Pohreby sú pre deti dôležité

Patricia Poprocká, 1. novembra 2018 o 05:59

Povedať či tajiť? Hoci sa odborníci zhodujú na tom, že treba povedať pravdu, Marcela v snahe ušetriť svoje deti žiaľu nad prababkou zvolila druhú možnosť.

Dieťa si podľa odborníkov zaslúži poznať pravdu. I tú najťažšiu.

Foto: shutterstock.com

Keď zomrela manželova babka, deťom sme to nepovedali. Nevedeli sme ako, pretože prababku veľmi ľúbili. Bývali sme v spoločnom dvore, a určite by za ňou veľmi plakali. Vedeli, že odišla do nemocnice, tak sme ich stále držali v tom, že prababka je chorá a leží. Aj pohreb sme dali na obedňajší čas, keď boli ešte v škôlke. Po ňom som sa prezliekla, opláchla si tvár a šla pre dievčatá, ako keby sa nič nebolo stalo.

Neriešili sme to ani neskôr, doma. Mladšia dcéra mala tri roky, takže na to i zabudla, staršia, vtedy päťročná, sa po čase sama dovtípila. Keď sa prababka nevracala domov dva či tri mesiace, a keď prišla babka, manželova mama vypratávať veci, dcéra pochopila. Len sa ma opýtala, či prababka zomrela. Vtedy som jej povedala, že áno. Ale už s tým bola viac-menej zmierená.

Podľa psychologičky Dany Comas z Alma centra by oznámenie o strate niekoho blízkeho nemalo byť odkladané ani zahmlievané. „Je voči dieťaťu fér, aby vedelo o takejto dôležitej udalosti v jeho živote. Samozrejme je dôležité zvoliť správne načasovanie a spôsob,“ dodáva.

Dieťaťu by mal smrť oznámiť niekto blízky, kto mu dokáže byť v danej chvíli aj oporou. Ak aj je stratou tiež zasiahnutý, mal by byť schopný sústrediť sa aj na to, čo sa s dieťaťom deje a podporiť ho.

Reakcia dieťaťa môže byť podľa nej rôzna - od zdanlivého nezáujmu až po silný afekt. „Dôležité je, aby dieťa malo slobodu vo svojej reakcii, aby sa mohlo opýtať čokoľvek čo potrebuje alebo len mlčať alebo iba plakať,“ dodáva.

Pri smrteľnej posteli skúmal kyslíkový prístroj


Petra pri smrti svojho otca zasa zvolila opačný prístup než Marcela. „Boli sme pri ňom všetci, keď zomieral. Syn mal vtedy štyri roky, a viac ako smrť dedka ho zaujímal kyslíkový prístroj. Ako hučí, ako funguje... Povedala som si, že možno je to aj dobre takto. Bral to po svojom. Až neskôr, večer, som pochopila, že vnímal, čo sa deje. Pýtal sa, či dedko zomrel, a že mu je smutno... Bolo to pochopiteľné, žiaľ zaplnil celý dom. Ale myslím si, že extra traumu z toho nemal. Skôr to zobral ako súčasť jedného smutného dňa v živote...“

Deti majú podľa Dany Comas naozaj veľmi citlivo nastavené „radary“. „Vycítia i jemnejšie zmeny nálady alebo atmosféry okolia. Nie vždy to vedia pomenovať, ale často na to reagujú svojím prežívaním a správaním,“ hovorí. Opäť zdôrazňuje potrebu otvorenosti. Zatajovanie či hranie divadla hoci v tom najlepšom úmysle dieťa prehliadne a potom je zmätené, pretože dostáva iné informácie než sú jeho pocity.

Otvorený prístup pri oznámení smrti zvolila i mamička Renáta. „Šesťročnej dcére som oznámila, že jej dedko zomrel prakticky hneď, ako mi to manžel zavolal. Boli sme obe v aute. Najprv prikývla, po polhodine však začala neutíšiteľne plakať. A trvalo to dlho, asi ďalšiu polhodinu...“
„Plač je prirodzená a zdravá reakcia pri stratách. Dôležité je nechať dieťa prejaviť to čo práve cíti. Ak potrebuje plakať, dajme mu na to priestor. Potláčať prirodzené prejavy nie je zdravé ani u detí ani u dospelých,“ vraví psychologička Comas.

Stratu prežívajú i bábätká


Slobodné prežitie všetkých fáz smútku je podľa Dany Comas jednou z najdôležitejších vecí. „Ak sa umelo snažíme jednotlivé fázy urýchliť alebo preskočiť, zostane to v človeku neuzavreté a môže sa to časom tlačiť von rôznymi spôsobmi ako napríklad psychosomatickými ochoreniami, neschopnosťou zvládať straty rôzneho charakteru, celkovým emočným naladením a podobne.“

Každé dieťa prežíva smútok po svojom. Od popierania skutočnosti až po hnev. „Deti sa často potrebujú pýtať otázky dookola, ubezpečovať sa. Niekedy svoj smútok dokážu lepšie vyjadriť kresbou či inou tvorbou alebo pomocou hry. Niektorým deťom pomáha obklopiť sa spomienkami, iným to neprospieva. Treba hľadať cestu, ktorá vyhovuje danému dieťaťu,“ vraví Dana Comas. Zdôrazňuje, že stratu s plnými dôsledkami prežívajú aj bábätká, keď prídu o mamu, ktorú poznajú podľa čuchu a tónu hlasu.

Aj keď niektorí ľudia vravia, že deti na pohreby nepatria, podľa psychologičky je aj pre ne veľmi dôležité, aby sa mohli s blízkym rozlúčiť. A to najmä väčšie deti. „Ale môže to byť i samostatná návšteva hrobu, napísanie listu a podobne,“ dodáva.

„Babka ma zobrala na pohreb, keď som mala desať rokov. Zomrela pre mňa neznáma pani, bola som len ako pozorovateľ. Sledovala som, čo hovorí farár, ako idú ľudia v smútočnom sprievode, ako rakva kĺže dolu do hrobu. Je to už vyše tridsať rokov, ale spomínam si na to dodnes. Aj na to, že som mala oblečené biele šaty a ako sme šli z domu do smútočnej siene. Silný zážitok. Neviem presne, či mi to v niečom pomohlo, ale možno áno. Keď babka o ďalších sedem rokov zomrela, ísť na jej pohreb som sa už nebála," potvrdzuje jej slová Gabriela, dnes už matka osemročného dieťaťa.




Súvisiace články:






Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

  • Obrázok Je moje dieťa šťastné? Šesť signálov, podľa ktorých spoznáte, či je všetko v poriadku

    Je moje dieťa šťastné? Šesť signálov, podľa ktorých spoznáte, či je všetko v poriadku

    Ako spoznáte, že je vaše dieťa sebaisté, vyrovnané a teda v podstate šťastné? Vidieť to na drobnostiach, mimovoľných reakciách v určitých situáciách. Niekedy je prejavom uvoľneného správania aj to, keď zabŕda do súrodencov alebo sa rozplače. Skrátka, chová sa, ako sa cíti, bez ohľadu na to, čo si o ňom pomyslia rodičia.

  • Obrázok Nesmieš, nerob! Ako a kedy povedať deťom „nie“

    Nesmieš, nerob! Ako a kedy povedať deťom „nie“

    Aj keď základom vzťahu medzi rodičmi a deťmi by mali byť rešpekt a slovko „áno“, sú prípady, kedy treba povedať „nie“. Dieťa musí cítiť určitú hierarchiu, kam patrí, a musí sa naučiť, že svet sa netočí vždy tak, ako by si ono želalo. Na druhej strane však nemôže ísť o diktát. Rodičia by sa mali snažiť deti chápať a rešpektovať detské stanovisko. A každé „nie“ pravdivo a s citom vysvetliť.

  • Obrázok 6 dobrých rád, ako pri deťoch nevyhorieť. Užite si ten vzácny čas

    6 dobrých rád, ako pri deťoch nevyhorieť. Užite si ten vzácny čas

    Mať dieťa je krásne, ale pod náporom rodičovských, pracovných a domácich povinností sa tá radosť ľahko stratí. „Stalo sa to aj mne. Mám dve deti vo veku dvoch a piatich rokov a namiesto toho, aby som sa z nich tešila, stále som len bola unavená a nervózna,“ popisuje Marcela.

  • Obrázok Milujem moslima. No a čo?

    Milujem moslima. No a čo?

    Je islam hrozbou pre našu kultúru? Postoje Slovákov voči moslimom sú zväčša odmietavé – od opatrnosti až po otvorenú nevraživosť. Podľa prieskumov by len štvrtine opýtaných neprekážala láska s moslimom. Obavy pramenia prevažne z obáv z neznámeho. Je sa však naozaj čoho báť? Ako vyzerá život s moslimom, sme sa opýtali Sloveniek, ktoré sú s nimi vo vzťahu. Ako vyplýva z ich príbehov, rozdielnosť kultúr poprieť nemožno, tá však pri láske a tolerancii nepredstavuje problém, naopak, môže byť obohatením.

  • Obrázok Spoločné spanie pomáha deťom k samostatnosti. Aj tým desaťročným

    Spoločné spanie pomáha deťom k samostatnosti. Aj tým desaťročným

    Mami, poď so mnou zaspávať... Počúvate to doma od svojho osem- či desaťročného dieťaťa? Nemusíte sa znepokojovať. Spoločné zaspávanie aj spanie s deťmi v školskom veku je úplne normálne, akurát je to naša spoločnosť, kto z toho robí problém.

  • Obrázok Nerobte všetko za deti. Dovoľte im, nech sa o seba postarajú samé

    Nerobte všetko za deti. Dovoľte im, nech sa o seba postarajú samé

    Mamička sedemročného Adamka mu vonku zapína bundu, hoci by to mohol zvládnuť aj sám. Jeho sestre, deväťročnej Hane, nosí do školy tašku, pretože je vraj ťažká. Nastala éra príliš ochraňujúcich rodičov.

  • Obrázok Rodičia pod tlakom biznisu. Prečo je tak ťažké odolať reklame

    Rodičia pod tlakom biznisu. Prečo je tak ťažké odolať reklame

    Nedajte sa ovplyvňovať reklamami a marketingom, ktorý vás ohlupuje, želal do nového roka našim čitateľom český etnológ Mnislav Zelený Atapana, šíriteľ životnej filozofie juhoamerických Indiánov. Sám pripúšťa, že rodiny s deťmi to majú naozaj ťažké, pretože obchodníci sa ich snažia ovplyvniť všemožnými prostriedkami a na každom kroku. Neraz používajú metódu – ak to nejde dverami, skúsime oknom.

Ďalšie články v rubrike >