Chorvát Luka Modrić je označovaný za jedného z najlepších záložníkov svojej generácie. Hrá za Real Madrid.
Foto: pub.tv2.no„Každú voľnú chvíľku som hral futbal. Hrávali sme na betónovom ihrisku za školou, a keď sme sa vrátili domov, pokračoval som na parkovisku pri hoteli. Vedľa sa nachádza pruh trávnika a niekoľko stromov. Jeden zo stromov slúžil ako bránková tyč a miesto druhej zaujal veľký kameň. Hrali sme, pokiaľ sme neodpadli... Nepretržite, aj vtedy, keď sme nemali tréningy. Na každú stranu nášho pomyselného ihriska sme dali dva kamene a hrali sme. A to boli tie pravé bitvy!“ opisuje Luka svoje futbalové začiatky v autobiografii Moja hra.
Tie boli poznačené občianskou vojnou v bývalej Juhoslávii, pre ktorú museli Modrićovci, ako mnoho ďalších rodín, opustiť domov a žiť v utečeneckom hoteli v Zadare. Tu začal Luka chodiť do školy i na futbalové tréningy. Spomína, že boli dni, keď pre ostreľovanie museli prerušiť vyučovanie, či keď počas tréningu utekali do klubových budov schovať sa. Lásku k futbalu to však neovplyvnilo, naopak.
Luka už v tréningoch vynikal, čo pripisuje práve predchádzajúcemu kopaniu do lopty na ulici či parkovisku vo voľnom čase s kamarátmi. Hneď po prvom tréningu ho tréneri zaradili do skupiny k starším chlapcom. „Bol som fyzicky slabší, no nikoho som sa nebál. Túto sebaistotu som musel získať, keď som hral futbal na ulici, na parkovisku, na betónových ihriskách a na trávniku pred hotelom Kolovare. Tam nikomu nezáležalo na tom, koľko máte rokov: človek hral so staršími chlapcami, a keď chcel obstáť, musel sa vedieť presadiť. Často som mával holene boľavé od kopancov. Padal som na tvrdý betónový povrch a vstával celý od krvi. Ale nikdy som neplakal ani nefňukal. Skrátka som vstal a pokračoval. Možno vďaka tomu ma starší chlapci brali a vyberali si do svojho tímu. Myslím, že ulica mi dodala určitú mieru drsnosti, ktorá bola pre mňa neskôr veľmi dôležitá,“ hovorí Luka Modrić, ktorého kvality dnes vyzdvihujú mnohí futbaloví experti.
Bývalý futbalista, bronzový z majstrovstiev sveta 1998 Zvonimir Boban o ňom v spomínanej autobioagrafii napríklad povedal, že má výnimočnú schopnosť – ovplyvniť, aby všetci jeho kolegovia hrali na ihrisku lepšie. „V strede poľa, kde je nutné neustále vyhodnocovať situáciu a mať schopnosť vidieť to, čo vidí len málokto si dokáže klásť otázku, na ktorú má vždy odpoveď: Ako môžem byť čo najprospešnejší svojmu tímu – či už mám loptu alebo nie?“
Významný vplyv voľných detských hier na neskoršie športové zručnosti zdôrazňuje vo svojej autobiografii Môj svet aj náš cyklista, trojnásbný majster sveta Peter Sagan: „Myslím si, že keď má z dieťaťa vyrásť profesionálny športovec, v podstate v akomkoľvek športe, najviac zužitkuje to, že sa hralo vonku,“ tvrdí v knihe Môj svet. On sám sa s bratmi šplhal po stromoch, robil brlohy, plával v jazerách a riekach, lyžoval, sánkoval, guľoval sa... „Často, keď trielim dolu horskou cestou alebo si testujem nervy v divokom hromadnom šprintérskom dojazde, ťažím zo svojich detských skúseností, ktoré som nabral, keď sme sa hrali v prírode.“
Nuž, odkaz svetových hviezd je jednoznačný: Nechajte deti vonku hrať sa do sýtosti. Možno z nich raz bude druhý Peter či Luka...
