Pohreby sú pre deti dôležité

Patricia Poprocká, 1. novembra 2018 o 05:59

Povedať či tajiť? Hoci sa odborníci zhodujú na tom, že treba povedať pravdu, Marcela v snahe ušetriť svoje deti žiaľu nad prababkou zvolila druhú možnosť.

Dieťa si podľa odborníkov zaslúži poznať pravdu. I tú najťažšiu.

Foto: shutterstock.com

Keď zomrela manželova babka, deťom sme to nepovedali. Nevedeli sme ako, pretože prababku veľmi ľúbili. Bývali sme v spoločnom dvore, a určite by za ňou veľmi plakali. Vedeli, že odišla do nemocnice, tak sme ich stále držali v tom, že prababka je chorá a leží. Aj pohreb sme dali na obedňajší čas, keď boli ešte v škôlke. Po ňom som sa prezliekla, opláchla si tvár a šla pre dievčatá, ako keby sa nič nebolo stalo.

Neriešili sme to ani neskôr, doma. Mladšia dcéra mala tri roky, takže na to i zabudla, staršia, vtedy päťročná, sa po čase sama dovtípila. Keď sa prababka nevracala domov dva či tri mesiace, a keď prišla babka, manželova mama vypratávať veci, dcéra pochopila. Len sa ma opýtala, či prababka zomrela. Vtedy som jej povedala, že áno. Ale už s tým bola viac-menej zmierená.

Podľa psychologičky Dany Comas z Alma centra by oznámenie o strate niekoho blízkeho nemalo byť odkladané ani zahmlievané. „Je voči dieťaťu fér, aby vedelo o takejto dôležitej udalosti v jeho živote. Samozrejme je dôležité zvoliť správne načasovanie a spôsob,“ dodáva.

Dieťaťu by mal smrť oznámiť niekto blízky, kto mu dokáže byť v danej chvíli aj oporou. Ak aj je stratou tiež zasiahnutý, mal by byť schopný sústrediť sa aj na to, čo sa s dieťaťom deje a podporiť ho.

Reakcia dieťaťa môže byť podľa nej rôzna - od zdanlivého nezáujmu až po silný afekt. „Dôležité je, aby dieťa malo slobodu vo svojej reakcii, aby sa mohlo opýtať čokoľvek čo potrebuje alebo len mlčať alebo iba plakať,“ dodáva.

Pri smrteľnej posteli skúmal kyslíkový prístroj


Petra pri smrti svojho otca zasa zvolila opačný prístup než Marcela. „Boli sme pri ňom všetci, keď zomieral. Syn mal vtedy štyri roky, a viac ako smrť dedka ho zaujímal kyslíkový prístroj. Ako hučí, ako funguje... Povedala som si, že možno je to aj dobre takto. Bral to po svojom. Až neskôr, večer, som pochopila, že vnímal, čo sa deje. Pýtal sa, či dedko zomrel, a že mu je smutno... Bolo to pochopiteľné, žiaľ zaplnil celý dom. Ale myslím si, že extra traumu z toho nemal. Skôr to zobral ako súčasť jedného smutného dňa v živote...“

Deti majú podľa Dany Comas naozaj veľmi citlivo nastavené „radary“. „Vycítia i jemnejšie zmeny nálady alebo atmosféry okolia. Nie vždy to vedia pomenovať, ale často na to reagujú svojím prežívaním a správaním,“ hovorí. Opäť zdôrazňuje potrebu otvorenosti. Zatajovanie či hranie divadla hoci v tom najlepšom úmysle dieťa prehliadne a potom je zmätené, pretože dostáva iné informácie než sú jeho pocity.

Otvorený prístup pri oznámení smrti zvolila i mamička Renáta. „Šesťročnej dcére som oznámila, že jej dedko zomrel prakticky hneď, ako mi to manžel zavolal. Boli sme obe v aute. Najprv prikývla, po polhodine však začala neutíšiteľne plakať. A trvalo to dlho, asi ďalšiu polhodinu...“
„Plač je prirodzená a zdravá reakcia pri stratách. Dôležité je nechať dieťa prejaviť to čo práve cíti. Ak potrebuje plakať, dajme mu na to priestor. Potláčať prirodzené prejavy nie je zdravé ani u detí ani u dospelých,“ vraví psychologička Comas.

Stratu prežívajú i bábätká


Slobodné prežitie všetkých fáz smútku je podľa Dany Comas jednou z najdôležitejších vecí. „Ak sa umelo snažíme jednotlivé fázy urýchliť alebo preskočiť, zostane to v človeku neuzavreté a môže sa to časom tlačiť von rôznymi spôsobmi ako napríklad psychosomatickými ochoreniami, neschopnosťou zvládať straty rôzneho charakteru, celkovým emočným naladením a podobne.“

Každé dieťa prežíva smútok po svojom. Od popierania skutočnosti až po hnev. „Deti sa často potrebujú pýtať otázky dookola, ubezpečovať sa. Niekedy svoj smútok dokážu lepšie vyjadriť kresbou či inou tvorbou alebo pomocou hry. Niektorým deťom pomáha obklopiť sa spomienkami, iným to neprospieva. Treba hľadať cestu, ktorá vyhovuje danému dieťaťu,“ vraví Dana Comas. Zdôrazňuje, že stratu s plnými dôsledkami prežívajú aj bábätká, keď prídu o mamu, ktorú poznajú podľa čuchu a tónu hlasu.

Aj keď niektorí ľudia vravia, že deti na pohreby nepatria, podľa psychologičky je aj pre ne veľmi dôležité, aby sa mohli s blízkym rozlúčiť. A to najmä väčšie deti. „Ale môže to byť i samostatná návšteva hrobu, napísanie listu a podobne,“ dodáva.

„Babka ma zobrala na pohreb, keď som mala desať rokov. Zomrela pre mňa neznáma pani, bola som len ako pozorovateľ. Sledovala som, čo hovorí farár, ako idú ľudia v smútočnom sprievode, ako rakva kĺže dolu do hrobu. Je to už vyše tridsať rokov, ale spomínam si na to dodnes. Aj na to, že som mala oblečené biele šaty a ako sme šli z domu do smútočnej siene. Silný zážitok. Neviem presne, či mi to v niečom pomohlo, ale možno áno. Keď babka o ďalších sedem rokov zomrela, ísť na jej pohreb som sa už nebála," potvrdzuje jej slová Gabriela, dnes už matka osemročného dieťaťa.




Súvisiace články:






Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova - ďalšie články

  • Obrázok Treba si robiť s deťmi domáce úlohy? A dokedy?

    Treba si robiť s deťmi domáce úlohy? A dokedy?

    Moje učenie s otcom trvalo asi 10 minút. Ako čerstvá prváčka som si robila domácu úlohu – šikmé čiarky. Mama bola v nočnej, otcovi nakázala, nech na mňa dohliadne. Tak teda stál nado mnou, ja celá strémovaná som neustále písala zle a gumovala až bola v zošite diera. Nato otec stratil trpezlivosť: „So mnou sa tiež nikto neučil, a tu som,“ mávol rukou a odišiel si čítať noviny. Odvtedy som sa učila sama, a – tu som.

  • Obrázok Nepreháňajte to s krúžkami, ničnerobenie je rovnako dôležité

    Nepreháňajte to s krúžkami, ničnerobenie je rovnako dôležité

    Rýchlo urobiť domáce úlohy, a ide sa von. Situácia, bežná v detstve dnešných štyridsiatnikov je pre dnešných školákov skôr výnimkou. Voľný čas, to pre mnohých z nich znamená sadnúť do auta, prípadne na hromadnú dopravu, a poďho na krúžky.

  • Obrázok Detstvo bez sladkostí? Ako to riešia mamy

    Detstvo bez sladkostí? Ako to riešia mamy

    Dá sa prežiť bez sladkostí? Deti sladké milujú a cukor je dôležitý. Nie je však sladké ako sladké, ani cukor ako cukor. Ten, ktorý sa v obrovských dávkach v sladkostiach z obchodov dostáva deťom, je jednoznačne škodlivý. Väčšina ľudí si však napriek tomu kladie za povinnosť obdarovať deti niečím sladkým.

  • Obrázok Zabijem ťa! Hádkami si deti od rodičov pýtajú lásku

    Zabijem ťa! Hádkami si deti od rodičov pýtajú lásku

    Daj mi, to je moje! Ťa zabijem!!! Si otrasný! Počúvate aj vy doma takúto debatu medzi vašimi deťmi? A márne ich dookola vyzývate, aby sa k sebe chovali pekne? Vitajte v klube.

  • Obrázok S pitím deti začínajú priskoro, dávajte pozor, ako doma o alkohole hovoríte

    S pitím deti začínajú priskoro, dávajte pozor, ako doma o alkohole hovoríte

    Dôležitý zákaz, ktorý nikto nerešpektuje. Aj keď by deti do 18 rokov nemali piť alkohol, prvé skúsenosti s ním majú deti medzi 10.- 11. rokom. Potvrdzujú to opakované prieskumy Úradu verejného zdravotníctva. Často sú to práve rodičia, kto deťom ponúkne alkohol, čo by podľa odborníkov nebolo až také zlé, keby šli ruka v ruke s tým aj správna osveta a správny príklad.

  • Obrázok Koľko darčekov kúpiť deťom na Vianoce?

    Koľko darčekov kúpiť deťom na Vianoce?

    Po Dušičkách, to už je pred Vianocami. Obchodníci nám už potrebu kupovať darčeky podsúvajú na každom kroku, vysvietené predajne lákajú na vianočné akcie a špeciálne ponuky. Tí, ktorí sa nechcú tlačiť v nákupných centrách počas decembrových víkendov, naozaj začínajú so zháňaním darčekov teraz. Pri otázkach „komu čo kúpiť?“ je dôležitá aj „komu koľko kúpiť?“, zvlášť u detí.

  • Obrázok Nechce sa mu po prázdninách do školy? Čo je vtedy najlepšie urobiť

    Nechce sa mu po prázdninách do školy? Čo je vtedy najlepšie urobiť

    Dlhé či krátke, hlavne, že sú. Prázdniny deti milujú a vedia prečo. Relax má pre nich význam, nezáleží na tom, či trvajú pár dní alebo dva mesiace. Do školy sa po nich chce málokomu, niektoré deti sú však z toho vážne vystresované. To je pre rodičov signál, že treba niečo zmeniť.

Ďalšie články v rubrike >