Pán premiér, dá sa to i čestne. Tieto ženy zvládli popri diplomovke aj starať sa o dieťa

Patricia Poprocká, 31. júla 2020 o 04:36

Na dovolenku v Chorvátsku nemali peňazí ani pomyslenia, nemali ani za kamarátku sestru oponenta, ktorá by im diplomovú prácu pri mori „prepísala“ do počítača. Namiesto toho cestovali vlakom cez celú republiku za svojím školiteľom, alebo cez celú Bratislavu do laboratória od opatrovateľky, ktorú si platili, aby im postrážila bábätko.

Rovnaký papier a neporovnateľné množstvo práce na jeho získanie...

Foto: shutterstock.com

Diplomová práca sa dá napísať čestne, a to aj za podstatne ťažších životných okolností než mal svojho času zaneprázdnený podnikateľ Igor Matovič. Svedčia o tom nasledujúce výpovede žien, ktoré sa starali o malé dieťa a napriek tomu skončili vysokú školu tak, že sa dnes môžu na rozdiel od premiéra na seba pozrieť bez obáv do zrkadla. Chcelo to zaťať zuby a ubrať z pohodlia.

Každé ráno s kočíkom v MHD do Petržalky

Študovala som na Univerzite Komenského prírodné vedy, odbor organická chémia a syn mal viac ako rok, keď som končila. Diplomovku, ktorá bola zameraná na organickú syntézu, sme si museli poctivo „odmakať“ v laboratóriu, žiadne opisovanie literatúry ani parafrázovanie cudzích pokusov. Z literatúry sme čerpali len spoločné charakteristiky a vlastnosti napríklad látok, ktoré sme v pokusoch používali, prípadne nejaký postup pri reakcii, ako ho už niekto predtým robil.

Zvyšok bola naša vlastná práca – prevedenie syntézy, izolácia produktov, ich identifikácia, čoho koľko sme odizolovali, merania a váženia, koľko gramov, koľko percentná úspešnosť... To sme potom spisovali do záverečnej práce.

Nebolo to ľahké obdobie, ale robili sme, čo sme mohli. S manželom sme bývali na manželských internátoch v Mlynskej doline (časť Bratislavy, tzv. študentské mestečko, pozn. red.). On chodieval ráno na šiestu do práce, starostlivosť o syna bola teda na mne. Platili sme si opatrovateľku, ráno som k nej vozila syna hromadnou dopravou kočíkom do Petržalky. Odtiaľ som potom utekala do školy, do laboratória. Večer sme potom chodievali preňho, buď manžel alebo ja, kto ako mohol.

Niekedy, keď opatrovateľka nemala čas, brávala som maličkého sebou do laboratória. Mala som našťastie vynikajúcu laborantku, ktorá mi aj dve-tri hodiny kočíkovala dieťa, kým ja som robila pokusy. Prácu som potom spisovala v laboratóriu, počítače vtedy neboli tak bežné ako dnes, vzorce som dokresľovala šablónou.

Bolo to celé náročné, ale zvládli sme to a skončila som s červeným diplomom.
Ingrid Vybošťoková

Ráno s dcérou na rehabilitáciu, potom s dotazníkom po školách

Dcéra mala asi tak trištvrte roka, keď som odovzdávala diplomovú prácu na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce. Školiteľa som mala v Bratislave a keďže som mala individuálny študijný plán, väčšinu času som trávila v Levoči. To znamenalo časté cesty z východu do hlavného mesta, dokopy 700 kilometrov.

Internet nebol rozšírený tak ako dnes, keď stačí odfotiť, naskenovať, poslať mailom, kdeže... Ani vlaky zadarmo pre študentov neboli, aj keď samozrejme, nejaké zľavy sme mali.

Okrem toho som v teréne zháňala aj materiál pre moju prácu. Písala som o vplyve masovokomunikačných prostriedkov na psychiku mládeže, porovnávala som deti v reedukačných ústavoch a deti, ktoré nemajú takéto problémy. Robila som výskum v takomto ústave v Spišskom Hrhove, posielala dotazníky do Košíc a tuším Zlatých Moraviec, šla s nimi na levočské gymnázium...

Do toho som ešte každé ráno chodila s dcérkou na rehabilitácie, lebo sa jej pri ťažkom pôrode polámali kľúčne kosti a hrozila jej operácia. Lekári vraveli, že každodenná pravidelná rehabilitácia by to mohla upraviť, tak som s ňou chodila cvičiť dennodenne každé ráno.

Potom som ju doma obriadila, dala najesť, uložila spať a sadala si k svojej práci. Ak som potrebovala odísť – s dotazníkmi, do knižnice alebo do Bratislavy, dcéru som dala buď mame, svokre alebo nechala manželovi. Lepili sme to kadejako. Myslím, že súdny človek si to vždy nejako zariadi, ak chce.

Diplomová práca mala napokon veľký úspech, predstavovala som ju aj na medzinárodnej konferencii Dieťa v ohrození, neskôr vyšla aj v zborníku. Iste, teoretickú časť som čerpala z kníh, ale tá hlavná, praktická časť je len a len moja práca. Nik to za mňa ani nenapísal, spisovala som to pekne doma po večeroch, keď dcéra spala.
Jana Michalková

Neriešila som biznis, ale dieťa a vysokú školu

Kvôli synovi som svoje štúdium analytickej chémie na rok prerušila. Narodil sa mi na konci štvrtého semestra, v druhom ročníku, a keďže v treťom bola v osnovách jadrová chémia, povedali mi, že sa to nezlučuje s tým, aby som svoje dieťa dojčila. Mohla som si teda vybrať – buď preruším kojenie alebo školu. Prednosť dostal syn.

Po roku som sa vrátila a v štúdiu pokračovala. Mala som šťastie, že manžel bol Bratislavčan. Bývali sme so svokrovcami v ich štvorizbovom byte – nebola to voľba, ale syn sa narodil tri mesiace pred Nežnou revolúciou, inak sa nedalo.

Nakoľko bola svokra učiteľkou v materskej škole, vedela mi pomôcť a postrážila nám dieťa, pokiaľ som musela absolvovať laboratórne práce v rámci štúdia.

V poslednom ročníku už bol syn dosť veľký na to, aby som ho prihlásila riadne do škôlky. Ráno som ho tam teda odviedla, potom šla do školy, popoludní preňho a ešte vonku na ihrisko. Večer, keď zaspal, som si sadala ku knihám.

Moja diplomová práca pozostávala hlavne z praktickej časti – Stanovenie arzénu v pôdach katodickou metódou stripping voltamperometriou. Znamenalo to hodiny práce v laboratóriu, žiadne odpisovanie učebníc, od asistentov sme dostali zadania, úlohy, ktoré sme museli plniť. Nemohla som sedieť doma, ani zadania nijako obísť.

Myslím, že všetko sa dá, ak sa chce, aj keď to nie je vždy iba pohodlné. Je to aj otázka priorít – neriešila som biznis, podnikanie ani založenie firmy, riešila som dieťa a vysokú školu!

Za pomoci ľudí okolo mňa sa to dalo zvládnuť, vyšli mi v ústrety aj v škole, mala som individuálny študijný plán, mohla chodiť do laboratória s rôznymi skupinami, podľa toho, ako som mala čas. Ale hlavne platilo: Nekúpiš diplom za nejakú čiastku. Neboli vtedy ešte „nadštandardné“ školy, kde sa dal kúpiť titul ako dnes na niektorých... Vysoká škola bola vysoká škola, nie odnož kupliarstva.
Renáta Pavlíková

Manžel mi nosil na internát dcérkine fotky

Na medicíne sa diplomovky nepísali, skončiť ju je však náročné aj bez bábätka. Mária to dokázala napriek tomu, že rodila počas štátnic. Študovala na košickej Univerzite Pavla Jozefa Šafárika ešte za socializmu. „Keď sa dcérka narodila, mala som za sebou štátnicu z chirurgie a pred sebou ďalšiu z gynekológie a pôrodníctva. Tú som si, vďaka milému profesorovi, ktorý mi vyšiel v ústrety, mohla preložiť až na samý koniec. Inak som potom všetky ďalšie štátnice robila s ostatnými a školu skončila v riadnom termíne,“ spomína.

Obeť však bola veľká. „Odstavila som dcérku od kojenia, keď mala asi tri týždne. Nechala som ju manželovi, jeho rodičom a babkám, a šla sa učiť na internát. Nad umývadlom som sa nalievala kávou, aby som nezaspala, aj keď ma z nej napínalo na zvracanie. Manžel mi ukazoval dcérkine fotky, chodil s ňou do poradne... Bolo mi smutno, samozrejme, že nekojím, že nie som s ňou, ale čo sa dalo robiť? Školu som chcela skončiť v tomto ročníku, lebo keby sa mi to nepodarilo teraz, znamenalo by to odlúčenie od dcérky na ďalší celý rok, nielen na pár týždňov či mesiacov.

Aj keď pravdou je, že dieťa som si neužila ani po ukončení školy. Hneď bez prázdnin som nastúpila do práce, vďačná, že mám miesto v meste, kde sme bývali. Druhá vec bola, že sme potrebovali peniaze. Takže s dcérkou mi opäť museli pomáhať ostatní.

Je mi dodnes ľúto, že som si ju neužila aspoň pár mesiacov v tom poštátnicovom období, ale zároveň som dodnes vďačná dobrým profesorom, manželovi a jeho rodine, ktorí mi pomohli skončiť školu.“



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >