Operný spevák Daniel Čapkovič: Rodinný život doháňame cez víkendy a prázdniny

Patricia Poprocká, 9. februára 2019 o 06:30

Skúšky, predstavenia, hosťovania v zahraničí... Doma manželka, dvaja teenageri a ešte aj hra na organe počas bohoslužieb v miestnom kostole. Ako vyzerá život úspešného operného speváka, približuje pre ahojmama.sk sólista opery Slovenského národného divadla Daniel Čapkovič. Nedávno sme ho mohli vidieť na galakoncerte pre život, kde sólisti vystupovali na pomoc predčasne narodeným deťom.

Rodina pokope, na dovolenke.

Foto: archív Daniela Čapkoviča

Majú vaše deti radi operu?
Myslím si, že áno. Najmä dcéra Nikoleta, ktorá bude mať v marci 17, prejavovala nadšenie k hudbe. Má v sebe takú tú bezprostrednosť, danosti, veľmi veľa vrodeného talentu. Vystupovala aj tu v opere Slovenského národného divadla – napríklad keď som robil Papagéna v Čarovnej flaute, hovorila pár viet v úlohe malinkej Paminky, alterega. Časom ju to ale ako keby prestalo baviť. Raz jej, myslím, neumožnili vystúpiť na koncerte s gitarou, a trochu vtedy zanevrela. Najmä keď videla, že jej brat, hoci nevedel vtedy toľko, čo ona, na koncerte vystupovať mohol, tak to niesla dosť ťažko. Teraz si našla svoj smer vo zvieratách a mieri na veterinu. Trénuje psy a získava s nimi mnoho cien na výstavách a súťažiach. Je v tom jednoducho dobrá. Syn Marek, ktorý bude mať v máji 15, má zasa radšej pohyb, dokonca ten nebezpečný parkour, teda skoky cez rozličné prekážky, backflipy a podobne . Niekedy až máme obavy, aby zostal celý, ale zasa je veľmi šikovný na športy.

Chodievajú deti na vaše predstavenia?
Áno. Najmä dcéra. Stalo sa, že boli so mnou napríklad aj v Prahe , mal som čas a oni mali tiež voľno zo školy, tak boli so mnou obaja. Radi sa pozrú na prestavenia. Pred časom som syna zobral do divadla tu – vzhľadom na jeho pohybový talent, na Faustovo prekliatie, ktoré sme robili v spolupráci s baletom. Akurát vtedy sa však pokazil titulkovač. Francúzsky nerozumel, nešli titulky, tak som sa mu príliš nezavďačil (úsmev).

Ako ste na tom s časom? Cez deň skúšky, večer predstavenia, vystupujete aj v zahraničí... Kedy nachádzate čas na deti?
Času je cez týždeň dosť málo. Keď prídem okolo piatej domov, moji dospievajúci pubertiaci sú už často zatvorení v izbách za počítačom či s telefónom. Takže rodinný život doháňame už len večer pri nejakej telke, alebo prechádzkou so psami. Cez voľné dni sa ale snažíme čas tráviť aktívne – na lyžovačkách alebo nejakých výletoch. Prípadne aspoň na prechádzkach. Víkendy sa skrátka snažíme nechať pre rodinu. Sme spolu. Najlepšie si ale nedostatok času vynahrádzame cez prázdniny. Manželka je učiteľka, takže ona s deťmi má školské, ja divadelné. Aj keď je to vlastne pre nás správne nazvané dovolenka, ktorú si inokedy ako cez prázdniny v podstate zobrať nemôžeme.
Niekedy si povzdychnem, že by bolo lepšie mať bytík, a človek by sa zbavil starostí s kosením, výstavbou a podobne. Ale nemyslím to vážne.

Do Bratislavy dochádzate z Hornej Krupej, neotravuje vás taká diaľka?
Je to 72 kilometrov. Nuž, je to akási daň za bývanie na vidieku. Na jednej strane to prináša väčší pokoj, na druhej aj stres – aby človek postíhal všetko, ešte k tomu práce okolo domu. Niekedy si povzdychnem, že by bolo lepšie mať bytík, a človek by sa zbavil starostí s kosením, výstavbou a podobne. Ale nemyslím to vážne. Tá príroda a okolie za to určite stojí. Zdedil som v Krupej pozemok po mame a babke.

S dcérou a psom na prechádzke.

Foto: archív Daniela Čapkoviča

Chodieva rodina aj na vaše vystúpenia do zahraničia, či je to skôr výnimka?
Skôr výnimka. Manželka si nemôže dovoliť zobrať v škole voľno hocikedy, takže chodieva so mnou menej. Ak to umožní víkend alebo prázdniny, tak áno. Ale skôr je to sporadickejšie.

Ako ste na tom s prácou vy? Musíte byť v Bratislave na skúškach každý deň, alebo sa to dá dohodnúť, niečo sa učíte doma?
Musím plniť rozličné skúšobné procesy. Ak je predstavenie, ktoré sa už hrá, tak väčšinou deň pred ním mávame takzvanú ansámblovú skúšku, že si hudobne zopakujeme čo treba, a potom hráme. Ak je to inscenácia, ktorá ale dlhší čas nešla, je tam viacero skúšok. Napríklad ansámblová, prípadne sedacia skúška, orchestrálna skúška na javisku, hraná, potom samotné predstavenie. Vzhľadom na to, že sme repertoárové divadlo, máme to o to ťažšie. Robíme väčší záber a veci musíme mať pripravené, vytiahnuť ich ako keby zo šuflíka, a – ideme. Je to náročnejšie aj pre celý súbor, orchester, techniku, zbor, spevákov, keď musíte jeden deň spievať jedno, na druhý druhé. V jeden týždeň máte niekedy aj dva – tri tituly.

Nemiešajú sa vám úlohy v takom prípade?
No... Dva tri roky dozadu sa mi pri opere Cosi fan tutte začali pliesť texty. Myslel som si: To je teda ale taká čudná opera... Potom prišla iná opera, a tam sa mi čosi plietlo tiež. Takže ono to už asi nebolo celkom operou, ale možno pomaly vekom (smiech).

Ako to potom riešite na javisku, keď sa vám niečo mýli?
Snažím sa celú úlohu si vopred zopakovať a zapamätať si kľúčové slovíčko. U mňa je to tak, že veci mám viazané k danému miestu na scéne. Snažím sa teda fixovať si text k miestu. Viem, kde som na scéne, a kedy tam čo robím – tak si to človek zapamätá. No nie je to vždy jednoduché. Napríklad keď som v Bohéme spieval Schaunarda aj Marcella, ktorí tam vedú viac-menej dialóg. Keď raz spievate toho, a potom druhého, mieša sa to. Prednedávnom som v Prahe zaskakoval a spieval Schaunarda. Toho som ale nerobil už asi tri roky, pretože robím Marcella. Takže bolo dosť ťažké dať si pozor, aby som si na repliky aj sám neodpovedal a nebral kolegovi jeho frázy. (úsmev)

Daniel Čapkovič (vľavo) na javisku ako Posa vo Verdiho opere Don Carlo.

Foto: Pavol Breier

Cvičíte aj doma, učíte sa texty napríklad?
Áno, pokiaľ nemám korepetíciu (nacvičovanie, opakovanie úlohy, pozn. red.), alebo prípravu nejakého nového titulu. Vždy si naštudujem veci. Keď sa chystá nová opera, musí sa najskôr naučiť každý všetko sám, prípadne s korepetítorom. Až potom prídu ansámblové skúšky, kde sa dávajú dohromady jednotlivé hudobné čísla, dialógy, duetá... Potom príde orchestrálna skúška. Aj tej však predchádza najprv skúška s klavírom, až potom prichádza orchester.

Takže keď ste doma, manželka ide do práce, deti do školy, vy si skúšate v kľude svoje?
Dá sa to aj tak povedať, ale väčšinou, mám pocit, že sa viac naučím priamo v divadle. Doma až toľko nespievam. Skôr obetujem tú cestu a idem do Bratislavy. Aj vďaka šikovnosti korepetítorov, ktorých tu máme, a ktorí sú na nezaplatenie. Pomôžu nám danú rolu načítať tak, ako treba.

Tak, ako športovci musia každý deň trénovať, alebo sa ísť aspoň prebehnúť, máte aj vy svoje hlasové cviky, ktoré musíte robiť každý deň?
Je cítiť, ak na nejakú dobu vypadnete, ak napríklad dva týždne nespievate, alebo aj ak prídete po prázdninách, cez ktoré ste veľa nespievali. Treba to telo znova pripraviť na záťaž, urobiť cvičenia, rozospievať sa, dostať sa do toho výkonu znova. Keby som mesiac nič nespieval, a mám zrazu robiť veľkú rolu, nešlo by to.
V Grazi, v opernom štúdiu na univerzite som sa naučil Čarovnú flautu, Papagéna, tú ich fantastickú nemeckú výslovnosť, v ktorej ma dôsledne vycvičovali. Dodnes počujem to „ich“ a učiteľa, ako mi hovorí „nenávidím to tvoje slovanské ch v hrdle“...

Spievate si teda napríklad aj počas dovolenky pri mori?
Pred rokmi, keď som sa po prázdninách vrátil ešte do školy, na konzervatórium, badal som, že hlas je iný. Práve od mora bol často silnejší, pevnejší. Človek si tam ako keby dobil všetky tie potrebné baterky.

Aj teraz to takto cítite?
Niekedy ku koncu sezóny už čakám, kedy bude po nej. Role, ktoré mám v repertoári, sú dosť náročné postavy, často potrebujete vypnúť. Dať tomu chvíľu absolútne pokoj. Takže skôr cítim a viem si užiť oddych. Hlas je potom oddýchnutý. Ale často sa stane, že aj v lete vám do toho prídu nejaké festivaly, koncerty, občas čosi... Napríklad v tomto roku sa mi zdá, že príliš oddychovať nebudem. Čaká ma pôsobenie v divadle v Nemecku, predstavenie, ktoré bude treba ešte naštudovať. Začne sa to v máji, predstavenia budú v júli.

Daniel Čapkovič s manželkou a deťmi.

Foto: archív Daniela Čapkoviča

Ako ste sa dostali k opere a vážnej hudbe?
V podstate cez náboženstvo. Som veriaci človek. Mamu som stratil, keď som mal sedem rokov. Bol som sám s otcom, no otec mi vždy všetko vysvetlil a mamu dokázal skoro dokonale vynahradiť. Bral som to tak, že niektorí mamu majú, ja už nie. Otec ma viedol k návšteve kostola a samozrejme, ako veľa chlapcov, som aj miništroval. Vždy sa mi páčil zvuk organu. Po svätých omšiach som vždy čakal, kedy to organista spustí naplno, prevetrá takpovediac (úsmev). Spieval som aj v mládežníckej skupine v kostole s gitarou, chodili sme na výlety, lyžovačky. Potom som začal hrať na organe.

Šli ste teda študovať hudbu?
Kdeže. Študoval som na dopravnej priemyslovke. Aj som ju skončil, som vyštudovaný rušňovodič, elektrická trakcia (úsmev). No ale v treťom ročníku som sa začal súkromne doučovať, chcel som sa zdokonaliť v hre na organe. Učiteľka ma poslala na prijímačky na základnú umeleckú školu, aby ma doučovala ako riadneho študenta. Tak som šiel. Na jedných dverách bol spev, na druhých klavír. Rozhodol som sa pre spev, pretože na klavír som predsa len také danosti nemal. Všetko som musel veľmi vehementne vycvičiť, nevedel som noty čítať, ako bolo treba. Takže to nebolo celkom ono. Na prijímačkách na spev som mal zaspievať nejakú ľudovku. Nepoznal som dobre texty, tak som zaspieval pápežskú hymnu. Tak ma prijali, rovno do prípravky na konzervatórium, hoci som dovtedy ani poriadne nevedel, čo konzervatórium je. Ale po priemyslovke som začal študovať konzervatórium, počas neho som išiel na pedagogickú fakultu, kde som mal hudobnú výchovu. Potom som bol asi rok v Grazi, v opernom štúdiu na univerzite. No to som mal už dcéru a syna na ceste, tak som tam zostal len rok. No tam som sa naučil Čarovnú flautu, Papagéna, tú ich fantastickú nemeckú výslovnosť, v ktorej ma dôsledne vycvičovali. Dodnes počujem to „ich“ a učiteľa, ako mi hovorí „nenávidím to tvoje slovanské ch v hrdle“...

Daniel Čapkovič (nar. 1977) spevu sa odborne venoval od roku 1995 na Konzervatóriu v Bratislave pod pedagogickým vedením Róberta Szücsa. Uspel na viacerých medzinárodných speváckych súťažiach. Dnes je sólistom Opery Slovenského národného divadla v Bratislave, vystupuje doma aj v zahraničí.




Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >