Žiadne dieťa sa nedojčí proti vlastnej vôli. Dojčia sa, lebo majú o dojčenie záujem. Ak ho stratia a naplnia sa ich potreby, s dojčením prestanú. Samé od seba, vraví Andrea Poloková.
Foto: archív Andrey PolokovejJe dojčenie štvorročných detí nezdravý fenomén, ako sa nedávno vyjadril známy psychiater a psychterapeut Peter Pöthe v rozhovore pre portál najmama.sk?
Dojčenie nie je v žiadnom veku dieťaťa patologické správanie. Nepredstavuje nič nenormálne. Ako spoločnosť sme stratili obraz toho, ako vyzerá dojčenie a dojčiace sa deti – bábätká aj tie väčšie. Normou sa stalo kŕmenie umelou výživou. My v MAMILE sme vďaka praktickej pomoci za posledných 20 rokov urobili kroky pre to, aby sa zvýšilo percento bábätiek, ktoré sa dojčia. Toto sa aj podarilo a ľudia si opäť začínajú zvykať na dojčené bábätká. Ale často zostávajú pri myšlienke, že dojčenie je len pre malé bábätká. Paradoxom je, že keď bábätko trochu vyrastie, tak sa zo všeobecne odporúčaného dojčenia zrazu stane niečo nežiaduce. Ako keby zrazu v po roku, dvoch či troch zrazu prestali platiť všetky tie veci, pre ktoré je dojčenie dôležité. Ako keby dieťa na tom bolo lepšie, ak by sa nedojčilo.
Očakávajú zrejme, že dieťa v tomto veku by už malo byť „samostatné“. Vidia v tom akési „nezdravé na naviazanie na matku,“ ako to konštatoval aj doktor Pöthe v spomínanom rozhovore.
Dojčenie väčších detí, na rozdiel, od dojčenia bábätiek, ešte stále nie je akceptované. Ženy, ktoré väčšie deti dojčia, sa často cítia odsudzované. Hanbia sa za dojčenie, dostávajú pocítiť, že nezvládli odstaviť vtedy, keď „mali“. Počúvajú výroky o tom, že už dávno mali odstaviť, že ich dieťa nebude samostatné, alebo že je na ne nezdravo viazané. Ale nie je to pravda. Aj pre dojčenie väčších detí stále platí, že je dôležité pre zdravie dieťaťa a zdravie matky, tiež pre rozvoj mozgu a pre psychický vývin. Dojčenie štvorročného dieťaťa je úplne v poriadku, normálna vec a pre jeho vzťah s matkou, ako aj pre jeho budúce vzťahy v živote, je nesmierne dôležité. Nie je jediný vedecký dôvod tvrdiť, že v dojčení príde medzi druhým či tretím rokom nejaký zlom a dojčenie sa stane negatívom.
Mgr. Andrea Poloková
Certifikovaná laktačná poradkyňa, vedie o. z. MAMILA. Je lektorkou, ktorá prednáša na témy dojčenia a laktačnej medicíny. Venuje sa psychologickým aspektom dojčenia a výchovy, pričom má za sebou viac ako 18 rokov profesionálneho poradenstva. Pomáha ženám s problémami s dojčením, adoptívnym matkám a matkám s deťmi s rozličnými špecifickými situáciami a ochoreniami. Tiež ženám v tehotenstve s prípravou na dojčenie. Je aj lektorkou pre školenia zdravotníkov v oblasti podpory dojčenia v zdravotníckych zariadeniach a zavádzania baby-friendly nemocníc, školiteľkou pre asistentov a asistentky zdravotnej osvety v marginalizovaných rómskych komunitách (Zdravé regióny). Napísala knihu Praktický návod na dojčenie, ktorej sa predalo viac ako 20-tisíc výtlačkov. Je autorkou a spoluautorkou množstva slovenských aj zahraničných štúdií na témy dojčenia a vzťahovej výchovy, tiež autorkou webovej stránky www.mamila.sk.Nemalo by byť štvorročné dieťa vývojovo už „oveľa ďalej“ než pri matkinom prsníku, ako tvrdí pán doktor?
Dojčenie pomáha vývoju dieťaťa – bábätka aj väčšieho dieťaťa. Dojčenie rozvíja jeho sociálne zručnosti v každom veku. Dojčenie pomáha komunikácii dieťaťa, rozvíja jeho jazykové zručnosti, kognitívne schopnosti, pomáha mu porozumieť vzťahom a vnímať vzťahy medzi ľuďmi ako dôležité. Je dôležité pre nadobúdanie sebaistoty, dôvery v seba aj v ľudí, ktorých má okolo seba. V akomkoľvek veku platí, že dojčenie pomáha dieťaťu zvládať napríklad bolesť. Učí ho, že pri problémoch sa môže obrátiť na tých najbližších ľudí, nie na veci. Dojčenie je aktívny nástroj na rozvoj schopností dieťaťa. Keď sa hovorí, že by dieťa malo byť „vývojo“ ďalej, tak to vyznieva, ako keby dieťaťu dojčenie bránilo sa rozvíjať.
Čiže nebráni, naopak...
Áno, opak je pravdou. Dojčenie dáva dieťaťu obrovskú šancu sa rozvíjať vďaka tomu, čo všetko mu pre jeho rozvoj poskytuje. Dojčenie nielenže podporuje imunitný systém, výživu dieťaťa, jeho neurologický vývoj, ale aj jeho psychický vývoj. Dnes sa už vie, že dojčenie je súčasťou prevencie rozličných psychiatrických ochorení.
Matky, ktoré dojčia štvorročné deti, sú podľa doktora nezrelé a narcistické. Z toho, čo vravíte vychádza, že nemusia začať pochybovať o vlastnom psychickom stave?
Výrok, že matky, ktoré dojčia štvorročné deti sú nezrelé a narcistické, dáva dva nesprávne predpoklady: Že dojčenie štvorročného dieťaťa je škodlivé (nie je) a že matky dojčia štvorročné deti z vlastných sebeckých dôvodov (taktiež nie). A vlastne že deti do dojčenia matky ako keby nútili. Ale nie je to tak. Dojčené dieťa, ktoré sa chce odstaviť, nie je možné do dojčenia donútiť. Deti sa teda dojčia preto, že samé majú o dojčenie záujem. A keď ten záujem stratia a ich potreba sa dojčiť sa naplní, tak s dojčením prestanú. Samé od seba.
Matky teda nedojčia štvorročné deti kvôli sebe.
Isteže. Nerobia to pre seba. Robia to pre to, že ich k tomu priviedla skúsenosť s dojčením. Tiež s tým, ako ich dieťa vníma dojčenie ako dôležité, ako mu pomáha v každodennom živote, ako ho rozvíja, ako mu pomáha zaspávať, učiť sa nové veci, ako mu dodáva sebaistotu. Dojčia preto, že tým napĺňajú legitímne potreby svojho dieťaťa.
Môže dojčenie nejakým spôsobom izolovať staršie deti od ich otca, čo má byť ďalší argument škodlivosti dojčenia starších detí?
Dojčenie je súčasťou celej rodiny, otcovia majú veľa možností, ako sa do starostlivosti o dieťa zapojiť a tráviť s ním čas. Deti predsa netrávia čas len dojčením, a už vôbec nie tie štvorročné. Mnoho ľudí nevie, ako si majú predstavovať dojčenie štvorročných detí. Takže verte, že štvorročné deti jedia normálne jedlo, pijú vodu a iné tekutiny, trávia deň hrou a všetkým tým, čo k životu malých detí patrí. Netrávia dojčením 24 hodín denne. Dojčenie otcom nebráni v tom, aby štvorročným deťom pripravovali jedlo, hrali sa s nimi, trávili s nimi čas, čítali s nimi knižky, chodili s nimi na výlety, robili im program, pomáhali prípadne s obliekaním, čistením zubov, kúpaním, uspávali ich, rozprávali sa s nimi a vymýšľali s nimi dobrodružstvá.
Matky teda môžu ostať pokojné, nemusia sa snažiť odstavovať deti od dojčenia v prvom, resp. druhom roku života, ako radí psychiater Peter Pöthe?
Dojčenie si zaslúži podporu počas celého obdobia jeho trvania. Takúto podporu deklaruje mnoho lekárskych organizácií vrátane Svetovej zdravotníckej organizácie. Každé jedno dojčenie je pre dieťa vzácne a dôležité. Materské mlieko pre dieťa staršie ako jeden rok obsahuje dokonca ešte väčšie množstvo imunitných látok a faktorov ako dovtedy. Je to zdroj kvalitných bielkovín, vitamínov, rastových faktorov a tisícok ďalších látok. No nejde len o význam dojčenia z hľadiska výživy, ale aj z neurologického či psychologického hľadiska. Neexistuje jediný vedecký dôkaz pre odstavovanie detí v prvom alebo druhom roku života. Dojčenie je aj v tomto veku stále to isté dojčenie – nezmení sa na niečo škodlivé.
Nemôže mať nežiaduci vplyv na zdravý psychologický vývoj a na neskoršiu samostatnosť dieťaťa? Napríklad že muži ešte v tridsiatke sa ešte neodsťahujú od matky, že nebudú vedieť naviazať zdravé vzťahy, že zostanú „večnými deťmi“, lebo im matky nedovolili vyrásť, ak opäť odcitujeme pána doktora?
Dojčenie je biologická norma. Má pozitívny vplyv na zdravie aj na psychiku. Existuje dostatok štúdií, ktoré skúmali to, ako pozitívne dojčenie vplýva na inteligenciu dieťaťa, na jeho sebaistotu, na jeho dobré správanie, na jeho schopnosť budovať vzťahy.
Samostatnosť môže dieťa vystavať na sebaistote, sebapoznaní, sociálnych zručnostiach a na základnej dôvere. Dojčenie pomáha deťom toto všetko nadobúdať. Dojčením sa dieťa učí, že niekto si jeho potreby všíma, že mu niekto skutočne rozumie, že ho prijíma také, aké je; že sa mu snaží pomôcť, že vzájomná komunikácia a signály fungujú, že môže dôverovať, že tam matka pre neho bude, keď niečo potrebuje; že môže mať istotu, že sa o neho niekto stará a na ňom niekomu záleží; že sa na druhého človeka môže spoľahnúť. Toto všetko sú veci, ktoré človek v dospelosti potrebuje na budovanie úspešných vzťahov s ľuďmi.
Ak vravíme o fenoméne nesamostatných tridsiatnikov či štyridsiatnikov, ktorí majú ťažkosti prevziať zodpovednosť za svoj život či rodinu, je to vlastne generácia detí, ktorá bola extrémne krátko dojčená, ak vôbec, je to tak?
Generácia súčasných tridsiatnikov či štyridsiatnikov je generácia, v ktorej bolo percento dojčených detí na historickom minime. Počet dojčených detí sa začal potom zvyšovať až koncom 90-tych rokov a potom od roku 2000 vďaka spolupráci MAMILY s UNICEF-om. Keď sme v MAMILE začiatkom nového tisícročia začali hovoriť o dojčení detí starších ako jeden rok, dva roky, tri roky a viac, tak to bolo vtedy revolučné. Bolo to niečo, o čom málo rodičov generácie súčasných tridsiatnikov či štyridsiatnikov vôbec niečo tušilo. Takže ak by táto generácia mala byť hodnotená, tak by bola označená ako generácia, ktorá dojčenie, nosenie či spoločné spanie nezažívala ako normu
