Maria Curie so svojimi dcérami, staršou Irene a mladšou Evou.
Foto: kniha E. Curie: Madame CuriePoľka, ktorá s francúzskym manželom Pierrom objavila svetu rádium a polónium, a o ktorej nedávno natočili nový film Radioactive, bola v súkromnom živote mamou so starosťami ako všetky ostatné. Z narodenia prvej dcérky Irene (tiež neskoršej nositeľky Nobelovej ceny) sa v roku 1897 nesmierne tešila, trápili ju však tie isté problémy s dojčením ako mnohé dnešné matky.
„Pridájam si ešte vždy princezničku, ale v poslednom čase sme sa vážne obávali, že už nebudem môcť pokračovať. Tri týždne dieťa rapídne chudlo, Irene zle vyzerala, bola smutná a bez života. Ale niekoľko dní je to už lepšie. Ak bude dieťa normálne priberať, budem ju pridájať i naďalej,“ písala v liste dva mesiace po narodení dcérky svojmu otcovi. List zverejnila jej dcéra Eva Curie v životopisnom románe o matke Madame Curie.
Či šlo o bežnú stratu hmotnosti bábätka v prvých týždňoch po pôrode, alebo o nesprávne prisatie, v dôsledku ktorého jej dcérka neprijímala dostatok mlieka, nejakú virózu alebo o pracovnú zaneprázdnenosť, ktorá jej neumožňovala bábätko dojčiť na požiadanie dostatočne často a dostatočne dlho, sa už nedozvieme.
Mária Curie na rozdiel od dnešných mamičiek nehľadala pomoc u laktačných poradkýň ani v umelom mlieku, hoci aj vtedy už existovala „mliečna múčka“, prvý prototyp umelého mlieka pre bábätká. Riešením bola pre ňu dojka, teda materské mlieko od inej ženy. Pre Máriu Curie to nebolo ľahké, dcéru chcela dojčiť sama, ako však písala otcovi: „Vezmem si dojku, čo mi to aj spôsobí zármutok a výdavky: za nič na svete by som nechcela škodiť vlastnému dieťaťu vo vývine.“
S udržaním dojčenia bojovala vedkyňa niekoľko mesiacov, napokon to však vzdala, podľa knihy dcéry Evy „na výslovný rozkaz lekára“. Čo sa stalo, nespresňuje.
Neskôr, keď už Irene minul rok, Mária v liste sestre, lekárke, už spomína, že dcérke dáva „mliečnu múčku“, čo bola vlastne kombinácia kravského mlieka, pšeničnej múky a cukru. „Okrem detskej múčky v mlieku nechce skoro nič pravidelne jesť, ba ani len vajcia. Napíš mi, čo by mali jedávať osôbky v jej veku,“ prosí sestru.
Škola inak
Mária Curie a jej manžel Pierre boli priekopníkmi nielen vo vedeckom výskume, ale aj vo vzdelávaní svojich detí. Už samotný Pierre Curie sa ako dieťa vzdelával mimo systému – bol veľmi samostatný a ťažko sa prispôsoboval disciplíne a organizovanej práci v lýceu, takže ho tam nenútili chodiť. Sprvu ho učil doma jeho otec, lekár, neskôr túto úlohu prevzal profesor Bazil.Keď po manželovej tragickej smrti sa Mária musela starať o deti sama, tiež hľadala možnosti, aby dcéry nemuseli chodiť do „bežnej školy“. Na školský systém mala geniálna vedkyňa jednoznačný nemilosrdný názor: „Často mám dojem, že by bolo lepšie deti utopiť ako ich zatvárať do dnešných škôl.“
Jej zámerom bolo, aby deti netrávili v školách zbytočne veľa času, a aby učenie bolo krátke a efektívne. Aj Irene, neskoršiu úspešnú vedkyňu, učil najprv doma starý otec (otec Pierra). Neskôr sa Mária a jej niektorí kolegovia zo Sorbonny dohodli na komunitnom vzdelávaní – skupinku asi 12 študentov si zobral na starosť jeden z profesorov a vo svojom laboratóriu sa im jedno predpoludnie venoval. To bolo celé – každý deň sa učili len jeden predmet. Matematiku, fyziku, chémiu..., a to prakticky. Takto to fungovalo dva roky, potom pre pracovnú zaneprázdnenosť dala Mária dcéry do vybraného súkromného ústavu, kde ukončili stredoškolské štúdiá.
Eva Curie priznala, že jej sestre takéto vzdelávanie síce neposkytlo dostatočný prehľad v literatúre, dalo však ohromné základy pre vedeckú dráhu. Obe získali chuť pracovať a samostatnosť – „akési presvedčenie, že si poradíme bez pomoci, nech by sme sa dostali do akýchkoľvek okolností,“ spresňuje Eva Curie, ktorá sa stala spisovateľkou a novinárkou.
