Ľubomír Čiernik sa venuje karate už 29 rokov.
Foto: Karate klub Junior PrešovPrečo sa rozhodli pomáhať v klube práve deťom z detského domova?
V našom klube pôsobíme všetci tréneri s prestávkami od 90-tych rokov. Za prácu neberieme peniaze a všetky príjmy klubu sú transparentné na účte. Ako nám začali pribúdať peniaze, rozmýšľali sme, čo s nimi, tak nás napadlo pomôcť niekomu. Zvolili sme teda toto. Dať šancu detičkám od útleho detstva, aby z nich mohli vyrásť športovci, aby mali vlastný cieľ. Pôvodne sme chceli vybrať jedno dieťa a tým motivovať ostatných. No napokon sme vybrali štyri. Boli veľmi dobré, pohybovo nadané, všetci chceli ísť. Chceli sme potiahnuť klub, potiahli sme aj deti. Myslím si, že je to takto dobré, všetci sme spokojní.
Podľa čoho ste vybrali deti?
Dali sme si kritériá – urobili sme pohybové testy v našej réžii a psychodiagnostiku v spolupráci s detským domovom. Piate dieťa, 15-ročný Bartolomej, pribudol teraz v septembri. Je veľký talent, dovtedy robil rýchlokorčuľovanie. Chceme ho zapojiť do súťažného procesu, je to pre nás obrovská výzva. V jeho veku by niektorí povedali, že je to nemožné, pretože karate je veľmi ťažký šport. No veríme, že to zvládne. Chodí s nami cvičiť, aj do posilňovne, do bazénu, a podobne.
Ľubomír Čiernik pri výbere talentov.
Foto: Karate klub Junior PrešovĎalšie deti ste už v ďalších rokoch nevyberali?
Chceli sme jedno dieťa a motivovať iných, aby aj iní robili to, čo my. Naivne sme si mysleli, že sa pripoja aj väčšie kluby. Ale skôr sa to začalo otáčať proti nám. Niektorí sa obávali, že keď ide o karate, deti sa budú biť po uliciach, iní nám vyčítali, že chceme zarábať na týchto deťoch, a podobne. Povedali sme im: veď skúste to aj vy, a uvidíte, či a koľko zarobíte. Napokon sme prestali sme tlačiť na myšlienku, že budeme motivovať iných. Ešte sme skúsili nájsť aj dieťa zo sociálne odkázanej rodiny. V spolupráci s mestom Prešov sme dali výzvu, bolo oslovených niekoľko stoviek ľudí, a viete, koľko sa ich prihlásilo?
Päť.
Nie, nula. Nevedeli ani, o aký šport ide. No prvá otázka, ktorú dostávali komunitní pracovníci, bolo, že kto bude deti nosiť na tréningy? To bola hlavná starosť rodičov. Vlani v lete sme na Tehelni (rómska lokalita v Prešove, pozn. red.) urobili nábor, a vybrali štyri šikovné deti. No bol problém s dochádzkou. Rodičom sme povedali, že im dáme všetko zdarma, postaráme sa o deti, no jediné, čo od nich chceme, je, aby chodili na tréningy pravidelne. No oni to nedokázali zabezpečiť. Aj vtedy sa ukázalo, že máme byť za čo vďační pani riaditeľke detského domova, že deti z domova sú stále na tréningoch. A že pokiaľ ide o tieto externé sociálne prípady, je to problematické, pretože na to dieťa veľmi vplýva rodič.
Takže teraz máte na tréningoch opäť len päť detí z domova?
Máme 5 detičiek z detského domova. V septembri chodili deviati, spolu so štvoricou z Tehelne, ale tí nemali dochádzku. Chceli sme zapojiť do toho aj vysokoškolákov – aby oni chodili pre tie deti a vodili ich na tréningy. Aby mali kredity za normálnu činnosť. Ani tam sme nepochodili, zatiaľ to stroskotalo na zodpovednosti za deti. Ale ešte to stále máme v riešení, je to ideálna príležitosť pre študentov na získanie sociálnej práce v praxi.
Malí karatisti z detského domova patria medzi najlepších vo svojich kategóriách.
Foto: Karate klub Junior PrešovAko sa darí pätici?
Dosahujú vynikajúce výsledky. Aj preto, že trénujú pravidelne. Vo svojich kategóriách sú pri obrovskej konkurencii najlepší. Melánia je vicemajsterka Európy v shito ryu, jej brat Manuel je tretí v Európe. Melániu si pamätá aj prezident zväzu karate Daniel Liška či tréneri z iných klubov, čo je významné, keď si zoberiete, že sa na súťaži vystrieda tisícka detí. Zanechala dojem pohybovo, je dobrá. Trénuje, a je to vidno. Bartolomej ešte len začal, výsledky by mali prísť do dvoch rokov. Martin má teraz veľmi ťažkú kategóriu, on trénuje tretí rok, ostatní v kategórii sedem. No umiestňuje sa na druhom, treťom mieste. Urobil neuveriteľný progres, hovorili aj iní tréneri. Je to práve tým tréningom, pravidelnou dochádzkou.
Za poctivú prácu pekné výsledky. Manuel sa stal majstrom Slovenska.
Foto: Karate klub Junior PrešovPracuje sa s nimi ináč než s deťmi so stabilným rodinným zázemím?
Áno, je iné trénovať deti z detského domova, na ktoré vplývajú tety a riaditeľka. Sú vychované ústavnou výchovou. Majú v sebe určitý režim, zmysel pre pravidelnosť. Sú ako my kedysi. Napríklad na súťaži v Taliansku ako jediné z detí došli za trénermi, či netreba s niečím pomôcť, škrabať zemiaky a podobne. Ostatné deti to videli, ale nepridali sa, riešili si mobily. Vidno prácu tiet v detskom domove, klobúk dolu.
V čom ešte cítiť rozdiel?
Zo začiatku boli až príliš maznaví. Stále sa nás chceli chytať, mojkať sa a podobne, čo sme im na tréningu museli zastaviť, pochopiteľne. Na tréningu karate dieťa nesmie prejavovať takéto emócie, tam je tréner, ktorý hovorí, a deti musia dodržiavať disciplínu. Prispôsobili sa. No stále si uvedomujú, že rodičov nemajú, napokon, dávajú im to najavo aj mamičky a oteckovia z nášho klubu, ktorí si ich často k sebe túlia, mojkajú. Ale sú to dobré deti. Nemajú síce ten pravý domov, ale detský domov berú ako svoj domov.
Museli ste aj riešiť nejaké problémy?
Áno, hneď zo začiatku, na nejakom druhom či treťom tréningu. Manuel, vtedy ešte malý, pichal špendlíkmi deti v šatni. Zavolala nám to psychologička. Asi si všetci mysleli, že to budeme nejako radikálne riešiť, no my sme sa k tomu postavili inak: A kde je teda problém? Pichal deti? No ale veď to je predsa normálna reakcia. Keď došiel prvýkrát v živote na tréning a videl, ako malé deti obliekajú ich rodičia, každý tam má niekoho, a on tam bol zrazu úplne sám... To citové rozpätie muselo byť preňho brutálne. Máme na tréningu aj 50 detí, bola to jeho prvá skúsenosť... Samozrejme, že sme ho vyriešili tak, aby sa to neopakovalo.
Čo na to hovorí personál detského domova, že majú malých športovcov?
Tety sprvu neboli nadšené, že deti chodia na karate, mali výhrady, či sa nebudú biť a podobne, no už zmenili názor. Vidia, že deti sa zmenili, sú športové, majú cieľ, a sú iné než boli kedysi. Majú vlastnú osobnosť. Sú iní, oproti ostaným deťom v domove.
Vravíte, že patria medzi najlepších v klube. Je to tým, že na nich dozerajú pracovníčky domova, alebo majú sami taký väčší zmysel pre zodpovednosť, precíznosť?
Tí starší, sú zodpovední. Dávajú viac pozor na ostatných, ale inak sú úplne rovnakí ako ostatné deti. Rozdiely nevnímame. Mladší dvaja sú ešte v niečom takí loptoši. Možno je to tým, že v domove majú veci zadarmo, tak si ich moc nevážia. Aj tu, napríklad dostali klubovú mikinu za 40 eur, na druhý deň ju stratili. Snažíme sa im dohovoriť, aby sa to nestalo znova. Tým, že nikto z nás trénerov nezarába, deti môžu dostávať klubové veci zadarmo. Ale máme trest, ak niekto robí zlobu, musí ich vrátiť. A to je pre deti veľké utrpenie. No osvedčilo sa nám to.
S oceneniami za svoju prácu.
Foto: Karate klub Junior PrešovNemusíte riešiť výhrady ostatných, že oni musia v klube platiť, kým deti z domova nič?
Od začiatku sme sa to snažili blokovať. Možno nás najprv niekto upodozrieval, čo z toho chceme mať, no ukázalo sa, že sme transparentní. Každé dieťa niečo dostane, napríklad na kempe, suma sumarum niekoľko tisíc eur. Keď máte vlastné deti a dáte všetkým, nik sa necíti ukrivdený. Keď ideme na súťaž, prídu aj rodičia z iných klubov, ktorí nám hovoria, že nám fandia, aj tým deťom. Osvedčilo sa ešte aj to, že sú šikovní. Ako začali vyhrávať, vybudovali si vlastné postavenie a ostatné deti ich začali rešpektovať.
Priblížte trocha, čo to znamená robiť súťažne karate.
Záleží to od vekových kategórií. Tieto deti majú tréningy päťkrát týždenne, zhruba hodinu a pol. Iné je to v lete, keď majú atletickú prípravu, iné v zime. Deťom sme nastavili prípravu na profesionálny šport. V nedeľu chodievame behať, potom do posilňovne, tam sú aj dve, dve a pol hodiny. Súťaže bývajú tiež každý týždeň, prípadne každý druhý. Od októbra do júna je hlavná sezóna. Potom je také obdobie, že sa trénuje. Takže toho majú strašne veľa, no vďaka tetám a pani riaditeľke Krištofovej majú najlepšiu dochádzku z nášho klubu. Aj preto majú také dobré výsledky. Chodia na tréningy, aj na letnú atletickú prípravu, ich progres bol doteraz markantný. Naopak, deti, ktoré šli v lete s rodičmi na prázdniny, bolo vidno, ako o triedu zaostali.
Zrejme ich to veľmi teší, majú niečo, kam patria, sú súčasťou niečoho, niekomu na nich záleží.
Je to vidno, áno. Deti sú vďačné. Niektoré z nich majú za sebou ťažké životné skúsenosti, klobúk dolu, čím si museli prejsť. No teraz je to príjemné, sú v pohode.
V Šamoríne sa stretli s tými najlepšími. Na snímke s chodcom Matejom Tóthom, vedľa neho riaditeľka detského domova Dana Krištofová.
Foto: Karate klub Junior PrešovPočítajú s karate aj do budúcnosti?
Pýtali sme sa ich, čím chcú byť. Napríklad Martin vraví, že – kuchár. No, to je paráda, hovoríme mu, ale si pripravený, že budeš cestovať po svete? On že nie, že chce byť tu. No ak chceš byť najlepší kuchár, musíš chodiť po svete aby si poznal rôzne chute, nazbieral skúsenosti, vravíme mu. Skúsili sme mu vysvetliť, že môže byť ako my, tréneri – sme tu v klube vojaci, policajti, môže študovať na fakulte športu... Prípadne ak by zostal pri karate, aj z toho by mohol žiť. Ľudia v top tíme, ktorí môžu ísť na olympijské hry do Tokia, majú rozdelené ročne od 15- do 30-tisíc eur na osobu, čo nie je málo. Je tam motivácia, hovoríme im ju, musia o nej vedieť. Musia si zvážiť priority, najmä ak ich budú lákať kamaráti niekam inam. Aké možnosti sa im otvárajú, pochopili aj teraz na konci roka, keď dostali cenu od Slovenského olympijského výboru v Šamoríne. Tam videli naživo našich olympionikov, napríklad Mateja Tótha, Nasťu Kuzminovú, tam si uvedomili, že to je ich cesta, že môžu byť raz najlepší športovci. My sme ich samozrejme skorigovali, že nie sú najlepší, že sú tam zatiaľ len preto, lebo sa snažia, ale že raz môžu byť aj oni najlepší. Inú možnosť ani nemajú. Ak chcú niečo dosiahnuť, musia byť najlepší z kategórie, druhé tretie miesto sa neráta.
Čo myslíte, prečo vo vašich šľapajach nejdú aj iné kluby?
Chceli sme inšpirovať aj iné krúžky, napríklad umelecké, no nikto sa neprihlásil. Možno je to nedostatočná medializácia, nevedia o tom. Ale možno je to aj o tom, že ľudia majú sklon vyberať si ľahšiu cestu. No a je to aj o peniazoch, jedna súťaž na dieťa vyjde 150 eur. Teraz sa to už rozbehlo, no aj my sme začínali s malou sumou na účte. Dokonca sme sa tréneri dohadovali, že im to zaplatíme my. Poskladáme sa každý po 30 eur, no a čo? Boli sme si ale istí, že sa to rozbehne. A aj rozbehlo. Nemáme generálneho sponzora, ale vždy sa niekto nájde, kto nám prispeje. Napríklad teraz jeden z rodičov, ktorý nechce byť menovaný, zaplatil 500 eur za autobus na súťaž. Myslím si, že to pozitívum prevládne.
Vraveli ste, že za trénovanie neberiete peniaze. Dnes málokto robí niečo také zadarmo.
Je to ťažké hlavné administratíva. Máme cez dvesto detí, ale je nás 15 trénerov a tým, že si pomáhame tréneri navzájom, tak to ide. Zapojili sme aj rodičov. Robia to tiež bezplatne. Sme tak zvyknutí, tak sme vyrastali, je to pre nás bežné. A v súlade aj s filozofiou karate. K celej tejto práci nás inšpiroval náš niekdajší hlavný tréner Jožko Novák. Brával nás na doplnkové tréningy, do posilňovní, vtedy ešte po pivniciach, neboli moderné fitnes centrá ako dnes. Už on vypisoval listy rodičom, a potom aj do škôl, o našich úspechoch, čo nám potom uľahčovalo zladiť štúdium a tréningy. Aj my sme sa teraz vydali touto cestou, hlavne robíme aktivity aj pomimo, deti vystupujú na rôznych akciách, chodia do rádií, v Prešove ich všetci poznajú. Snažíme sa, aby mali sebavedomie, aj keď skončia s karate. Zapájame ich do manažérskych činností. Napríklad, keď je súťaž, pýtame sa ich, ako by rozdelili dary, a podobne. Isteže, nie každý chce byť najlepší na Slovensku, ale vždy budú pri klube.
Cena od Slovenského olympijského výboru.
Foto: Karate klub Junior Prešov
