Naši predkovia boli prirodzene múdri, boli pripravení na rôzne situácie a môžeme byť radi, že nanovo objavujeme ich duchovné bohatstvo. Snáď si ho budeme aj vážiť, vraví etnologička Katarína Nádaská.
Foto: PRAVDA, Robert HüttnerBolo u našich predkov bežné dojčiť alebo nedojčiť?
Ak matka úspešne porodila a pôrod prežila, nemala teda vážne zdravotné problémy, pretože aj to sa stávalo, hlavou zložkou výživy detí bolo materské mlieko. Dojčilo sa veľmi dlho. Dojčili sa aj deti, ktoré mali päť–šesť rokov. Dokonca to máme aj v rozprávkach, vo folklóre, napríklad Lomidrevo – bol silný, pretože ho matka dojčila do šiestich rokov. Dojčenie v minulosti bolo teda absolútnym základom.
Nosenie detí v šatke.
Foto: archív Kataríny Nádaskej
Kolíska v poli.
Foto: archív Kataríny NádaskejDieťa, ktoré bolo výlučne odkázané na materské mlieko, bývalo akousi súčasťou matky. Takzvané šatkovanie, čo dnes považujme za hit u mamičiek, bolo u našich predkov, bavíme sa o druhej polovici 19. storočia, úplne bežné. Dieťa sa nosilo v šatke, keď sa šlo na pole, keď sa kosili lúky, všade. Bolo s mamou pri práci, spalo jej napríklad na chrbte. Prípadne ak to bolo možné, zavesili ho v tej šatke na aj niekam medzi konáre, nech si pospinká tam. Tým, že matka bola neustále s dieťaťom, dojčenie bolo úplne bežné, dieťa dostávalo papať podľa potreby, nik sa nad tým nepozastavoval. Ak boli v blízkosti muži, žena sa utiahla kúsok ďalej, urobila si pohodlie a dojčila.
Takže naši predkovia žili podobne ako dnes prírodné národy, napríklad indiáni, ktorí sa dávajú za vzor v prístupe k dieťaťu...
Áno, pokiaľ to bolo čo len trošku možné, dieťatko do prvého roku bývalo veľmi úzko späté s mamou a naviazané na ňu. Postupne, ako aj dnes, dávali matky deťom i príkrmy, ale dojčenie stále pretrvávalo. Ak napríklad matka po roku znova otehotnela, mala ďalšie dieťa, to staršie malo síce aj inú stravu, no sem tam dostalo aj materského mlieka. Gro ale už išlo samozrejme pre novorodeňa.
Ako prebiehali prvé týždne po pôrode?
Kútna plachta. Červená výšivka nie je náhodná, farba mala chrániť pred urieknutím.
Foto: archív Kataríny Nádaskej
Vádzka.
Foto: archív Kataríny NádaskejPo šiestich týždňoch išla na vádzku, čo je taká symbolická očista ženy od pôrodu, niečo podobné ako majú židovské ženy každomesačný očistný kúpeľ nazvaný mikve, ktorý súvisí s ich menštruačným cyklom. V kresťanstve sa to v minulosti viazalo len na pôrod. Žena sa mala na vádzke akoby rituálne očistiť a zároveň sa dieťa pokrstilo.
Po šestonedelí sa už pomaličky včleňovala do domácnosti, spoločnosti, samozrejme s dieťaťom. Čiže do určitej miery je to to isté ako dnešné požiadavky pediatrov, ktorí hovoria, že dieťa by po pôrode malo byť pár týždňov len doma, s matkou, a až postupne ho potom brávať von.
Mávali ženy aj problémy s dojčením, sú o tom informácie?
Ak áno, používali zväčša prírodné produkty. Rôzne čaje na dojčenie, ktoré im odporúčali pôrodné babice. Pokiaľ žena rodila doma, vždy za asistencie babice, ktorá sa o ňu starala aj počas gravidity a potom až do konca prvého roka dieťaťa. Mala teda funkciu nielen gynekologičky, ale aj pediatričky, laktačnej poradkyne. Ak nastúpil nejaký problém, riešil sa obyčajne čajmi či obkladmi. Napríklad obklady z lopúchových listov či kapusty sa prikladali na zapálený prsník, tak sa to liečilo. Aj keď treba povedať, že až tak veľa tých prípadov nebolo, pretože dieťa bolo okamžite prikladané k prsiam matky, a vzhľadom na vyvinutý sací reflex dojčenie bolo zväčša bezproblémové.
Takže skôr naopak, matky mali často veľa mlieka, a boli špecifické prípady, kedy robili dojku, čiže popri svojom dieťati dojčili aj dieťa pre niekoho z vyšších kruhov.
Dojčiaca matka vo vyšších kruhoch bola skôr výnimkou.
Foto: archív Kataríny NádaskejBolo teda dojčenie špecifické len pre chudobnejšie vrstvy? Prečo šľachtičné nedojčili?
Vtedy platilo, že dojčením sa vyťahajú prsia a pokazí sa postava. Ale nebolo to vždy len z týchto dôvodov, napríklad Mária Terézia, ktorá ako cisárovná porodila väčšinu svojich detí, nemala čas ich dojčiť. Čiže žena z vysokej aristokratickej šľachty využívala dojku aj pre svoje spoločenské povinnosti. Umelé náhrady nepoznali, takže radšej volili dojku. Tá bola často aj pestúnkou. Niekedy boli dve – jedna dojka, druhá pestúnka.
Ako to fungovalo?
Dojku si často vyberali už počas jej gravidity, dôležité boli hygienické štandardy. Stávalo sa, že ona svoje dieťa už rodila v dome šľachtica. Neskôr tam bola ubytovaná, vlastné dieťa mala so sebou. Zachovalo sa aj pár obrazov z histórie, ako žena dojčí obe deti naraz. Mlieka mala dosť, pretože je známe, že čím častejšie sa bábätko prikladá, tým viac sa mliečko tvorí. Dojka ale brala aj podporné prostriedky vo forme čajov, byliniek na tvorbu mlieka. Bola tiež dobre živená, o to sa starali rodičia dieťaťa, ktorému robila dojku.
Dá sa teda povedať, že to bolo celkom lukratívne povolanie.
Určite. Dojky dostávali buď peniaze alebo naturálie, bola to vec dohody.
Dojčenie ale nie je len o nasýtení, vytvára aj citovú väzbu medzi ženou a dieťaťom, bolo to tak aj pri dojkách?
Áno, je to aj v rozprávkach, kde princezná mala citový vzťah s dojkou. Veľmi často sa stávalo, že rodičia mali na svoje dieťa málo času, chvíľu sa s ním pohrali, no väčšinu času sa o ne starali pestúnky, či dojky. A tak neraz i dieťa z aristokratických kruhov do konca života spomínalo na svoju dojku, prípadne ak to bolo možné, aj sa stretávali a vzťah pretrval až do dospelosti dieťaťa.
Vraveli ste, že deti boli dojčené dlho, aj do piatich-šiestich rokov. Platí to aj pre tie dojčené dojkou?
V tomto prípade to obyčajne až tak dlho nebývalo, pretože dojka žila izolovaná od svojej rodiny, v dome šľachtica. Zvyklo sa preto dojčiť do jedného-dvoch rokov, potom sa dojka vrátila k svojej rodine, kde mohla mať ďalšie dieťa. Niekedy ale dojky dojčili aj viaceré šľachtické deti, ak pár napríklad čakal ďalšie dieťa a dohodol sa s dojkou, že bude pokračovať.
Staršie deti varovali mladšie.
Foto: archív Kataríny NádaskejA čo medzi ľudom, aj tam dojčila žena aj cudzie deti?
Ženy si vypomáhali. Ak napríklad zomrela matka pri pôrode, pridájali jej dieťa aspoň prvé mesiace. Tá výpomoc bola dosť častá. Ak to nebolo práve možné, dieťa bolo chované na kozom či kravskom mlieku, intoleranciu laktózy nepoznali. Ale celkom prirodzene sa uprednostňovalo materské mlieko, kedykoľvek to bolo možné.
Kedy sa začínalo s príkrmami, čo deťom dávali?
Ak sa stalo, že zomrela matka pri pôrode a dojka nebola poruke, dieťatku sa dávalo mlieko z kozy či kravy a príkrmy začínalo dostávať okolo pol roka. Väčšinou to bola zelenina varená na kašu, bez soli, nedochutená. Potom obilné kaše. Takýmto klasickým spôsobom sa dieťa začínalo stravovať. Okolo roka mu občas pridávali mäso, podľa toho, ako mu išli zúbky, koľko ich malo, a podobne.
Život na slovenskej dedine. Dieťa v šatke na mame či starej mame – bežná vec.
Foto: archív Kataríny NádaskejAko to bolo s úmrtnosťou detí?
Nemáme celkom presne štatistiky. Je fakt, že ak dieťa dožilo prvého roka, predpokladalo sa, že má šancu na prežitie. Keďže sa rodilo doma, nie vždy sa dalo diagnostikovať, či bábätko nemá nejakú závažnú poruchu srdca či iných orgánov. Ak tomu tak bolo, deti zomierali skoro po pôrode. Zomierali aj na ťažké prechladnutia a zápal pľúc. Ten bol smrteľnou chorobou i pre staršie deti. Dosť častá príčina úmrtí bola tiež rachitída, deti sa nevyvíjali správne pre mäknutie kostí. Od hladu ale zomierali len v extrémnych prípadoch, ak bol napríklad vojnový konflikt či silný hladomor. V takých prípadoch ak napríklad maličkému dieťaťu dali jesť pomleté žalude či bukvice, mohlo na to zomrieť. Máme aj takéto prípady, ale vravím, museli tam byť iné ťažké podmienky. Pokiaľ bolo normálne stabilné obdobie a ľudia mali na základné potraviny, dalo sa prežiť. A to i keď dieťaťu mama zomrela. Vždy sa našli iné ženy, ktoré vedeli pomôcť a poradiť.
Ako sa spávalo? Folklór ukazuje kolísky, a zároveň aj spoločné spanie dospelých s deťmi v jednej posteli.
Dojčené bábätko okolo roku 1900.
Foto: archív Kataríny NádaskejTo, ako naši predkovia žili, sa dnes dáva za príklad kontaktného rodičovstva, akejsi najlepšej výbavy, ktorú dieťa môže dostať – dlhodobé dojčenie, nosenie, spoločné spanie s rodičmi. Ako to vnímate, že sa k tomu celému opäť vraciame?
Dnes to tak máme v mnohom, čo sa týka výchovy detí, stravy a podobne. Mnohé veci sú nám blízke, len akoby sme na ne pozabudli. Aj v tomto platí, že naši predkovia boli prirodzene múdri, nemali síce dve – tri vysoké školy, ale mali prirodzenú múdrosť, ktorú si tradovali a odovzdávali generáciami. Boli pripravení na rôzne situácie, mali síce trošku iný spôsob života, ale napríklad aj tak sa troj-štvorročné dievčatá zaúčali u mamy, aby sa postarali o gazdovstvo, kuchyňu, chlapci zasa u otcov o mužské práce.
Deti sa nosili v šatke aj na chrbte.
Foto: archív Kataríny NádaskejV súčasnosti sa tá šikovnosť mužov, takzvaných kutilov, končí generáciou dnešných sedemdesiatnikov. To je jedna z posledných generácií mužov, pri ktorých nezáleží na tom, akú majú profesiu, ale sú zruční, pretože majú pozostatky rodinnej výchovy, keď ich otec zaúčal odmalička, aby vedeli narábať s klincom, kladivom, murovať, opravovať, bežné veci. To isté platí pre ženy sedemdesiatničky, zručné v ručných prácach. Mladší ľudia sú už odborníci vo svojej profesii, ale často absolútne nepoužiteľní v bežnom praktickom živote, keď potrebujú opravárov už aj na výmenu žiarovky.
Veľa tých vecí, ktoré dnes objavujeme ako novinky, sú známe dlhodobo. Stačí načrieť do histórie a tradičnej ľudovej kultúry, kde vidíme, ako ľudia žili, ako sa správali k deťom, k sebe navzájom. Nie je to nové, len sme na to pozabudli.
Môžeme sa aspoň tešiť, že sa k tomu vraciame.
Áno, môžeme byť veľmi radi, že to nanovo objavujeme a snáď si budeme aj vážiť to naše duchovné bohatstvo, ktoré na Slovensku máme. Aj o tom sú tie zvyky a štúdium našej histórie.
Kým dnes pohľad na dojčiacu ženu neraz vyvoláva pohoršenie, v minulosto bolo dojčenie obľúbenou témou umelcov.
Foto: archív Kataríny Nádaskej
... aj ľudovej tvorby.
Foto: archív Kataríny Nádaskej
