Od smútku nad stratou blízkeho dieťa nie je možné uchrániť.
Foto: shutterstock.comOznámiť dieťaťu správu o smrti blízkeho treba vecne a priamo, samozrejme s ohľadom na jeho vek. Ako každý, aj dieťa si žiaľ musí odžiť.
Navyše, keďže sa doteraz so smrťou blízkeho nestretlo, jeho prežívanie straty bude do veľkej miery závisieť práve od toho, ako sa zachová dospelý človek. „Dieťa potrebuje vidieť na vlastné oči ako sa ku traumatickej udalosti staviate, akým spôsobom so svojím smútkom zachádzajú ostatní členovia rodiny. To je pre neho viac než naučené slová a frázy. A to bude kopírovať aj v neskoršom živote,“ hovorí psychologička Judita Malík z Výskumného ústavu detskej psychológie, podľa ktorej by rodičia mali hovoriť pred dieťaťom aj o svojich pocitoch.
Samozrejme, netreba robiť si z dieťaťa psychológa, stačí obyčajné vysvetlenie, ako sa veci majú. Napríklad je vhodné, ak matka priamo povie: „Som smutná. Myslím na babičku a chýba mi,“ namiesto vety: „Nič mi nie je, všetko je v poriadku“. „Dieťa predsa vidí, že sa niečo deje, len to nevie pomenovať. Ak raz príde domov so zlomeným srdcom, bude preň jednoduchšie zopakovať vašu vetu „nič mi nie je, všetko je v poriadku“, než sa zdôveriť, aký smútok práve prežíva. Toto majte na pamäti,“ vraví Judita Malík.
Dieťa sa musí vyrovnať s dvomi traumami
Dieťa pri smrti člena rodiny musí spracovať nielen odchod blízkej osoby, ale aj to, ako k nemu okolie začne v tejto situácii pristupovať. Dieťa napríklad môže byť v kolektíve brané ako „ten chudáčik“, ktorému zomrel niekto blízky. Ak mu zomrie súrodenec, v rodine zasa môže zvyšok života čeliť smútku, ktorý tam ostane. Sekundárnu traumatizáciu môžu rodičia podľa psychologičky Judity Malík zmierniť tým, že budú pre dieťa transparentní.
Dieťa pri smrti člena rodiny musí spracovať nielen odchod blízkej osoby, ale aj to, ako k nemu okolie začne v tejto situácii pristupovať. Dieťa napríklad môže byť v kolektíve brané ako „ten chudáčik“, ktorému zomrel niekto blízky. Ak mu zomrie súrodenec, v rodine zasa môže zvyšok života čeliť smútku, ktorý tam ostane. Sekundárnu traumatizáciu môžu rodičia podľa psychologičky Judity Malík zmierniť tým, že budú pre dieťa transparentní.
Podľa teórií vývinovej psychológie deti začínajú konečnosť smrti chápať až v 10 rokoch. To však neznamená že s mladšími sa o nej rozprávať netreba. „Hovorte stručne a jasne. Vytvorte priestor na to, aby dieťa mohlo klásť otázky,“ radí Judita Malík. Vety treba formulovať vecne. Keď napríklad dospelý povie, že „babička zaspala večné časy,“ môže sa stať, že dieťa nebude chcieť zaspať zo strachu, že čo ak sa už nezobudí.
Viac než slová si dieťa zapamätá pocit, ktorý malo pri oznámení smrti blízkeho človeka. „Ak ho vtedy necháte pokojne sa vyplakať, bude to moment, v ktorom sa naučí, že sa za svoje emócie nemusí hanbiť a že prejaviť ich neznamená slabosť,“ pripomína psychologička.
Odpútanie pozornosti na niečo veselé neodporúča. „Môže to smútok predĺžiť, pretože dieťa si musí smútok odžiť.“ Ak mu to dospelí neumožnia, bude hľadať vhodné chvíľky, aby ho zo seba vyplavilo neskôr, hoci by malo čakať roky.“
Voliť slová treba aj pri utešovaní. „Abstraktné sľuby „bude dobre“ sú pre dieťa príliš neurčité a nevedia, čo to znamená. Hovorte o sebe a o svojich emóciách,“ radí Judita Malík. Dospelí by mali napríklad podľa nej povedať: „ Plačeš, lebo ti chýba dedko, však? Mne vtedy pomáha, keď zapálim sviečku a pomyslím si na niektorý z pekných zážitkov s ním. Chceš to vyskúšať?“
Keďže dieťa okrem straty blízkeho vníma aj atmosféru okolo seba, v ťažkej situácii mu môže pomôcť aj rodinné zázemie. Ak mu rodina ukáže, že sa vie zomknúť a stáť pri sebe, dieťaťu to môže pomôcť stratu prekonať a vziať si z toho niečo do budúcnosti. „Získava zdroj, z ktorého môže čerpať po celý život. Vzťahy sú to, čo nám nikdy nikto nemôže vziať a budujú sa cez pekné, ale aj ťažké situácie,“ zdôrazňuje psychologička.
Pripomína tiež, že dieťa vycíti, čo sa od neho očakáva. „Ak vidí, že rodičia nesú ťažko stratu blízkeho, rozhodnú sa nezhoršovať im smútok a preberú na seba zodpovednosť za ich úsmev. Môžeme sa vtedy mylne domnievať, že deti to nijak zvlášť nezasiahlo,“ opisuje.
Ako dieťaťu oznámiť smrť blízkeho človeka
Vytvoriť správne zázemie. Dieťa by nemalo byť práve unavené, nemalo by práve jesť. Vylúčiť ruch okolia.
Povedať dieťaťu pravdu. Stručne, jasne.
Nechať priestor na otázky.
Nechať dieťaťu prejaviť žiaľ.
Neodvádzať pozornosť na veselšie témy, smútok treba odžiť.
Utešovať opatrne, vyhnúť sa frázam.
Hovoriť otvorene o svojich pocitoch.
Myslieť na to, že dospelý je pre dieťa vzorom aj v prežívaní smútku.
Nebyť prekvapený, ak dieťa tému uzavrie skôr, ale bude sa k nej vracať až postupom času, napríklad pri hre s bábikami, či na ihrisku.
