Recitovanie nás učí hľadať súcit a vnímať životy iných, nielen ten svoj, vraví odborníčka na umelecký prednes Renata Jurčová.
Foto: archív Renaty JurčovejMemorovanie alebo dôležitá vec? Má zmysel pre deti učiť sa naspamäť básničky či iné texty?
Učenie textov zmysel má už len z hľadiska cvičenia pamäte. Navyše, pri umeleckom prednese nejde len o to, že sa recitátor učí niečo naspamäť. Tým, že sa niečo naučí, že pochopí zmysel a dá tomu vlastný pohľad, naučí sa aj prezentovať svoje názory cez umelecký text. Zároveň vníma hodnotu prečítaného.
Renata Jurčová
Básne recitovala už ako malá a táto láska k umeniu pretrvala dodnes. Pôvodne chcela byť herečkou, keď ale v treťom kole prijímacích skúšok na VŠMU vypadla, dala sa na cestu učenia druhých. Ako učiteľka na základnej umeleckej škole v Liptovskom Hrádku, neskôr v Leviciach, pripravovala mladých recitátorov na vystúpenia i súťaže. Viacerí z nich sa dostali až do finále prestížneho Hviezdoslavovho Kubína. Dnes ako odborná pracovníčka pre umelecký prednes Národného osvetového centra je jednou z organizátoriek tohto slávneho podujatia. Hviezdoslavov Kubín tento rok oslávi 68 rokov.Myslím, že netreba nič prekonávať, treba akceptovať postoj detí, aký majú. Ak sa teda nechcú učiť, nech sa neučia. Ale dá sa to upraviť tak, že ak má napríklad dospelý zmysel pre čítanie, vnímanie literatúry, ak sa v rodine o tom bavia a vyťahujú sa zaujímavé témy, nenútene si dieťa vytvorí vzťah k čítaniu. Začne premýšľať nad tým, čo číta, uvažovať, z akých perspektív sa daný text dá pochopiť. Dá sa hravou formou v dieťati vzbudiť záujem o literatúru, ale skôr tým, že ja ako dospelý nadobúdam a rozvíjam vzťah k literatúre a zároveň dieťa si hľadá ten vlastný vzťah.
Závisí to teda najmä od rodičov, aby deti primäli k literatúre?
Môže to byť nielen rodič, ale aj učiteľ, priateľ, ktorý má vzťah k čítaniu. Niekedy k literatúre privedú dieťa iné osoby, ako sa očakáva, ale ktorých názor si dieťa váži a inšpiruje ho k tomu, aby sám hľadal.
„Načo im to bude?,“ znie otázka v mnohých rodinách. Načo im to teda bude?
Ako som už vravela, každému to môže prispieť k cibreniu pamäte. Čítanie tiež pomáha tomu, aby človek lepšie rozumel veciam, situáciám. Aby vedel vnímať aj iné ľudské životy, nielen ten svoj, vedel sa vžívať aj do iných ľudí, nájsť súcit... Pomáha to aj zlepšiť prejav pred verejnosťou. Myslím, že umelecký prednes je prospešný pre všetky deti. Nútiť ich nemožno, ale myslím, že by to mali vyskúšať aspoň raz. Aj keď nie každý sa dostane na najvyššiu súťaž, už len to, že sa o to pokúsi a dostane sa do nejakého štádia toho umeleckého prednesu, ho môže ovplyvniť a priniesť nejaký zážitok.
Nerobia školy povinným čítaním a tým, že vyžadujú, aby sa deti niečo učili naspamäť, skôr protislužbu? Že deťom vytvárajú nechuť k tomu, čo sú nútené podľa osnov čítať? Mnohé by si možno aj radi čítali, no niečo úplne iné, takto ich to môže odradiť úplne.
Áno, to, čo je povinné, to človeka odrádza. Môj súkromný názor je, že človek by mal čítať v prvom rade to, čo ho zaujíma, až v druhom rade to, čo treba. Ale samozrejme, dobrý pedagóg vie predložiť dieťaťu kvalitnú literatúru a nájsť priestor, kde sa mu to začne páčiť.
Ako?
Spojí prečítané so životom, takže dieťa potom nerozmýšľa nad literatúrou ako nad niečím cudzím, čo sa treba naučiť, ale nad niečím, čo nás ovplyvňuje, čo je reálny život, odzrkadlený v texte.
Podľa čoho by ste vedeli vytypovať dieťa, že z neho bude dobrý recitátor?
Väčšinou to bývajú extroverti, ale niekedy aj introverti. Je to o spôsobe rozmýšľania. Recitátor nemusí mať hneď od začiatku krásnu reč, skôr by mal byť sugestívny, že ak niečo rozpráva, neviete od neho odtrhnúť pozornosť, vcítite sa do toho, idete s ním v tom, čo hovorí. Dá sa pracovať na tréme, reči i ďalších veciach, ale toto niečo také nepomenovateľné, to technickou prípravou neurobíte.
Dá sa táto schopnosť na dieťati ľahko rozpoznať?
Každý dobrý pedagóg vidí, koho v triede má, ako dieťa číta, prežíva, ako dokáže rozprávať o veciach, ktoré číta. Tí, ktorí recitujú básničky, majú sklon zachytávať svoju vlastnú vnútornú realitu. Viac sa zaoberajú svojím prežívaním, vnútornými obrazmi. Tí, ktorí recitujú prózu, zasa opačne, vonkajšiu realitu. Pozorujú okolie, ľudí okolo seba, vytvárajú si na to názor.
Podľa toho sa dá teda určiť, kto je vhodnejší na recitovanie poézie a kto prózy?
Nie je to pravidlo. Myslím si, že umelecký prednes sa nedá tak rozdeliť ako matematika, nie je to úplne jednoduché. V niektorých prózach sa prelína to vnútorné s vonkajším a v niektorých poéziách naopak tiež. Je ale rozdiel medzi cestou Jona Fosseho a cestou Dobroslava Chrobáka. Každý premýšľa iným spôsobom, no stále je to umenie.
Ako vyzerá taká príprava jedného žiaka na vystúpenie, resp. súťaž?
Prednes je vyslovene individuálna záležitosť, každý sa ho inak učí, inak k nemu pristupuje. Zo svojich skúseností môžem povedať, že väčšinou sme prechádzali najprv hĺbkovým rozborom textu, potom sa začalo pracovať na interpretácii. Ale stretla som sa aj s recitátormi, ktorí to majú dva v jednom – rozbor a interpretácia idú súčasne. Väčšinou si ale človek rozoberie, čo ide recitovať, potom to začne interpretovať a učiť sa, a potom príde pasáž, kedy si uvedomí, že sa mu to vlastne zrkadlí aj v živote.
A ešte jedna dôležitá vec – umelecký prednes sa vždy odohráva v prítomnom okamihu. A vždy v prítomnom okamihu sa musí aj zrodiť a to zrodenie sa deje vnútorným procesom. Tým, ako človek rozmýšľa, ako sa v danom okamihu cíti. Môže sa stať, že niečo máme nacvičené, ale to okolo toho sa rodí vždy v prítomnom okamihu.
Na čo ste vy osobne dbali najviac pri práci s deťmi?
Dôležitá je dramaturgia, to je podľa mňa 60 percent úspechu. Ja som sa opierala o tri zásady: Mať čo povedať. Mať techniku. Mať vášeň.
Mať čo povedať, to rieši veľa ľudí, nielen v prednese. Ako ste teda vyberali deťom „mať čo povedať“?
Podľa toho, ako dlho sme sa poznali. V tých vyšších kategóriách si už deti vyberali samé. V tých nižších som sa snažila vybrať paletu textov, z ktorých si potom deti mohli vybrať. Ale už tú paletu som vyberala podľa toho, ako som toho ktorého recitátora poznala, čo rieši v živote, čím sa zaoberá, čo ho trápi.
Ono to vlastne dobre nadväzuje, pretože ak dobre vyberiete „mať čo povedať“, o to ľahšie sa potom pracuje s technikou.
Áno. To je najväčšie percento úspechu.
Spomenuli ste, že dobrými recitátormi sú najčastejšie extroverti, ale nielen. Introverti majú tiež často bohatý vnútorný svet, veľa preciťujú, ale robí im problém predstúpiť pred ostatných a podeliť sa oň. Môžu uspieť aj v umeleckom prednese?
Mala som niekoľko takých žiačok. A keď sa premohli, keď popracovali na tom, aby predstúpili pred divákov, veľmi im to pomohlo aj v iných veciach. Môžu byť to neskôr napríklad výborní manažéri, ktorí bez problémov vystupujú pred ostatnými. Nie je to o prerábaní introvertov, len o tom, aby vystúpili zo svojej komfortnej zóny na tú chvíľu, kedy potrebujú komunikovať s druhými, predstúpiť pred ostatných. Každý má možnosť sa rozhodnúť, ako bude fungovať.
Ako sa dá s nimi pracovať na prekonaní trémy?
Veľa sa pracuje na dychových cvičeniach, uzemňovaní chodidiel, na upokojení sa, prežiarení osobnosti.
Ako konkrétne?
Pracuje sa s dychom. Ak napríklad človek stojí na zemi a uvedomí si svoje chodidlá, začne inak vnímať svoje telo. Nádych sa spraví až do chodidiel a potom zasa naspäť. Ak je človek v strese, má totiž tendenciu dýchať plytko, zdvíhajú sa mu plecia a nevie to upokojiť. Tým, že predĺži nádych, zároveň si uvedomí pauzu medzi nádychom a výdychom, predĺži výdych a zároveň spomalí proces trémy. Aj keď ona neodíde úplne, najmä ak prichádzame pred diváka, ale dá sa s tým pracovať vedome.
Mali ste aj žiakov, ktorým to proste nešlo?
Jasné. Závisí to aj od človeka, kam sa chce dostať.
Je ľahšie s tým začať pracovať v mladšom veku?
Nie vždy. Mala som jedného introverta, s ktorým sme začali pracovať až keď bol starší, dnes je z neho vyštudovaný herec. Nevravím, že ľudí treba prerábať, ale som za to, aby sa posúvali, pracovali so svojimi nekomfortnými zónami.
Do akej miery je v tomto umení rozhodujúci talent a do akej miery práca na sebe?
Talent je tridsať percent úspechu. Závisí to ale od viacerých vecí, od dobrého pedagóga, dlhodobej prípravy, premýšľania...
Ako ste sa vy dostali k umeleckému prednesu?
Odmalička som mamine recitovala rôzne veci, aj vymyslené, a zúčastňovala sa na tých súťažiach. Nikdy som sa ale nedostala cez okresné kolo na základnej škole. Viac som si vymýšľala než recitovala. Na strednej som začala tak, že som sa už aj umiestnila na vyšších kolách.
Čo ste vyštudovali?
Najskôr strednú stavebnú, kde ma bavilo všetko iné než stavebné veci – písala som básne, robila rozhlas, chodila recitovávať, hrávala divadlo. Potom som vyštudovala ešte ďalšie školy, keď ma nevzali na herectvo, tak som sa rozhodla, že vyštudujem ešte nadstavbu, obchodnú sociálno-právnu činnosť, a popritom ešte konzervatórium v Košiciach. Tak som sa dostala k poézii, ktorú som mala rada už od strednej školy. Potom som ešte vyštudovala estetiku a dramaturgiu. Milujem študovanie, aj dnes vo voľnom čase rada študujem rôzne veci.
V roku 2007 som nastúpila na ZUŠ v Liptovskom Hrádku, po dva a pol roku som sa presťahovala do Levíc, kde som tiež učila na ZUŠ. Dnes pracujem v Národnom osvetovom centre v Bratislave ako odborný pracovník pre umelecký prednes. Sme spoluorganizátor a vyhlasovateľ a garant súťaže Hviezdoslavov Kubín.
Nechýba vám práca s deťmi?
Stále učím jednu hodinu v ZUŠ Pála Kadosu v Leviciach, ale myslím si, že každý človek by mal po istom čase zmeniť zamestnanie, aby sa posunul v iných veciach.
Hviezdoslavov Kubín bude mať toho roku 68. ročník. Zmenila sa odvtedy jeho hlavná myšlienka?
Myšlienka zrodenia Hviezdoslavovho Kubína bola opretá o myšlienku spisovnej slovenčiny, správnej výslovnosti. Teraz sa umelecký prednes vníma viac ako umenie a reč sa chápe ako vyjadrovací prostriedok. Teda nemusí byť vždy spisovnou slovenčinou, ale vyjadruje charakter a dramaturgiu prednesu.
Kedysi to bolo masovejšie než dnes, povinné triedne kolá, školské...
Hviezdoslavov Kubín je stále masová súťaž. Detských recitátorov sú tisícky, podľa toho, aký je ročník. V starších kategóriách je ich už menej, ale stále dosť, začína sa od okresného kola, zo školy sa vyberie recitátor, ktorý postupuje priamo na okres. Ale v každom meste sú nejakí recitátori, stále je to masová súťaž. No a vo finále je stále okolo 90 súťažiacich recitátorov, celkovo sa k tomu pridávajú aj divadlá.
Kam sa súťaž ešte posunula za celé tie roky?
Pridáva sa pohyb, viac sa s ním experimentuje, rovnako i s mimoslovnými prostriedkami, s atmosférou prednesu. Čokoľvek má recitátor na sebe, sa dnes už vníma ako kostým. Čiže je jasné, že nepôjdem recitovať bítnikov v obleku a kravate.
Ktoré známe osobnosti sú odchovancami Hviezdoslavovho Kubína?
Milan Lasica, Július Satinský, Milan Ondrík, Lucia Hurajová, Táňa Pauhofová, Pavol Mikulík. A mnoho ďalších.
Čiže myslíte, že aj dnes tam nájdeme talenty, z ktorých môžu byť o 10-15 rokov známi herci?
Určite. Nebudem ich menovať, aby som im nezobrala šťastie, ale v recitačných kruhoch sa nájdu výborní recitátori, o ktorých si myslím, že ešte budeme počuť.
Čo myslíte, dožije sa Hviezdoslavov Kubín stovky?
Myslím, že umelecký prednes patrí k našim koreňom, k našej identite. To, že vydržal 68 rokov, o niečom svedčí a je na nás, aby sme ho udržali a predali deťom tieto hodnoty.
Čo je najťažšie na celej organizácii ročníka?
Koordinácia nižších kôl, človek nemá až taký dosah, aby sa uistil, že všetko funguje ako má.
Aké sú hlavné ceny?
Knihy. Knihy a sošky. Knihu dostane každý účastník a víťazi ešte umelecké drôtené sošky. Ale hodnota tejto súťaže nespočíva v cenách.
Aká je kvalita súťažiacich? Rastie, klesá alebo drží úroveň?
Myslím, že kvalita je dlhodobo na vysokej úrovni.
