Nech ti nohy stoja pevne na zemi a hlava nech ti lieta, spomína si Viliam Rigo na rady svojho otca.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcZ prisťahovalca do obce za jej starostu – to nedokáže hocikto. Ako sa vám podarilo získať si podporu ľudí?
Nikdy som ľudí nevolal, skôr naopak, prichádzali oni ku mne. Z niečoho malého vždy začalo niečo väčšie a väčšie, a potom sa to takto vykryštalizovalo. Ani čo sa týka funkcie starostu, nechodil som od domu k domu, že ja chcem byť starosta, skôr naopak, ľudia ma k tomu tlačili.
Čím ste si ich získali?
Asi vo mne videli progres, ktorý môžem dedine priniesť. Mal som tu krčmu, obchod, trafiku, posilňovňu, trénoval som chlapcov na naturálne kulturistické súťaže, organizoval rôzne akcie, takže ma poznali a vedeli, ako pracujem.
Ste Róm, stretávali ste sa aj s predsudkami pre svoj pôvod?
Samozrejme. Vždy to tam bolo a aj je. Sú ľudia, ktorí to dávajú najavo, a tí, ktorí nedávajú, no tí sú niekedy ešte zákernejší. Ak sa niekto vyjadrí otvorene, človek aspoň hneď vie, na čom je. No tí druhí to hrajú, niekedy aj dlhý čas, a na konci je to potom veľmi nepríjemné.
Nikdy som nezažil to, že by ma niekto nechcel zobrať medzi seba, to nie. Skôr by som povedal, že keď som sa niekde objavil ako nový, najprv som cítil odstup, neskôr si ma obľúbili. Veľa ľudí mi povedalo: „Keď som ťa prvýkrát videl, nemusel som ťa, no mýlil som sa.“ Neviem prečo, ale akosi priťahujem ľudí, chcú sa ku mne pridať, vidia vo mne, že ich môžem niekam vyššie posunúť, pomôcť im, alebo sa cítia so mnou dobre. Ale zas časom, keď som s niekým spolupracoval a nerobil to, čo on chcel, tak mi to dal tvrdo pocítiť. Dovtedy mi kládol kolená pod nohy, kým som neodišiel. To sa mi stalo viackrát.
Nebojovali ste v takých prípadoch?
Nie som z tých, ktorí sa budú drať dopredu za každú cenu. Radšej ustúpim. Ak mi niekto povie nie, rešpektujem to.
K čomu vás viedli rodičia?
Spomeniem si na otcove slová: Nebuď namyslený, nerob zo seba frajera, nech ti nohy stoja pevne na zemi a hlava nech ti lieta. Nikto ti nič zadarmo nedá, tobôž preto, že si to ty, že sme to my. Natvrdo povedané: Keď gádžo hodí raz do miešačky, ty musíš hodiť dvakrát, aby si mal tú istú výplatu.
Aké bolo vaše detstvo?
Každého z nás chceli mať rodičia vyštudovaného, mama i otec mali za socializmu dve roboty – popri hlavnej aj druhú. Času na nás mali málo. Keď sme s mamkou potrebovali hovoriť, museli sme ju navštíviť v krčme, kde pracovala. Otec robil v poľnohospodárstve, v zime zas údržbárske práce v Zdroji. Jediné spoločné rodinné sedenie sme mali na Vianoce. Narodeninové oslavy boli za pochodu. „Všetko najlepšie!“ a išlo sa za povinnosťami. Detstvo bolo o tom, že rodičia sa starali, aby sme mali všetko, čo potrebujeme a mohli v pohode vyštudovať. A zakaždým sme počúvali: „Dobre si rozmysli, s kým sa budeš kamarátiť, lebo raz sa dopočujem, že si niečo vyviedol, tak si ma nepraj!“ Stačilo verbálne pohroziť, a my sme poslúchali.
Nikam sa nevnucujem, ale keď môžem, rád pomôžem, vraví o sebe Viliam Rigo.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcMali ste už v mladosti jasné, čo chcete robiť, resp. čo nechcete?
Nikdy som nešiel cielene za niečím, že toto chcem. Jediný sen som mal, že chcem raz mať kamión, opravovať si ho a jazdiť s ním po Európe. Ten sa mi aj splnil. Ostatné, čo je, prišlo potom samé.
Takže nič cielené...
Nie. Po škole som sa zamestnal v Štátnych majetkoch v Sládkovičove, potom pred nástupom na vojenčinu som robil na priehrade v Gabčíkove, kam som sa po nej aj vrátil. Neskôr som už prišiel do Veľkého Grobu – tiež som začal robiť na družstve, neskôr po revolúcii som začal podnikať. A potom komunálna politika. Tiež to teda prišlo v podstate samé.
Prečo práve Veľký Grob?
No lebo v Grobe bola najkrajšia žena, ktorú do dnešného dňa milujem! (Smiech.) Práve dnes máme 37. výročie svadby. (3. decembra, v deň konania rozhovoru, pozn. red.)
Ako vás tu prijali?
Nebolo to vôbec príjemné. V práci bolo dusno, chodil som tam so stiahnutým žalúdkom. Ale nebolo to prvý raz. Pamätám si jedného majstra ešte zo študentských čias, ktorý hovorieval: Keby ten Hitler žil o niečo dlhšie, takých k...tov by som tu nemusel mať... Vyvršoval sa na mne. Vravieval som, že máme dva typy ľudí: človek Musíš a človek Mohol by si. Ja som bol vždy ten Musíš. Čo druhým bolo prepáčené, mne nie.
Čiže v zmysle slov vášho otca, že keď biely hodí raz do miešačky, ty musíš dvakrát?
Áno. Ale nebral som to tak, že prečo akurát ja? Bral som to ako fakt – to je bežný život. Nie som typ, ktorý by sa vnucoval. Keď mi nadriadený povedal, že niečo treba spraviť tak a tak, a ja som vedel, že sa to dá spraviť aj jednoduchšie a lepšie, nevysvetľoval som mu to. Ostal som ticho a odovzdal mu hotovú prácu bez toho, aby som mu vysvetľoval, ako som ju urobil. Nech sa páči, tu je výsledok. No a po revolúcii som začal podnikať s kamarátom.
V čom?
Mal Aviu, tak sme začali rozvážať malinovky. Potom sme kúpili kamión, čím som si splnil sen. Hovoril som, že som nebol vo Fínsku a Albánsku, inak snáď v každej európskej krajine. To nebola robota, to sme jazdili... Potom zas prišiel zlom. Firmu sme rozšírili, prišli problémy a opäť aj osobné nezhody, keď som cez otvorené dvere kancelárie počul, ako sa na mňa kolega s ďalším dohaduje v štýle: „Tak ho budeme kontrolovať cez telefóny, tlačiť naňho, prípadne mu znížime plat a odíde aj sám.“ Ani som do tej kancelárie nedošiel, hneď na druhý deň som dal výpoveď. Dodnes sa ma neopýtali, prečo. Ale nevadí. Keď vidím, že som niekomu na obtiaž, uľahčím mu to.
Viliam Rigo vo svojej pracovni, v pozadí rozpracované obecné projekty.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcKde tkvejú podľa vás predsudky voči Rómom?
Na túto tému som sa rozprával s veľmi veľa ľuďmi. Určite je to v histórii – odjakživa boli Cigáni odsudzovaní, keďže boli iní. Spomeniem príkaz z čias Márie Terézie: Keď uvidíte Cigána kradnúť, priklincujte ho uchom o drevený kôl. A keď stáročia toto ľudia počúvajú, nie je cesta späť. Vždy to tu bude. Napríklad v tomto článku Pravdy je to obšírnejšie – Mária Terézia prikázala Rómom sedliačiť.
Ale sú Rómovia, ktorí sa začlenia do života väčšiny a ničím sa neodlišujú...
Tak ako medzi bielymi, aj medzi Cigánmi sú rozdiely, kto ako žije. Medzi nami sú tiež lekári, inžinieri... Ale nie je to o tom, že chceme dokázať, že sme iní. Vybrali sme si skrátka taký spôsob života. S tým, že keby sme ostali tam, v osade, stiahne nás to dolu, nebudeme sa vedieť posunúť dopredu. Môj otec to povedal, keď v roku 1959 odchádzal z osady a opúšťal blízkych, ktorých miloval: „Idem preč, do bytovky, lebo vás, deti, by som okradol o všetko. Chcem vás viesť inou cestou, ale keby som tu ostal, z toho, čo by ste mali dostať, vám ukrojím.“ Navyše, či je to Cigán alebo biely, je dôležité, s kým sa v mladosti kamaráti, lebo si to prenáša aj do dospelosti. Rovnako ako všetko, čo zažije v detstve, v rodine, medzi priateľmi. O tom to je.
Čím to je, že vaši rodičia dokázali z osady odísť, väčšina Rómov však rezignuje?
Moji rodičia pochopili, že tadeto cesta nevedie. Mali svoje ideály a nechceli, aby sme zažili to, čo oni. Mali svoj sen o inom živote. Mnohí ho majú tiež, no nevedia spraviť ten správny krok a pri prvom nezdare sa vrátia tam, kde boli.
Ako reagujete na nezdary Vy?
Potrápim sa, aj sa poľutujem, no idem ďalej. Je tu tá zodpovednosť, že mám rodinu, a keď bude treba kydať hnoj, budem kydať hnoj, aby rodina dostala všetko, čo potrebuje.
Necítite sa trocha osamelo – nepatríte celkom ani medzi bielych ani medzi Cigánov...?
Súhlasím. Nepatrím ani sem, ani tam. Ale naučil som sa, že nebojujem s nikým. Viem, čo viem, a ak ty to vieš lepšie, nebudem ti stáť v ceste. Keď som tuto v obci pred rokmi otváral krčmu, tak som nerobil nikomu konkurenciu. Nebolo tu nič, tak som sa chytil príležitosti. Chcel som podnikať, zarobiť pre svoju rodinu a vychádzal v ústrety ľuďom. Počúvali sme ich, čo potrebujú. „Počuj, rýchlo mi daj pivo, borovičku, utekám na autobus, lebo tu v obchode nie je eidam, treska, niva...“ Tak sme teda otvorili lahôdky. Neskôr novinový stánok, čo bola akurát práca pre moju manželku na materskej. Ak ľudia chceli zápalky z Čiech, mali ich z Čiech. Netrval som na tom, aby boli zo Slovenska. Chceli obecnú zabíjačku, spravili sme zabíjačku. Chceli country, mali country. Nikdy som nehovoril, ako sa to nedá, skôr som hľadal cesty, ako sa to dá.
Rodina je pre Viliama Riga všetkým, ako vraví, najspokojnejší je, keď má všetkých nablízku.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcVaša manželka nie je Rómka, mala problémy uhájiť si vzťah s Vami pred okolím?
Panebože! Tá si vypočula od kadekoho! „On je z osady, majú tam aj okná? A plechy na streche?“ A kadečo iné. Bola dosť pod tlakom. Ešte aj dnes si hryzie do jazyka, keď počúva kadejaké rasistické a xenofóbne narážky.
Máte spolu štyri deti, ako ste si delili starostlivosť?
V tomto som nasledoval model mojich rodičov. Čiže som nevedel, kedy mi vyrastajú deti. Stále som bol v robote. Keď som nebol na cestách, tak som bol v domácom podnikaní 16-18 hodín na nohách. Sám dnes nechápem toto obdobie. Ráno o pol piatej som vstal, o piatej otvoril trafiku. O ôsmej ma tam vymenila manželka, ja som išiel otvoriť krčmu. Počkal som do desiatej, kým prišli zamestnanci. Spísal som, aký tovar treba, nakúpil, čo bolo treba, prípadne som porobil niečo doma. Popoludní som išiel do posilňovne na svoj tréning, pripravoval pretekárov, venoval sa klientom. O siedmej-pol ôsmej som išiel zas do krčmy, lebo zamestnanec končil, a bol som tam do jedenástej, prípadne do polnoci. Každý deň, soboty, nedele. Trvalo to štyri alebo päť rokov. Bol som ale šťastný, že to môžem robiť. Nič lepšieho som neočakával, zmierený s tým, že toto je môj život. Ľudia chodili, tovar sa točil... Keby to fungovalo, nemal by som dôvod to opustiť. Ale ako prišli na trh veľké obchodné siete, chradlo to. Raz vo februári som dal zamestnancom výplatu, odviedol dane, zaplatil elektrinu, prenájom a mojej rodine ostalo tisíc korún. To už nebolo podnikanie.
Čiže starostlivosť o deti bola celá na vašej manželke.
Na sto percent. Eva vychovala všetky naše štyri deti, ja som bol ten, kto doniesol domov peniaze a raz za čas sme išli na nejaký spoločný výlet. Najčastejšie na kulturistické súťaže. Najmladšia Evička mala rok, keď chodila s nami po súťažiach. To boli naše dovolenky, náš relax.
Ako sa podpísalo málo tráveného času na vzťahu s deťmi? Cítite deficit?
Rozumieme si. Aj teraz, ako sú staršie. Samozrejme, dostalo sa mi už od nich, že mám zastarané myšlienky a podobne (úsmev), ale deti ma sprevádzajú po medzinárodných podujatiach a sú mi oporou. Keďže neovládam angličtinu, tlmočia mi, občas aj poradia, čo a ako povedať.
Čím ste sa pri výchove detí riadili?
Vždy som im hovoril: Neopičte sa po druhých, buďte svoji. Vy buďte tým vzorom, nenaleťte niekomu na lacný imidž.
Vzali si to za svoje?
Mám radosť, keď dnes vidím, ako mi syn s nevestou pomáhajú v dedine. Venujú sa malým deťom, syn trénuje futbal, nevesta má veľa nápadov na rôzne obecné akcie pre deti, ako Rozprávkový les, Pirátsky ostrov, či Na kolesách po Grobe.
Mali deti problém s tým, že sú spolovice Rómovia?
Ani nie. Myslím, že nie.
Čím je pre vás rodina?
Všetkým. Najradšej by som bol, keby sme boli dennodenne všetci pokope, resp. aby som ich mal nablízku. Najstaršia dcéra má dom u nás vo dvore, v obci býva aj syn s rodinou, mladšia dcéra je teraz doma, no tá to berie ako za trest. Študuje na vysokej škole v Olomouci, ale ťahá ju to do sveta, no teraz pre koronu sa nič nedá. No a najmladšia bude tento rok maturovať.
Ako to všetko stíhate? Starostovanie, šport, rodinu...?
Každý má v tom súkolesí svoju úlohu, a ak si každý vykonáva svoj diel práce, potom to funguje. Nehovorím nikomu, ako má čo spraviť, chcem len pozitívny výsledok.
