Naviazanosť dieťaťa na matku v prvom roku života je úplne prirodzená.
Foto: shutterstock.comVyplýva to z pokusu, ktorý robili vedci, aby otestovali vzťahy medzi matkou a batoľaťom. Dieťa sa samé hralo na podlahe a občas kontrolovalo matku, ktorá sa v miestnosti venovala svojej činnosti. Po tom čo náhle odišla z miestnosti, sa skúmali reakcie dieťaťa a merali sa aj stresové hormóny.
Dieťa s bezpečnou vzťahovou väzbou matku najprv hľadalo, a potom sa rozplakalo. Utíšiť ho nedokázala ani iná žena, ktorá vošla do miestnosti. Keď však vošla matka a zobrala ho do náručia, stíchlo. Odborníci zistili, že dieťaťu v neprítomnosti matky hladina stresových hormónov prudko stúpla, keď sa však vrátila, rovnako rýchlo aj klesla.
V našej kultúre matky za takéto správanie dieťaťa často počúvajú výčitky – je rozmaznané, na teba naviazané, maminkin maznáčik... V skutočnosti je však takéto správanie dieťaťa v tomto veku prirodzené a svedčí o jeho zdravom vývoji. Ak sa mu v prvom roku života matka plnila jeho potreby, inak ani reagovať nemôže. Separácia od matky nastáva postupne, v druhom až v treťom roku života. Niet sa kam ponáhľať.
Naopak, dieťa, ktoré zvyknú tety či staré mamy dávať za vzor samostatnosti, v skutočnosti trpí. Dieťa, ktoré si počas pokusu neprítomnosť matky sotva povšimlo a pokojne sa hralo ďalej, nemá na svoju matku vytvorenú zdravú väzbu. To znamená, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa mu v prvých mesiacoch života nedostávalo dostatok matkinej blízkosti, ktorú potrebuje – či už vo forme spoločného spania alebo pestovania v náručí.
Hladina jeho stresových hormónov bola u neho tiež vysoká, i keď to nedávalo najavo viditeľným prejavom. Na samotu či osamelosť je v podstate zvyknuté, čo vysvetľuje fakt, že sa dokáže zahrať aj s cudzou osobou, ktorá v rámci pokusu príde do miestnosti namiesto matky. Šťastné však nie je a je vysoko pravdepodobné, že aj v ďalších rokoch bude mať veľa vnútorných problémov, možno i depresie.
Výsledky pokusu americkej spoločnosti Grossman/Grossman ukázali štyri rôzne reakcie, čo vlastne kopíruje aj rôzne vzťahové väzby. Treťou možnosťou bolo nepokojné dieťa, ktoré matku nechcelo z miestnosti ani pustiť a po jej návrate nevedelo, či sa tešiť alebo ju odmietať. Vedci zaznamenali rozporuplné reakcie, ako dieťa matku tlčie do ramien, objíma jej kolená, uteká od nej i k nej... Trvalo dlho, kým sa upokojilo. Takýto postoj svedčí o tom, že matka dieťaťa sa sama správala k nemu nevypočitateľne – teda niekedy na požiadavky dieťaťa reagovala správne, inokedy však odkladala napĺňanie jeho potrieb.
Zhruba desatina detí reagovala neprimerane – hádzalo sa o zem, schovávalo pod stoličku... – v ich prípade šlo o prekonanú traumu, keď boli v minulosti svedkami násilia.
