ROZHOVOR Lucia (17) bojuje s najťažšou chorobou: „Nezobudím sa bez bolestí, ale môj príbeh musí pokračovať.“

Gabriela Bachárová, 9. mája 2021 o 04:15

„Myslím, že rakovina mi dala aj niečo dobrého. Spokojnosť. Nepotrebujem nezmyselné veci na to, aby som bola šťastná. Viac si vážim, keď sa ráno dokážem v rekordnom čase postaviť na nohy," vraví Lucia.

Jarné kvietky.

Foto: Luciin archív

O statočnej Lucii, ktorá rozdáva nádej všetkým okolo, hoci sama trpí vážnym onkologickým ochorením, som sa dozvedela z nášho pravidelného seriálu Ivanin denník. Ten pre náš portál píše Levičanka Ivana Debrecéniová, ktorá sa borí s tou istou chorobou ako Lucia, ale zdá sa, že všetko sa začína na dobré obracať. Napriek svojmu mladému veku ju Lucia, ktorá tiež pochádza z Levíc, ale v súčasnosti žije so sesternicou Zuzanou v Bratislave, držala nad hladinou. O svojom boji s chorobou nám porozprávala otvorene, no predsa len chcela zostať v anonymite. Prečítajte si jej silný príbeh, ktorý bude, ako Lucia verí, určite pokračovať.

Môžem sa opýtať, kedy sa začali vaše zdravotné problémy, ako sa prejavovali, na základe čoho ste sa dostali k lekárom a ako znela ich diagnóza?
Moje zdravotné problémy sa začali v detstve. Mala som asi rok a zrejme z odberov krvi sa zistila leukémia. Z tohto obdobia môjho boja proti chorobe si naozaj nepamätám nič. Avšak, liečba bola úspešná. Dovolím si teda povedať, že som nad chorobou vyhrala. Nanešťastie nie na dlho. Keď som mala tuším desať rokov, choroba sa rozhodla vrátiť. Ten čas si už pamätám dobre. Začalo to častou slabosťou a únavou. Dlho sme tomu neprikladali nejakú veľkú váhu, pretože som aktívne športovala. Zistilo sa to na kontrolných odberoch. Samozrejme, moja sesternica nečakala ani sekundu. Vysvetlili mi s lekárom, o čo ide. Musím uznať, že lekár mi to povedal veľmi milo a súcitne, takže ma vôbec neprepadol strach.

Ako sa zlú správu reagovalo vaše okolie?
Keďže som nemala strach ja, nemalo ho ani moje okolie. Alebo mi to aspoň nedali najavo. Snažila som sa byť vždy v pohode. A hlavne som dokázala fungovať takmer normálne.

Ako prebiehala vaša liečba?
Začala veľmi rýchlo. Po niekoľkých dňoch som už sedela so sesternicou Zuzanou na prvej chemoterapii. Prešlo mi to celkom rýchlo, hoci sme tam strávili štyri hodiny. Počas liečby mi nebolo ani nijako zvlášť zle, zostala mi len tá slabosť, mohla som chodiť aj do školy. Dalo by sa povedať, že som bola takmer ako zdravá. Po krátkom čase však bola slabosť stále silnejšia. Až som v jeden deň v škole odpadla. To roztočilo kolobeh všetkých možných vyšetrení od neurológa po CT a magnetickú rezonanciu, ktoré odhalili nádory. A vtedy sa začal ten ozajstný boj...

Západ slnka.

Foto: Luciin archív

Rozprávajte.
Liečba začala byť po vzniku nádorov čoraz agresívnejšia a aj mi bolo fyzicky slabšie. Avšak stále som sa snažila robiť množstvo aktivít. Dokonca som vyhrala niekoľko školských atletických aj tímových súťaží. Šport bol pre mňa asi najväčší priateľ a hlavne ma držal aj po psychickej stránke. Pretože pri športovaní získavate mnoho nových priateľstiev a lepšie zapadnete do nejakej tej skupinky. Zo všetkého najviac bol pre mňa beh, to bola taká moja psychohygiena. Keď ma prepadával strach zo zhoršujúcich sa výsledkov, šla som si zabehať. Hoci mi môj lekár naozaj často prízvukoval, že šport by som mala úplne vynechať. No po krátkom čase zistili, že počúvať v tomto naozaj nebudem a že šport mi nesmierne pomáhal na psychike.

Ktoré chvíle boli pre vás najhoršie?
Najhoršie chvíle prišli pred asi tromi rokmi, keď som prestala popri liečbe vládať športovať. Teda aj môj „záchranný“ beh som musela čoraz viac obmedzovať. Samozrejme postupom času ako som slabla, slabli aj kontakty s priateľmi.

Stromy rastú do neba.

Foto: Luciin archív
Ako ste na tom zdravotne v súčasnosti?
V súčasnosti to rakovina na mňa skúša, ako len môže. Pridružilo sa niekoľko nádorov v rôznych častiach môjho tela. Beriem stále chemoterapie, po ktorých mám bolesti a v súčasnosti je mi fyzicky naozaj zle, verím však, že sa môj stav môže zlepšiť. Kvôli bolestiam málo vládzem. Bolí ma celé telo. Aj všetky svaly, z chemoterapie sa mi pridružila atrofia (ochabovanie) svalstva. Bolesti mám už rok vkuse. Neprestajne. Bez nich sa nezobudím. Sú stále, len po chemoterapii silnejšie.

Ako to máte so školou?
Mnoho ľudí z mojej levickej školy donedávna ani netušilo, že som chorá. Momentálne sme na online výučbe. Uvidíme, ako to bude od pondelka, hovorilo sa, že by sme mali do školy už konečne ísť. V každom prípade by som išla rada. Určite to ale nebude každý deň. Aspoň polovicu týždňa by som ale chcela zvládnuť. Nemôžem veľmi do školy kvôli imunite, ktorú mám kvôli chemoterapii nízku, ale... ja si vždy trvám na svojom. A na priateľov sa teším.

Čo vám pomáha udržiavať si nádej, optimizmus, dobrú náladu možno?
Určite humor a moja fantázia ma neskutočne držia. Fantázia asi najviac. Lepšie sa mi nesú často aj zlé správy, keď si ich pretavím do svojho fantazijného sveta. Je to v podstate taký môj vesmír. A keď veci pomenujem inak, viac humorne, zabaví to mňa, ale aj moje okolie. A keď mám dobrú náladu, nakazím ňou často aj svoje okolie.

Kto vás najviac podporuje, kto vám najviac pomáha?
Najviac mi pomáha moja sesternica Zuzana a jej priateľ Miro. Keďže s nimi žijem, sú pre mňa tými najbližšími opornými piliermi. Samozrejme, veľmi mi pomáhajú aj niektorí moji priatelia. Dokonca teraz sa pre mňa veľmi blízkymi stali Ivka a Janka (Ivana Debrecéniová a jej kolegyňa zo združenia Prežila som to Jana Rozenberg), som veľmi rada, že som ich mohla stretnúť a aj spoznať.

Ivana Debrecéniová vraví, že pre ňu predstavujete veľkú podporu a neskutočnú pomoc. Kde na to nachádzate silu?
Ivku mám veľmi rada. Zoznámili sme sa cez jej facebookovú skupinku Prežila som to. Trochu som vtedy prežívala boj sama so sebou a so strachom. Sledovala som skupinku dlho a potom som sa odhodlala napísať jej súkromnú správu. Písať sme si začali stále častejšie. Mňa veľmi zaujímalo, ako sa má, ako ju môžem potešiť a ona zasa držala mňa. Je to tak doteraz, píšeme si a sem tam si zavoláme. Nedávno sme sa však stretli aj naozaj. Priniesla som obrázky pre Ivku, Henra (priateľ Ivany) a Janku.

Moja pomoc pre Ivku bola skôr v rovine fantázie. Krátili sme si naše ťažké dni humorom. Vymýšľať si rôzne galaktické príbehy je celkom zábava aj pre mňa. Svoju silu beriem ako ona z viery. A hlavne z toho, že keď dokážem potešiť niekoho okolo seba, je to naozaj veľmi super a pomáha to aj mne. Neviem prečo, ale veľmi ma trápi, ak je niekto z môjho okolia nešťastný alebo sa nemá dobre. Mám aj svoju malú skupinku kamarátov, čo sa tiež liečia, sme taká malá partia, ktorá si pomáha vzájomne. Akýkoľvek problém je naozaj ľahším, keď v ňom človek nie je sám.

Jar v rozpuku.

Foto: Luciin archív
Naučila vás choroba niečo o svete, iných ľuďoch, sebe, dala vám i niečo dobrého?
Táto otázka je celkom na mieste. Každá vec, čo nám do života vstúpi, nám v ňom aj niečo zanechá. Samozrejme, často aj čo to zoberie. Dokážem pokojne povedať, že ma poučila o veľkej nespravodlivosti sveta. Pretože keď ochoriete, veľa ľudí, priateľov sa vám vzdiali. Možno zo strachu, či vám nemôžu nejako ublížiť, alebo len preto, že im nestíhate. Určite ma naučila aj veľa o samej sebe. Že výmysly, ktoré pomáhajú mne, môžu naozaj pobaviť a pomôcť aj mojim blízkym, priateľom a okoliu. Myslím, že to dobré mi dala tiež. A tým je spokojnosť. Nepotrebujem nezmyselné veci na to, aby som bola šťastná. Viac si vážim, keď sa ráno dokážem v rekordnom čase postaviť na nohy, alebo keď sa mi darí cvičiť. Naučila som sa aj vážiť si samú takú, aká som. Pretože keď som náhle musela prestať športovať, keďže som nevládala, cítila som, že som nanič. No nebolo to tak, stále som to ja. Myslím že ma choroba stále učí, hlavne trpezlivosti.

Čo by ste odkázali ľudom, ktorí sa dnes z rôznych dôvodov trápia, nedarí sa im darí, trpia?
Určite, aby sa nevzdávali. Viem, ľahko sa to hovorí. Ale aj mňa často trápia bolesti, smútok a dokonca aj strach. Toho sa nikdy človek nezbaví. Aj keď sa snažím zo všetkých síl usmievať alebo byť v pohode, nie vždy sa to naozaj dá, ale treba sa o to aspoň pokúsiť. Nájsť si niečo, čo ľudí bude baviť, možno niečo tvoriť, ako v Ivkinej skupinke na Facebooku. Alebo dovoliť fantázii to zjemniť, ako to robím ja. Každý z nás žije len raz a teraz. A nemôžeme sa pozerať dozadu. Keď nám niečo náš rozpísaný príbeh naruší, náš dej aj tak bude pokračovať, musí pokračovať, aj keď inak, ako sme mali v pláne.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Historik Tomáš Hrubý o tvorbe rodokmeňov: „Slováci majú často šľachtických predkov.“

    Historik Tomáš Hrubý o tvorbe rodokmeňov: „Slováci majú často šľachtických predkov.“

    „Asi najväčšou kuriozitou bol objav, že predok skúmaného rodu pôsobil v zbojníckej družine Juraja Jánošíka," vraví historik Tomáš Hrubý, ktorý sa profesionálne venuje tvorbe rodokmeňov. V rozhovore sa dozviete, či je aj laik schopný pátrať v archívoch a matrikách, čo všetko sa pri tom o svojich predkoch môže dozvedieť a prečo by sme si ich mali vážiť.

  • Obrázok Ivanin denník 20: „Nastupujem do nemocnice, držte mi palce.“

    Ivanin denník 20: „Nastupujem do nemocnice, držte mi palce.“

    Na operáciu sa teší ako malé dieťa. Pretože ak sa podarí, bude Ivana Debrecéniová (37) vyliečená. Jej boj s tou najvážnejšou chorobou sledujete od polovice septembra minulého roka, dnes vám prinášame už dvadsiaty diel Ivaninho denníka. Za ten čas sa toho toľko stalo! Beznádejná situácia sa obrátila a mladá žena siaha za veľkou životnou výhrou. Z celého srdca jej želáme, nech operácia dopadne dobre a v ďalšej časti o dva týždne sa bude môcť pochváliť, že je všetko šťastne za ňou.

  • Obrázok Najstaršia detská lekárka Mária Slugeňová (91) z Levoče: „Recepty predpisujem aj elektronicky.“

    Najstaršia detská lekárka Mária Slugeňová (91) z Levoče: „Recepty predpisujem aj elektronicky.“

    Pracuje päť dní v týždni, niekedy začína už o siedmej ráno: „Šesť hodín ambulancia, vyšetrovanie a potom administratíva.“ Pediatrička Mária Slugeňová ide s dobou, recepty predpisuje aj elektronicky a používa systém elektronického zdravotníctva. Jej obvod tvorí časť mesta Levoča, časť obce Doľany – Roškovce, Spišský Hrhov a časť Levočská Dolina.

  • Obrázok Do spoločného života vykročte v ekoštýle. Šesť tipov, ako na to

    Do spoločného života vykročte v ekoštýle. Šesť tipov, ako na to

    Počty sobášov v čase pandémie klesli u nás na historické minimá, v súčasnosti sa však so zlepšovaním situácie a uvoľňovaním opatrení už zasa čoraz viac párov pripravuje na svoj veľký deň. Na ekologické hľadisko sa pri oslavách nie vždy myslí, aj svadba však môže byť „eko-friendly“. Pri príležitosti Svetového dňa životného prostredia prinášame pár tipov, ako to docieliť.

  • Obrázok „Rok nula.“ Anna Jančová píše o strate milovaného muža, ktorý zomrel na Covid-19

    „Rok nula.“ Anna Jančová píše o strate milovaného muža, ktorý zomrel na Covid-19

    „Spočiatku sa zdalo, že liečba zabrala. Vyzeralo to, že ho po pár dňoch pošlú domov. Ale jedného dňa mi nezdvihol telefón. A už ho nezdvihol nikdy.“

  • Obrázok Najčastejší darček k MDD? Predsa sladkosť

    Najčastejší darček k MDD? Predsa sladkosť

    Aj keď odborníci zdôrazňujú, že sladkosť nie je ten pravý darček, zaužívaný zvyk je v našich končinách silnejší než varovania o škodlivosti cukroviniek. Aj na MDD je najčastejším darčekom pre deti práve nejaká sladká maškrta.

  • Obrázok Užite si MDD! Päť tipov, ako osláviť sviatok detí

    Užite si MDD! Päť tipov, ako osláviť sviatok detí

    Nevedno prečo práve v tento deň, ale 1. júna sa vo viacerých krajinách sveta oslavuje najväčší detský sviatok – Medzinárodný deň detí. Myšlienka deň vznikla v roku 1925 na konferencii v Ženeve, kde sa hovorilo o ťažkostiach i potrebách detí vo svete. Čoskoro tomu teda bude už sto rokov, čo deti majú svoj deň. Ako sa ho chystáte osláviť tentoraz? Tu sú naše tipy.

Ďalšie články v rubrike >