Ivana Debrecéniová má dobré správy.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich častiach Ivaninho denníku ste sa dozvedeli, že Levičanke Ivane sa po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami objavili minulý rok nové ložiská. Boli vyoperované, avšak objavili sa ďalšie metastázy na viacerých miestach tela. Prebieha liečba chemoterapiou, ktorá začína prinášať úspechy. Ale nielen tá.
Ivana si v poslednom období veľmi obľúbila háčkovanie rozkošných čapíc. Silu i pokoj nachádza na prechádzkach v prírode a vo viere v boha. Pôsobí tiež v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú skupinku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. No a tu už sú novinky z jej života za posledné dva týždne:
„V posledných dvoch týždňoch som dosť zanedbávala sociálne siete a hlavne našu skupinku Prežila som to, za čo sa chcem na začiatok všetkým našim členom veľmi ospravedlniť. Mala som však pocit, že sa potrebujem trošku stíšiť a ešte viac sa odovzdať modlitbám, aby som si vytvorila hlbší vzťah s Pánom Bohom a zároveň som si chcela trochu švihnúť s výrobou čiapočiek, ktoré chcem venovať ako darčeky pre svoje priateľky.
A tiež som chcela vyrobiť niekoľko čiapočiek, ktorými túžim následne obdarovať členky v našej skupinke. Veď o chvíľočku bude také teplo, že už si ich budú môcť tak akurát odložiť do skrine a počkať na ich nosenie, keď budú chladnejšie dni, alebo dokonca až do jesene.
Asi to veru nakoniec aj tak dopadne, pretože sa mi síce podarilo vyrobiť niekoľko krásnych modelov, ktoré vyzerajú na fotografiách peckovo, ale majú toľko chýb, že nemám odvahu ich podarovať nikomu.
Na niektorých sú príliš veľké medzery, iné sú príliš malé alebo príliš veľké a veľkosť čiapky je naozaj veľký problém odhadnúť, pretože každá jedna vlna sa po dvoch troch noseniach veľmi natiahne a niektorá až tak veľmi, že sa čiapočky stávajú nenositeľné. A niektoré sa zas natiahnu menej a potom na väčšiu hlavu vôbec nepasujú...
Takže každý jeden výrobok musím zatiaľ najprv otestovať na sebe a až ten ďalší môžem niekomu darovať... No myslím, že som za tieto dva týždne dosť pokročila a už tu mám niečo v zásobe. Ale ešte dolaďujem ozdoby a dorábam čiapočky v ďalších farbách, aby si dievčatá mohli vyberať.
Som však veľmi rada, že sa mi podarilo vyrobiť dobrú čiapočku aspoň pre moju malú hrdinku Lucinku (dievča s onkologickým ochorením), ktorá sa medzičasom zobudila z umelého spánku a keďže jej býva neustále zima, potrebovala čiapočku nielen zimnú, ktorú som jej vyrobila dávnejšie, ale aj letnú, vyrobenú zo stopercentnej bavlny. Aby ju vo vyšších teplotách nielen hriala, ale ak to bude potrebné, aj jej hlavičku schladila. V akrylovej vlne sa jej totiž hlávka už veľmi potí a čiapočku treba často prať, potrebuje preto aj náhradnú.
Čiapka pre Lucinku.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNiečo také som ešte nezažila
Okrem háčkovania do zblbnutia a zároveň vypárania asi aj desiatich modelov som sa počas víkendu stihla zapísať aj do biblickej školy.Bolo to v dňoch, keď môj Henro dostal soplík, a preto ma neprišiel venčiť celý jeden týždeň. Ale ďalší víkend mi to samozrejme potom všetko nádherne vynahradil. A viete čo? Aj taký Henrov soplík dokáže Pán Boh premeniť na niečo úžasné a veľmi užitočné. Pretože taký pokoj, radosť a skvelé pocity, aké som v tej biblickej škole počas sobotného popoludnia pocítila, želám zažiť úplne každému na tomto svete.
Bol to pre mňa neopakovateľne úžasný zážitok a tak veľmi som tam pocítila Božiu prítomnosť a lásku, že niečo také som veru ešte nikdy v živote nezažila. A dokonca mi počas tejto školy brat z Komárna, ktorý nás vyučoval, prisľúbil, že sa mi neskôr bude osobne venovať a pomôže mi pri mojom uzdravovaní.
A pomohol mi veru tak veľmi, že vám dnes musím s obrovskou radosťou oznámiť, že nielen vďaka samotnej liečbe, ale som si istá, že aj správnemu duchovnému nastaveniu, sú moje onkomarkery momentálne na veľmi nízkej a dokonca až na podhraničnej úrovni!
A aj môj celkový krvný obraz sa od tejto chvíle úplne zmenil. Po celý čas, odkedy sa liečim, mi totiž vždy ukazoval niekde zvýšené hodnoty, potom podhraničné a dokonca aj nejaké alergie. No tentokrát som ho mala úplne v norme! Ani len tá alergia sa tam neobjavila!
Neskutočne som sa tejto správe potešila a veľmi sa so mnou teší aj moja dcérka, moja mamina, Henro, moja malá priateľka Lucinka a tiež moji najbližší priatelia. Myslím, že sa mi tento veľký úspech podaril hlavne vďaka tomu, že mi bolo vysvetlené, ako sa mám správne modliť. Pán, ktorý sa mi venoval, mi totiž povedal, že prosieb o uzdravenie už bolo dosť a že je potrebné, aby som sa odteraz začala modliť v chválach.
Aby som od rána do včera ďakovala Pánu Bohu a Pánovi Ježišovi za to, že koná v mojom živote, a tiež za to, že ma práve teraz uzdravuje. Nadiktoval mi niekoľko modlitieb, ktoré sa mám neustále modliť, až kým neovládnu moju myseľ tak, že ma budú tieto modlitby v mysli samovoľne prenasledovať počas celého dňa. A tiež mi zároveň pomohol oslobodiť sa od mojich hriechov, čo je vraj tiež veľmi potrebné k môjmu uzdraveniu. Pretože keď má človek pokoj v duši, jeho telo sa začne uzdravovať oveľa rýchlejšie a oveľa ľahšie.
Verím preto, že som naozaj na správnej ceste k uzdraveniu a prežívam nesmierne pocity radosti.
Aj príroda je liek. Ivane svedčí.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejStretla som sa s Lucinkou
Štvrtého mája ma čaká vyšetrenie CT a potom sa rozhodne o ďalšom postupe mojej liečby a možno aj o úplnom zrušení, alebo aspoň o znížení dávok chemošky. Neskutočne sa už teraz teším na dobré správy a som si istá, že naozaj prídu.A tiež verím, že sa mi už tento týždeň podarí podokončovať čiapočky hodné obdarovania mojich priateliek a potom už konečne budem môcť začať so súťažami o ich výhru v našej skupinke.
A dnes, v stredu 28. apríla, keď píšem tento článok, som dokonca hneď po odpojení z chemošky mala konečne príležitosť prvýkrát sa naživo stretnúť s mojou malou priateľkou a veľkou hrdinkou v jednom, Lucinkou. Na stretnutie s ňou prišla aj moja kolegyňa zo združenia Janka Rozenberg so svojimi dcérkami.
Strávili sme spolu nádherné popoludnie a potom sme sa my dve s Lucinkou spoločnými silami vyškriabali na levickú Kalváriu, pretože sme už dlho túžili absolvovať spoločnú modlitbu na krížovej ceste. Boli sme síce z chemošiek dosť zoslabnuté, ale vrátili sme sa veľmi šťastné a veľmi hrdé, že sme aj toto spoločnými silami dokázali zvládnuť.
Ivana Debrecéniová sa konečne stretla s Lucinkou (vľavo).
Foto: archív Ivany DebrecéniovejDúfam, že sa nám podarí absolvovať ešte jeden spoločný výletík už tento piatok. Nesmierne sa na to teším, pretože Lucinka je naozaj jedno úžasné a obdivuhodné dievčatko. Neviem sa už veru tohto výletu dočkať tak veľmi ako článku, ktorý pre vás, milí moji čitatelia, pripravím o dva týždne...
Dovtedy vám prajem prekrásne dni plné pohody a pokoja a verím, že si všetci, tak ako aj my, čo najviac užijete hrejivé lúče nášho skvelého jarného slniečka."
