Obľúbená sestrička Renáta Jančovičová miluje prácu s malými deťmi.
Foto: Národný ústav detských chorôb,,Vždy ma lákalo prostredie lekárne, miešanie, váženie a všetky veci, ktoré sa spájajú s lekárňou. Ale v ten rok, kedy som končila základnú školu, neotvárali odbor farmaceutický laborant, tak som si povedala, že zostanem v zdravotníctve a pôjdem na strednú zdravotnú školu. Chcela som byť detskou sestrou, kde boli najprísnejšie kritéria a otvárali len jednu triedu v ročníku. Prijali ma a štúdium ma veľmi bavilo, lebo sme mali veľa praxe," vraví obľúbená zdravotná sestra, na ktorú nedajú rodičia detí dopustiť.
Nič to však nezmenilo na tom, že aj po maturite stále mala víziu, že chce byť farmaceutka. Podala si prihlášku na vysokú školu farmaceutickú, no neprijali ju pre nedostatok miesta. Nastúpila teda pracovať do Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislava, ktorá bola v tom čase ešte na Úprkovej ulici a plánovala o rok skúsiť vysokú školu znova.
„Bolo to v roku 1991 a detská nemocnica sa práve sťahovala do úplne nových priestorov na Kramáre. Za rok som si to rozmyslela a zostala som v detskej nemocnici. Od začiatku som sa starala o novorodencov, najskôr na Oddelení patologických novorodencov na I. detskej klinike a neskôr vznikla Neonatologická klinika intenzívnej medicíny. Neviem si predstaviť, že by som pracovala niekde inde. Dokonca ani s väčšími deťmi, novorodenci mi prirástli k srdcu. Potrebujú nás, neraz sú v kritickom a ťažkom stave a nemajú pri sebe maminu. Vážim si, že môžem týmto deťom pomôcť,” vyznáva sa v rozhovore, ktorý Národný ústav detských chorôb zverejnil na sociálnych sieťach.
Aká je práca s predčasne narodenými deťmi?
Úžasná. Sú nesmierne vďačné, už len keď otvoríte inkubátor alebo lôžko a priložíte im svoju dlaň na hlavičku. Vnímajú to, vedia, že niekto je pri nich a niečo sa s nimi bude robiť. Je úžasne sledovať, keď k nim príde mama, a hovorím to aj mladým kolegyniam. Tým, že po narodení mama ostáva v nemocnici a dieťa je transportované k nám, puto medzi nimi sa pretrhne. Je to veľmi ťažké pre mamu aj dieťa. A neskôr, keď nám príde, vidíte tras v jej rukách, ako jemne sa dotýka svojho dieťatka, a sledujete jeho srdiečko. Vníma, že mamina je pri ňom, že ho hladká a prihovára sa mu. Prítomnosť mamy im veľmi pomáha, upokoja sa a ak to dovoľuje zdravotný stav, pristúpime ku klokankovaniu.
Mamičky si priložia svoje dieťa na hrudník, zabalia sa a spolu takto trávia čas. Je to veľmi účinné, ak sú takto spolu viac ako hodinu. Prospešné pre dieťaťa a zároveň sa lepšie rozbieha laktácia. U novorodencov sa všade na svete pracuje s konceptom bazálnej stimulácie, ktorej základom je dotyk. Už počas vnútromaternicového vývoja sa dieťa stále dotýka samo seba. Pre deti je prirodzená takzvaná fetálna poloha, kedy potrebujú byť v tom svojom klbôčku. Preto máme pre ne chobotničky, ktoré im napĺňajú úchopový reflex. Stále potrebujú držať niečo v rúčkach, aby nám nechytali intubačné kanyly. Ale ak im dáme čiapočku a rukavičky, necítia sa dobre a sú v dyskomforte. Dotyk je základ celej ošetrovateľskej starostlivosti o novorodencov, bez neho nemôže fungovať starostlivosť o novorodencov.
Je to skôr poslanie ako práca...
Presne tak, stále hovorím, toto sa nedá naučiť. Najkrajšie na tejto práci je, keď príde dieťatko, vidíte malé klbôčko, všade okolo neho kopec hadíc a všetkého možného a neskôr sa z toho dostane a odchádza s maminou domov. Vidíte radosť v očiach rodičov a po čase, keď prídu na pravidelnú kontrolu, dieťa sa rozbehne k vám a niečo vám povie. Toto je ten najkrajší pocit, kedy si poviem, že táto práca má zmysel.
Čím sa vás dotýkajú ich osudy?
Vieme sa vžiť do situácie ženy, ktorá túži po bábätku, počas tehotenstva robí všetko pre to, aby sa bábätko narodilo zdravé, nevie sa dočkať, aby už čo najskôr bolo medzi nami a nakoniec sa narodí choré dieťa. Myslím si, že to je asi to najťažšie, čo žena môže v živote žena zažiť. Vieme sa vcítiť do situácie týchto žien. Majú v sebe nesmierny cit, dar od Boha. A týka sa to aj mužov. Je úžasne vidieť veľkú ruku otecka, ako drží malinkého novorodenca. Za tie roky viem povedať, že rodičia majú v sebe nesmierny dar a obetavosť a ak má ich dieťatko problém – stómiu (vývod, najčastejšie čreva), tracheostómiu (chirurgický zákrok, ktorý slúži k otvoreniu prístupu do dýchacích ciest a zaisťuje dýchanie) alebo do domácej ošetrovateľskej starostlivosti odchádzajú s dýchacím prístrojom, starostlivosť o dieťa zvládajú výborne. Klobúk dolu! Akoby si choré dieťatko vybralo svojich rodičov.
Mali ste v práci aj krízové obdobia?
Áno, mala som aj také obdobia. Našťastie to bolo len dvakrát v mojom živote, ale vždy som si uvedomila, že by mi tieto detičky veľmi chýbali a neviem si predstaviť, že by som nebola v kontakte s ich rodičmi. Aj po liečbe dlhodobo chodia k nám na kontroly, takže sme s ich životmi svojím spôsobom prepojení. Niekedy sa zamyslím aj nad tým, koľko rokov majú a ako sa vodí mojim prvým pacientom... Je to pekná práca a má svoj zmysel. Na druhej strane, keď končila strednú školu naša generácia, boli sme hotové zdravotné sestry, mali sme len 18 rokov a od tohto veku sme v pracovnom procese, kde neraz vidíme, že dieťatku sa nedá pomôcť. Na to sa nedá zvyknúť.
Kde čerpáte nové sily?
Mám svoju záhradku, pestujem bylinky a dcéru v pubertálnom veku, takže toho mám požehnane a tým, že som s ňou sama, tak si myslím, že je toho veľmi veľa, čomu sa venujem.
Čo by ste odkázali budúcim sestrám, ktoré zvažujú, či si zvoliť prácu s deťmi alebo dospelými?
V začiatkoch som aj ja bola na vážkach, či vôbec budem vedieť robiť sestru a či túto prácu zvládnem. Odporúčam vyskúšať ju, lebo ak nevyužijú túto príležitosť, môžu si to raz vyčítať. Mladí ľudia si často vyberajú prácu aj v kontexte spoločenského postavenia. Kedysi lekár, zdravotník, zdravotná sestra, policajt, učiteľ, pedagóg a iné profesie mali úplne iné postavenie v spoločnosti ako dnes. Dnes je to iné. Aj napriek tomu stále preferujem prácu s deťmi. Je nespravodlivé, že deti sú choré, ale na druhej strane nás tieto detičky a ich rodičia potrebujú. V živote je veľa ťažkých situácií, v akých sa novorodenci ocitnú. My robíme všetko pre to, aby nepociťovali samotu. Budúce sestry majú u nás otvorené dvere a ak si raz túto prácu vyskúšajú, myslím si, že už nikdy neodídu.
