Soňa napriek nekomfortu a bolestiam musela dlhé hodiny ležať na chrbte. Ilustračné foto.
Foto: shutterstockNa môj prvý pôrod si spomeniem vždy, keď občas doma robím ryžový nákyp. Nuž, v ten deň, keď to na mňa prišlo, som už od rána mala také „divné pocity“. Mobily však vtedy ešte neboli, telefón sme doma nemali, automat na obchode s potravinami bol pokazený, takže ďalší postup bol jednoznačný: S manželom sme sa vybrali do banskobystrickej Rooseveltky trolejbusom. Keďže ani môj značne požehnaný stav neprimäl žiadneho gentlemana uvoľniť mi miesto, cestu som statočne absolvovala zavesená na koženom bimbátku nad mojou hlavou. Veď čo, keď môžu indiánske ženy rodiť postojačky, prečo by slovenské nemohli na stojáka v trolejbuse, všakže?!
V nemocnici ma privítala statná pôrodná sestra a po vyhodnotení situácie rázne zvolala: ,,Žena, vy idete rodiť!" Tak som teda išla, absolvujúc najprv klystír a ďalšie oblažujúce procedúry.
Bolesti zatiaľ žiadne, len trochu tlaky, myslela som si, mala úplnú pravdu tá moja kolegyňa z roboty, keď mi o pôrode povedala asi toľko: ,,Vôbec sa neboj! Ja som svojho syna doslova len tak „vyprdla“! A hneď potom som sa spýtala lekára, či je to už všetko a môžem teda vstať a odísť. Všetci sa mi začali chechtať, že si to ľahko predstavujem, že musím najprv dve hodiny ležať na pôrodnom lôžku..."
Nemám sa čoho báť, opakovala som si vďaka tomu poučeniu, keď ma priviedli do povestnej „vzdychárne“. V nej už polihávalo či posedávalo hádam desať ďalších dievčat. Opakujem, dievčat, napohľad tak osemnástok-dvadsiatok, bolo nás vtedy ešte pomerne veľa, čo sme chceli poviť deti v porevolučnom ošiali roku 1990. Ja vo svojich už Kristových rokoch som medzi nimi pôsobila ako rušivý element.
Vedľa „vzdychárne“ boli už plachtami oddelené kóje, v ktorých sa „veselo“ rodilo. Najmä z jednej sa náhle začal ozývať prudko nasupený ženský hlas. So stále sa stupňujúcimi decibelmi zúrivo opakoval výhradne slová na ká, pé a jé... Zakrátko mu do toho rovnako fortissimo zakontroval celý zmiešaný zbor hlasov lekára a pôrodných asistentiek. Takisto preferujúc výrazy ká, pé a jé...
Ba o chvíľu sa nám tá sólo speváčka, ťažko funiac, ťahajúc za sebou vytrhnutú infúziu a s ľubozvučným ká, pé a jé na perách, zjavila aj v reáli. Priamo v našej „vzdychárni“. A za ňou nasledoval kričiaci zdravotný personál, ktorý ju upokojoval, ako inak, slovníkom ká, pé a jé...
Celá tá hrešiaca karavána obehla v zbesilej naháňačke niekoľko kôl vôkol „vzdychárne“. Napokon sa odporúčala späť do pôrodnej kóje. Tam vreskot a nadávky pokračovali. Nikdy nezabudnem, ako vtedy moje spoluvzdychajúce postupne zbledli o niekoľko odtieňov už beztak sivej. Aby vzápätí ku mne obrátili zrak, v nádeji, akože ich, čo by Matka pluku, určite ochránim. Darmo som im zdôrazňovala, že síce som od nich „trochu staršia“, ale daná situácia je pre mňa úplne rovnako nová ako pre ne.
Takto nám v spoločnom očakávaní pomaly uplynul deň. Expresívna rodička konečne porodila, a keď sa už schyľovalo k večeru, poslali ma ľahnúť si na jej miesto. V záujme urýchlenia procesu, keďže dopyt bol v ten deň veľký, ma tiež napojili na infúziu. A prikázali mi ležať na chrbte. Čo je teda pre mňa problém aj dnes vydržať hoci len chvíľku aj bez tehotného brucha. Tu mi však kázali tak ležať dlhé hodiny, keď ma navyše onedlho všetko začalo nesmierne bolieť.
Prisámbohu, vo všetkej počestnosti sa mi do mysle postupne vkradlo všetko to vulgárne výrazivo mojej akčnej predchodkyne. Akurát som ho neprodukovala nahlas, len tak pianko, pianissimko... ale fakt ká, pé, jé... to je bolesť!!! A trvala...! Káááá, pééé, jééé – celú, celučkú noc!!! Pohnúť sa nesmieš, napiť sa nesmieš, len čušať a čakať!
Vytrápená som už bola ako víneršnicel, ktorý klepáčom upravujú do veľkosti slonieho ucha. Môj prvorodený Milanko si to všetko zmyslel ukončiť až presne o šiestej ráno. Práve, keď si lekári menili zmeny. Ale vymeniť sa ešte nestihli, takže zrazu žiadneho lekára na obzore nebolo.
Chvíľu som ziapala slušne, potom však už bez škrupúľ, všetko, čo som sa dovtedy v tej pôrodnici naučila. Naveľa pribehol taký vyľakaný šťúply lekárik, v letku si opásaval zásteru, sotva to stihol. Lebo do piatich minút bol Miňo von. A po doplnkových úkonoch som sa konečne, poučená predtým kolegyňou, chystala v pokoji dve hodinky na lôžku slastne vylihovať...
Omyl. Nasledovalo asi toto: ,,My vieme, že by ste tu ešte mali zostať ležať, ale je vás dnes veľa, takže to vaše lôžko potrebujeme, musíte ho hneď uvoľniť... My vieme, že by sme vás na prevozné lehátko mali preniesť, no nemáme tu lapiducha, iba štyridsaťkilovú sestričku, tak musíte po vlastných... My vieme, že by ste pri prevoze nemali mať skrčené nohy, lenže tašku s vašimi vecami nemáme kam dať, tak si skrčte nohy, dáme vám ju pod ne..."
Prosto úplne všetko to, čo mojej spolupracovníčke lekári so smiechom spraviť zakázali, mne celkom vážne spraviť prikázali! A keď som sa konečne dostala do nemocničnej izby, tamojšia sestrička, ktorá si myslela, že som si už kdesi tie dve hodinky pohovkala, ma okamžite vyhnala na rovné nohy.
Najprv mnou dokonale pozmietalo moje náhle zmenené ťažisko, klátila som sa popri sestre ako opitá. A hneď nato mi do postieľky vedľa mňa (lebo v Rooseveltke už vtedy bol rooming in) dali moje bábätko. Zaspala som až do večere. Vtedy pristál vedľa mňa ryžový nákyp. Sladká „odmena“ za všetku tú tortúru.
A potom sme už aj s mojimi rovnako odrodenými osemnástkami-dvadsiatkami chodili na tú pochúťku do jedálne. Päť povinných nemocničných dní za sebou. Lebo je to vraj strava mäkká, najlepšia pre naše trávenie a ubolené ženské veci.
Ako len opatrne a s rešpektom sme si ubolené a pozašívané sadali za stôl, kde na nás už zákerne čakal – vždy tak príjemne suchý, gumový a dusivý.
