Pesničkárka Veronika Kicková.
Foto: archív Veroniky KickovejSplnený sen sa však nakoniec ukázal byť v realite náročnejší, ako si myslela. Spolu so synom Jankom, s ktorým tvorí neobvyklé, ale o to nápaditejšie duo Hmlisto, vydala nové album Ozveny lazov, ktoré mapuje jej slovenský príbeh. Od pôvodného nadšenia až po vytriezvenie a nakoniec zmierenie a nájdenie nového zmyslu.
Veronika Kicková dnes žije na lazoch obci Prochoť v pohorí Vtáčnik. Snaží sa tradične hospodáriť, dochová a dopestuje si. Elektrinu jej zabezpečuje solárny systém, vodu si nosí zo studne či zo suda, toaletu má na dvore. Živí ju predaj vlastných drevených výrobkov a popri tom spieva a hrá na klasické i korýtkové husle, fujaru, gitaru a pastiersku píšťalu.
Ako sa stalo, že ste začali hudobne spolupracovať so synom?
Bolo to úplne prirodzené. Keď som ešte hrávala sama, Janko sa začal zapájať, najskôr bubnom, potom na gitare. To mal sedem, osem rokov. Keď mal takých desať, hrával už so mnou na gitare, učila som ho. Veľmi rýchlo sa však naše roly otočili, začal byť lepší ako ja, prerástol ma a začať ma učiť on.
Aké to je, tvoriť hudbu s vlastným dieťaťom? Má to i nejaké tienisté stránky?
Žiadne som nezbadala. Je to naopak úžasné, vnímame jeden druhého, sme na seba prirodzene naladení. Svoju rolu hrá aj to, že spolu hráme už veľmi dlho, hoci na začiatku to bola naozaj len hra. Dnes ma už však prerástol. Má cit pre hudbu, a to nenavštevoval základnú umeleckú školu. V treťom ročníku na základnej škole som ho síce prehovorila, nech skúsi, poslala som ho na elektrickú gitaru, ktorá je voľnomyšlienkárskejšia v porovnaní s akustickou. Jemu tam však samozrejme prekážala hudobná náuka, povedal, že tam chodiť nechce, ale hral ďalej, rozvíjal sa na začiatku bez teórie, a práve tak získal silný cit pre hudbu. Nedovolil si však dávať mi najavo, že niečo neviem, ale bol trpezlivý a ja som mala vôľu a chuť učiť sa. Bolo to obojstranne príjemné.
Veronika Kicková so synom Jankom tvorí duo Hmlisto.
Foto: archív Veroniky KickovejHráte aj s inými hudobníkmi?
Nikdy som intenzívnejšie nehrala s inými ľuďmi a my dvaja sme dlho ani neuvažovali, že by sme niekoho pribrali. Až neskôr, keď sme chceli obohatiť náš zvuk. Zistili sme však, že ďalší človek sa môže zapojiť veľmi ťažko. So synom máme takú komunikáciu a taký hudobný systém, že iný človek je v podstate navyše. Nehovorím, že v budúcnosti tomu nebudem otvorená. Syn sa však naučil hrať na gitare tak, že v podstate supluje celú kapelu. Jeho hra je bohatá a vyvinul si vlastný štýl, aby vyrovnal, že sme len dvaja. Áno, hráme aj s inými muzikantami, ale to automatické naladenie, aké poznám so synom, tam nie je.
Ako vlastne vznikajú vaše piesne?
„Padne“ na mňa nejaká vec a keď mám melódiu i text, neumelým spôsobom to zahrám Jankovi, väčšinou na husliach, v poslednom čase aj na gitare. Väčšinou pieseň ešte nemá hotovú rytmickú štruktúru ani harmóniu. Syn skladbu potom uchopí a úplne prerobí. Uvedie ju do hrateľného rytmického rámca, nájde spôsob, ako ju hrať podať zaujímavejšie. Spoločne rozhodneme, kde bude sloha, kde medzihra, ale celkové aranžovanie je čisto jeho vec. Mám však právo veta, ak sa mi niečo nepáči a Janko to rešpektuje. On má tiež právo povedať, ak sa mu pieseň nepozdáva. Rešpektujeme sa navzájom, jeho vklad je však zásadný.
O čom spievate na novom albume Ozveny z lazov?
Je to o mojom odchode na slovenské lazy za vízou jednoduchého, prírodného a neviemešteakého života v čase, keď to vôbec nebolo módne, 25 rokov dozadu, keď začínala komunita v Zaježovej. O tom, že existuje, som sa dozvedela tri mesiace po jej vzniku a keď som tam prišla, vedela som, že chcem zostať. Nadviazala som tak na moje slovenské „úlety“, zahľadenie sa do všetkého slovenského. Do Slovenska som si premietala všetky svoje romantické ideály.
Pochádzam z Karlových Varov, bývalých Sudet a nenazdala som sa, že budem niekedy svoje sudetské korene riešiť, o tom je pesnička Ozvena. Zo Sudet boli po druhej svetovej vojny na princípe kolektívnej viny vyhnaní nemeckí obyvatelia a potom sa už nikdy nepodarilo docieliť, aby krajina bola ako predtým. Odsun ju veľmi poznačil a ja som zo „sudetského“ život mala často zvláštne pocity, necítila som sa tam dobre. Podotýkam však, že na Slovensko som neutiekla pred niečím, ale za niečím, za svojou víziou. Zároveň pre mňa bolo úľavou, že ju budem môcť naplniť práve na „slovanskom“ Slovensku. Až som skončila v obci Prochoť, čo je dedina pôvodne karpatskonemecká. Nemci však odtiaľto nemuseli odísť, už v 19. storočí boli poslovenčení. Kruh sa teda akoby uzavrel.
Nemecká problematika sa zvláštnym spôsobom dostala i do jednej z vašich piesní na novom albume.
Áno, spievam o tom, ako opití slovenskí partizáni „naprali“ zo samopalu tri rany do nemeckého suseda, pretože im prebral dievča. Je to skutočný príbeh. Bola som raz na oslave SNP hrať na fujare a po návrate ma stretol sused, vraj odkiaľ idem. A porozprával mi, čo sa stalo jeho otcovi. Našťastie trojnásobný priestrel pľúc prežil, pretože bol silný a netrafili mu iné orgány. Zachránil ho nemecký lekár.
Rodinné duo Hmlisto na vystúpení.
Foto: archív Veroniky KickovejAké ďalšie pesničky sú na albume?
Mala som potrebu vybrať to najlepšie z predchádzajúceho projektu Horana a syn, ktorý sme s Jankom mali. Je to zbierka piesní, ktoré vznikli od roku 2006 a sú inšpirované zážitkami či príbehmi. Spievam v nich o tom, ako som stretla v Nízkych Tatrách drevorubačov, akých bolo prvých desať rokov života na lazoch, ďalšia pieseň je prosbou o dážď, čo našťastie tento rok riešiť nemusíme. Potom pesnička o mojom vnútornom prerode pri výstupe na Rozsutec, kam som sa v roku 1998 o hlade vyškriabala v krpcoch a plátenných handrách. Je to veľmi silné miesto. Nikto tam v to ráno nebol, prepadali ma pocity, že odteraz už budem Slovenska, čo je samozrejme „blbosť“, ale vtedy som to tak vnímala. Hľadala som, kde sa vo mne vzala potreba Slovensko chápať a priblížiť sa mu, už v štrnástich som čítala Milana Rúfusa v originále. Pýtala som sa, prečo je to tak, myslela som si, že ten Rozsutec mi dá odpoveď.
Prečo práve Rozsutec?
Rozsutec je predsa biela skala uprostred duše, mohutný, vyčnievajúci z krajiny. Vnímam ho ako mimoriadne mýtotvorné miesto. Myslela som si, že po výstupe naň zahodím českú minulosť za hlavu, naučím sa perfektne po slovensky a nikto nespozná, že nie som Slovenka. To bol vtedy môj cieľ, dnes to samozrejme vnímam inak.
Už ste si dokázali odpovedať na otázku, prečo ste sa chceli stať práve Slovenkou?
Nie. Bola to nepochopiteľná vnútorná túžba, dnes chápem, že to bolo smiešne želanie. Niekto operuje s pojmom minulé životy, ale na to ja neverím. Viem len, že od detstva ma priťahovala slovenčina a žila som v ilúzii, že slovenský kultúrny priestor, to sú práve vrchárske tradície, bačovské koliby, dym, prírodno a mystično. Vôbec mi nenapadlo, že táto mytológia ma raz dobehne v nekladnom zmysle slova. Že tradície znamenajú aj nedostatok sebareflexie, zjednodušené myslenie a kultúru uzatvorenú do seba. Áno, táto uzavretosť je základný rys, malo by sa nám to páčiť, pretože len vďaka tomu sa tradície podarilo uchovať.
V Sudetoch som žiadne korene necítila, tak som sa chytila cudzích. Pripadalo mi fascinujúce, úžasné a krásne, že kroje či ľudové piesne sú na Slovensku viazané na jedno konkrétne miesto, majú nejaký osobitý charakter. Táto fascinácia sa skombinovala s náklonnosťou k slovenčine. Ak by však Zaježová bola na Morave alebo vo východných Čechách, tak skončím tam. Ďalšou zo zvažovaných možností bolo napríklad Rumunsko. Chcela som skrátka nájsť miesto, kde by som mohla realizovať svoje predstavy. Mnohé sa uskutočniť naozaj dá, žiť bez tečúcej vody či elektriny je možné. Hoci ja som sa už zmodernizovala, mám napríklad solárny systém, inak by sme sa spolu nerozprávali. Som za zjednodušovanie života, ale je pravdou, že všetko má svoje negatívnejšie stránky.
Odišli ste za romantickým ideálom nepoškvrneného života na Slovensku, ktorý sa, ako sama vravíte, nemohol naplniť. V čom konkrétne?
Keď sme mali niečo po dvadsiatke, naša predstava bola, že tu vzniknú nejaké komunity, ktoré budú žiť prírodným životom. Doteraz sa o to pokúšajú rôzne skupiny s rôznou mierou neúspechu (smiech). Úplný návrat, puristická čistota života bez akejkoľvek modernej techniky, to už nejde. Aj ľudia v Zaježovej prišli na to, že sa prestrelilo. Posun od číreho ideálu k vytriezveniu bol však prirodzený, v jadre každého ideálu je, že sa nedá uskutočniť.
Album reflektuje aj váš príchod do komunity v Zaježovej pred 25 rokmi.
Áno, na albume je aj dôležitá pesnička o Zaježovej, aká bola v rok 1996, keď som sem prišla. O prostých ľudoch, ktorí tu tradične žili, ktorých ekologická stopa bola mizivá a duchovný rozmer obrovský. Ich život mal však aj svoje veľké mínusy, na čo človek prišiel až časom. Vtedy mi pripadalo kruté a hlúpe, keď mi niekto hovoril, že nemá zmysel snažiť sa byť ako oni, pretože to nejde. A mali pravdu. Intelektuál zostane intelektuálom aj po odchode z mesta a 15 rokoch života na lazoch. Tí jednoduchí ľudia mali úplne iný duševný a myšlienkový obzor.
Byť intelektuálom zasa nemusí byť na škodu.
Teraz mám obdobie, keď sa to snažím prijať a pochopiť. Je predsa krása, že máme trochu zložitejšie myslenie a nežijeme v jednoduchých formulkách, pravidlách a klišé. Verím tomu, že ľudia pôvodne žijúci aj tu na lazoch mohli byť za istých okolností šťastní, ak mali dobrého životného partnera. Ku šťastiu im ale predovšetkým stačilo, ak sa im urodilo, robota vyšla, počasie prialo, boli zdraví. Vedeli byť vďační. Aj ich vzťah s bohom bol taký priamočiary. Videli v ňom toho pána tvorstva vyslovene zo 17. storočia, mali s ním všetko jednoznačne vybavené, nekládli si žiadne zložité otázky. Do tohto sveta sa naozaj nejde vrátiť, to je zásadný omyl, v ktorom som žila. Bolo mi jasné, že úplne to nepôjde, ale aspoň sa priblížiť, oprostiť sa od niečoho. Človek je však zložitejší a dnes v tom nevidím chybu, myslím, že je to správne, ako to je.
Aké mínusy mali ľudia, ktorých dnes vidíme ako tých pravých Slovákov spätých so zemou, prírodou, tvrdou prácou a tradíciami?
Ich život vôbec nebol idylický, ohromne dreli. Mala som však na mysli hlavne kultúrne mínusy. Vezmime si také postavenie ženy, ktoré bolo z môjho pohľadu slobodomyseľného človeka príšerné. Išlo o súbor často hrozných nariadení a vnútornej cenzúry, ktorý tým ľudom neskutočne znepríjemňoval život. Na druhej strane im určoval jasné mantinely a dával orientáciu. Vedelo sa, že keď má žena toľko a toľko rokov, má sa vydať a mať deti. Má si vziať toho, kto je na tom majetkovo podobne, ideálne toho istého vyznania a rozhodnú o tom rodičia.
Jedna žena mi v slabej chvíli rozprávala, že ju v šestnástich rokoch vydali len preto, lebo ich doma bolo príliš veľa a nemali ju čím nakŕmiť. Iná rodina zasa potrebovala niekoho na robotu do gazdovstva, novomanželia však spolu nesmeli spávať, aby žena náhodou neotehotnela, čo by znamenalo, že nemôže robiť. Svokor im povolil, že spolu môžu spať až po štyroch rokoch. Samozrejme to úplne nedodržiavali, ale predstavte si ten strach, ak by náhodou otehotnela, aká by bola reakcia svokra. Hneval by sa, znamenalo by to aj fyzické násilie. Ako sa muži správali k ženám, to je jednoznačne mínus.
No a potom samozrejme zásadný problém bol alkohol. Pálenka vo všetkých možných formách a tvrdosti. Fyzická námaha a extrémna drina naozaj neboli až takým problémom, pretože naši predkovia to vedeli zvládať, boli zvyknutí. My sme boli motivovaní a mali sme chuť pracovať, veď sme boli mladí. Teraz pred päťdesiatkou už síl troch ubúda a snažím sa mať aj inú prácu ako len na gazdovstve. A jasne vidím, že mali pravdu tí, ktorí hovorili, že drina je niekedy zbytočná až „sebemrskačská“, ako hovoríme v Česku.
Veronika Kicková pri letných prácach.
Foto: archív Veroniky KickovejPrečo by si mali ľudia vašu tvorbu, váš nový album vypočuť?
Album je aktuálny, ľudia si dnes začínajú uvedomovať, že spôsob, akým sa správame k prírode, nie je tým najlepším. Máme tu globálne otepľovanie, lokálne vyrubovanie lesov… Ozveny z lazov sú reflexiou mojej dlhoročnej skúsenosti, ktorá je však podaná tak, že dúfam až tak nebolí. Nie sú to protestsongy, nič takého. Vyberala som pesničky, ktoré mi prišli nadčasové a zároveň prinášajú určitú nádej, ktorá je dnes veľmi dôležitá.
Album azda môže pomôcť tým, ktorí hľadajú svoju vlastnú cestu a pre nejaký závažný vnútorný dôvod uvažujú napríklad o tom, že dajú dieťa do domáceho vzdelávania, ale boja sa, že potom nebude nič vedieť, zostane nevzdelaným. Janko nechodil do školy, ale učili sme ho doma. Ľudí môže povzbudiť, keď zistia, že tieto deti vedia tvoriť niečo, čo je hodné pozornosti. Domáce vzdelávanie kreativitu rozhodne nezabíja, práve naopak. Ktovie, ako by Janko tvoril či netvoril, ak by mal hneď od začiatku hudobné vzdelanie. Dnes ho už má, v ôsmej triede sa rozhodol, že pôjde na konzervatórium. Kamarátka ho počas dvoch sedení doučila celé učivo základnej umeleckej školy, aby mohol ísť na prijímačky na konzervatórium. V podstate nebol žiadny problém, že do základnej umeleckej školy nechodil. Naučil sa v praxi to, čo potreboval aj bez inštitúcie. Má neskutočnú improvizačnú pohotovosť a veľa nápadov, ktoré škola nepotlačila. Jeho tvorivosť sa mohla rozvíjať prirodzene.
Celý album Ozveny lazov si môžete vypočuť na tomto odkaze.
