o tom, že rodičia by mali byť vo výchove a dodržiavaní hraníc dôslední. V akých prípadoch je však možné na hraniciach netrvať a naša rodičovská autorita tým neutrpí, ale skôr naopak?
Dôslednosť je dôležitá, ale treba sa zamyslieť: Ak teraz nahlas vyslovím, že chcem, aby dieťa urobilo to a to, potom už bude veľmi ťažké vziať tieto slová späť. Maximálne si môžem s dieťaťom dohodnúť nejaký kompromis, že to nemusí urobiť hneď, ale neskôr a trochu inak. Môžem však svoju požiadavku vysloviť inak: „Potešilo by ma, ak by si urobil to a to.“ Vzniká možnosť debaty a ja ako rodič obstojím. Častokrát keď je dieťa vzdorovité a urobí scénu, rodičia ustúpia. To je ale to najhoršie. Naučia ho tak, že si krikom a plačom vydobyje ústupok. Ak to rodičia robia často, môže sa to zvrtnúť do neustáleho vzájomného kriku.
Ak také správanie rodič dovolil dlhodobo a teraz si uvedomil, že je to už neudržateľné a nedá sa tak žiť, je ešte možná náprava?
Vždy je možnosť nápravy, nejakej hrubej čiary, ktorú urobíme a môžeme začať nanovo. Porozprávajte sa s dieťaťom, že to chcete inak a ako by ste to mohli urobiť. Samozrejme iná je práca s päťročným dieťaťom a iná s dvanásťročným tínedžerom. Je pravda, že vekom sa mnohé veci zlepšujú, ale môžu sa aj zhoršiť. Keď sa dieťa dostáva do tínedžerského veku, často nechápeme, kto to vlastne je a kde sa tu zrazu vzal. Nastupujú starosti, hoci predým sme pre dieťa boli príjemnou autoritou a aj my sme ho rešpektovali. Zmena správania, iná reakcia nás ako rodiča dá aj dieťaťu šancu zareagovať inak!
Keď k vám príde do poradne rodič a chce vyriešiť problém s chýbajúcou autoritou, čo mu poradíte?
Záleží na veku. Často prichádzajú rodičia, ktorí majú dieťa vo veku troch až štyroch rokov, keď si začína uvedomovať samo seba a nie vždy dokáže zvládnuť emócie, ktoré to prináša. Objavujú sa afekty a hnev. Učíme sa s rodičmi správne nastavovať pravidlá. Na nič sa netlačí, ale rodič počká. Zopakuje svoje požiadavky jedenkrát, dvakrát, nechá dieťa ešte pohrať sa, ale potom už trvá na svojom. Zároveň tak ale akceptuje aj potreby dieťaťa.
Nestaviame dieťa do pozície, že niečo nesmie. Snažíme sa nájsť akúsi medzicestu a to striktné „nie“ nevyriecť, aby sa dieťa nedostalo do afektu. Na verejnosti je vhodné použiť metódu tichého nie. Ak ideme napríklad do obchodu, tak mu povieme do ucha, prípadne sa dopredu dohodneme, že môže dostať jednu vec. Ešte raz mu vysvetliť situáciu a trvať na dohodnutom pravidle. Ak ho poruší, nedostane nič.
Keď sa už dieťa dostáva do puberty, je nutné rešpektovať, že sa snaží o suverenitu a samostatnosť, avšak ešte nechápe, že to súvisí aj so zodpovednosťou. Možno treba nastaviť iný typ komunikácie. Rodič musí pochopiť, že prestáva byť jedinou autoritou. Dieťa je síce treba aj naďalej kontrolovať, ale s dôverou v jeho úsudok a rozhodovanie.
Je správne, ak sa obdobie okolo troch štyroch rokov nazýva obdobím vzdoru? Pretože toto pomenovanie akoby naznačuje, že dieťa je zlé a my ako rodičia ho musíme „napraviť“.
Mne to pomenovanie neprekáža, ale častokrát toto obdobie nazývam skôr obdobím sebauvedomenia. Malé dieťa začína chápať, že existuje. U množstva detí toto obdobie prejde pokojne, iné majú roky afektívnych stavov, čo súvisí s ich výraznou emocionalitou. Ďalšie sebauvedomie nastáva v puberte, keď si dieťa uvedomí svoju identitu, len na inej úrovni. V puberte začína chápať, že môže veci vnímať a robiť po svojom, za seba a pokojne inak ako ostatní.
Tehotenstvo a pôrod dokážu ovplyvniť, aké dieťa je.
Keď je dieťa „neposlušné“, rodičia si často vyčítajú, že nezvládli výchovu. Do akej miery ale do toho vstupuje fakt, že dieťa také môže byť vo svojej prirodzenosti alebo že sa v priebehu jeho vývoja, napríklad už v maternici, udialo niečo, čo spôsobilo jeho takzvanú nezvládnuteľnosť?
Základ toho, aké dieťa je, tkvie samozrejme v genetike. No súčasťou jeho ovplyvnenia je ako trojuholník aj výchova a prostredie. Neskôr do toho zasiahne aj jeho sebarozvoj. No nie je to celé veru ľahko popísateľné ako recept na koláč, kde výsledkom bude vzorné dieťa. Niečo zdedilo po nás, niečo po našich predkov. Určite ho však veľmi ovplyvňuje aj to, čo zažilo v prenatálnom období. Sú dobre doložené výskumy, ktoré hovoria, že už dieťa v maternici toho veľa „pochytá“. Vníma, ako sa cíti matka aj to, či je chcené, alebo nechcené. Potom je dôležité, ako prebehol pôrod, ktorý má obrovský význam v živote dieťaťa. Jeho správanie neskôr neovplyvňuje len rodina, ale aj škôlka, škola, rovesníci, učitelia, okolie, média a podobne. To všetko výrazne vstupuje do toho, ako sa dieťa správa navonok a ako veci vnútorne prežíva.
Ja môžem byť pokojný a pohodový rodič, ale moje dieťa je dynamické a naopak. Veľa dynamických rodičov má potomka, ktorý je ich úplným opakom. Snažím sa dieťa vychovať podľa seba, ale ono je niekto úplne iný, tým pádom naň nestačím alebo nerozumiem, čo potrebuje, aby sa cítilo dobre.
Takže žiadne nevychované deti neexistujú?
Nevychovanosť dieťaťa, tento pojem by som nikdy nepoužila. Rovnako pojem zlé dieťa. Nie je žiadne len dobré a len zlé dieťa, každý v sebe máme a dávame navonok vidieť kus dobrého aj zlého správania. A často vidím, že práve nevhodne zvolená výchova dieťa ovplyvňuje negatívne. Napríklad dieťa, ktoré má veľký motorický nepokoj, sa musí stále hýbať, ale matka namiesto toho, aby mu dovolila behať, tak ho neustále nepomína: „Sadni si, prestaň kopať nohami.“ Ide tým absolútne proti nemu. Dieťa nikdy nesplní jej požiadavku a bude mať pocit, že nie je dosť dobré a v súlade s požiadavkami matky, čím sa dostávame do začarovaného kruhu. Dieťa začne vzdorovať, príčinou je však len nepochopenie jeho prirodzenosti.
Mgr. Mária Tóthová Šimčáková je úspešná detská psychologička. Práci s deťmi sa venuje už 27 rokov. Pracuje s deťmi s rôznymi problémami, celými rodinami, učiteľmi a so školskými kolektívmi. Je členkou Rady pre reklamu ako odborníčka na problematiku reklamy so zameraním na deti. Lektoruje a je autorkou mnohých programov pre deti a mládež i rodičov.
Je odbornou garantkou programu detinanete.sk v problematike digitálnej gramotosti a zodpovedného prístupu detí aj rodičov k používaniu technológii. Pracuje s projektom sebadôvery Dove pre dievčatá, matky a všetky deti, ktoré potrebujú obstáť v modernom svete.
Veľa skúseností, ako riešiť ťažkosti s výchovou detí, získala priamo v rodinách na Slovensku v relácii Pestúnka televízie Markíza. Napísala niekoľko kníh: Som rodič a čo s tým? (prvý a druhý diel) a Testujme a rozvíjajme svoje dieťa. Je šťastnou mamou dvoch detí.
Je odbornou garantkou programu detinanete.sk v problematike digitálnej gramotosti a zodpovedného prístupu detí aj rodičov k používaniu technológii. Pracuje s projektom sebadôvery Dove pre dievčatá, matky a všetky deti, ktoré potrebujú obstáť v modernom svete.
Veľa skúseností, ako riešiť ťažkosti s výchovou detí, získala priamo v rodinách na Slovensku v relácii Pestúnka televízie Markíza. Napísala niekoľko kníh: Som rodič a čo s tým? (prvý a druhý diel) a Testujme a rozvíjajme svoje dieťa. Je šťastnou mamou dvoch detí.
