Janin pôrod skončil po týždni vyvolávania cisárskym rezom. Mohlo to byť inak? Pýta sa dodnes.
Foto: Shutterstock.comViacerí ma varovali, že v tejto pôrodnici je najviac cisárskych rezov, no nedbala som. Prídem, porodím, bolesti zvládnem a ak si nezazmluvním žiadneho doktora, budem mať pokoj, s pôrodnou asistentkou všetko pekne pôjde, nádejala som sa. Samozrejme, že to dopadlo inak.
Vypočítaný termín pôrodu sa ukázal ako veľmi nepresný, no nik zo zdravotníkov na to nedbal. Márne som upozorňovala na nepravidelný menštruačný cyklus, ktorý niekedy trval aj 40 dní, oni mali svoje tabuľky. „Ak sa do konca týždňa pôrod nespustí, od pondelka vás hospitalizujem,“ oznámil mi lekár na poslednej kontrole dva týždne po uplynutí termínu.
Nemocnica, vitajte!
Dúfala som, že k tomu nedôjde, no spomínaný pondelok napokon nastal. Dcérka sa na svet ešte nepýtala a ja som poslušne nastúpila do nemocnice. Nerozumela som, načo mi kázali prísť na ôsmu, keď som dve hodiny musela čakať na lavičke pred oddelením, kým ma zobrali na izbu. Tam ma „uvítala“ spolubývajúca, zvíjajúca sa v bolestiach. „Je ti zle, zavolám niekoho?“ Keby vládala, asi sa poklepe po čele. „Rodím predsa!“ Aha, vtedy mi asi konečne došlo, kde som.Spolu sme čakali ešte ďalšie dve hodiny, kým ju premiestnili na iné poschodie k pôrodným boxom a mňa vyšetril lekár, konštatujúc, že na pôrod to zďaleka nevyzerá. To som vedela aj bez neho.
Ešte ma dali na monitor, aby skontrolovali ozvy a to bolo všetko. „Ak sa to do rána nerozbehne, skúsime tomu pomôcť,“ bola posledná veta na tento deň.
Načo ste tu? A kto vás poslal?
Na druhý deň mi iný lekár oznámil, že mi skúsia pôrod vyvolať. Dostala som čípok a mala čakať na kontrakcie. Tie sa síce spustili, ale zďaleka nevyzerali ako tie, ktoré som videla deň predtým u spolubývajúcej, ktorá sa medzitým v noci už stala šťastnou mamou chlapčeka. Tie moje ako prišli, tak aj odišli, o druhej popoludní som sa už vysmiata prechádzala nemocničnou chodbou, nech mám aspoň nejaký pohyb. Popoludní monitor, kontrola oziev a to bolo opäť všetko. „Ak sa to do rána nerozbehne, skúsime tomu pomôcť.“ Tá istá veta, iný doktor.Tak to šlo aj ďalšie dni. Dopoludnia čípok, potom mierne kontrakcie, ktoré ustúpili, popoludní nič. Vo štvrtok sa zdalo, že moje telo na chémiu zareagovalo. Kontrakcie silneli, lekár skonštatoval, že sa otváram a môžem sa presunúť na pôrodné boxy. Fajn, konečne je to tu, tešila som sa.
Na pôrodnom poschodí ma čakalo nemilé prekvapenie. „Kto vás sem poslal? Načo ste tu? Aké je vaše povolanie? Čo robí váš manžel?“ Otázky od pôrodníka sa sypali a ja som vyvaľovala oči. To čo je???
Kontrakcie však s príchodom „mojej“ druhej hodiny popoludní začali slabnúť, a hoci ma už medzitým presťahovali na pôrodný box, konzílium pôrodníkov rozhodlo, že nemá zmysel pokračovať vo vyvolávaní, lebo by to aj tak skončilo cisárskym rezom. „Pôjdete na čakačku, a ak sa to do rána nerozbehne, zvolíme ďalší postup.“
Toľko lekári, no ešte tu bola pôrodná asistentka. Jej vyčítavý pohľad si viem vybaviť aj teraz: „To načo ste si nechali pôrod vyvolávať? Prečo ste nepočkali, kým krčok bude zrelý?!“ Ja za to môžem, samozrejme.
Sekcia. Bodka
Aj piatkové ráno bolo ako všetky predošlé. Aj postup sa zopakoval. Vyvolávačka, potom kontrakcie, potom nič. Lekárov som tam už asi unavovala a ten, čo mal službu, to napokon zobral do vlastných rúk. „Ak nezačnete rodiť do piatej, urobím vám sekciu.“ Bodka, rozhodnuté. S vysvetlením, že vyvolávať to už nemá zmysel, navyše že po toľkých liekoch by sa mohlo spustiť silné krvácanie, že plod je už veľký a ten čas po termíne už naozaj dlhý.Čo som mohla na to povedať? Že si myslím, že by sme mohli ešte pár dní počkať, hoci bez vyvolávačiek? Alebo nech ma rovno pustia ešte na týždeň domov a potom sa uvidí? Pravdupovediac, mala som nemocničného prostredia už vyše hlavy, stále noví ľudia, nové vyšetrenia, tie isté slová vyslovované inými tónmi – od kamarátskych až po vyčítavé... Povedala som OK a začala sa tešiť na moje dievčatko.
Narodila sa o pol ôsmej večer, lekár na sále mi všetko ochotne vysvetľoval, len na základnú otázku som nedostala odpoveď. Prečo moje telo nereagovalo na všetky tie vyvolávania? Dalo sa cisárskemu rezu predísť? Mali sme ešte počkať s celou procedúrou, možno týždeň, možno pár dní?
Bez ohľadu na slová, zmeniť sa už nedalo nič. Neriešila som to, tešila sa z dcérky. Z operácie som sa zotavovala celkom dobre, len ma stále veľmi bolela rana. Pri každom pohybe, otočení na posteli, vstávaní, sadaní... „To je normálne, po cisárskom reze,“ dostávalo sa mi odpovedí.
Nemocničného prostredia som však už mala naozaj dosť, tak som sa vypýtala domov na reverz. Rana ma síce bolela, no vraveli, že to je normálne, že to každý zvláda inak, tak som nevidela jediný dôvod, prečo by som tam mala ostávať.
Úľava neprichádzala, naopak
Doma sa to ale nezlepšovalo. Dokonca aj pri jazde autom som silno preciťovala každý otras, každú nerovnosť. Bývalo mi chladno, čo som pripisovala tomu, že som si asi privykla na prekúrené izby v pôrodnici. Občas sa mi zatočilo v hlave, čo však mohol byť dôsledok straty krvi a celkovej slabosti po pôrode. A rana ma bolela, ale vraj je to normálne. Takže som ticho čakala, kým sa to zlepší.Nezlepšilo. Raz večer v sprche som zacítila zvláštny, nepoznaný smrad. Na koži som zacítila tekutinu – z rany mi začal vytekať hnis. Jedenásť hodín večer, dcérka už spala, no nedalo sa nič robiť, bolo treba ísť do nemocnice. Spiacu sme ju preložili do autosedačky a šlo sa. Manžel ju strážil na parkovisku, kým som ja už zas kráčala dôverne známymi chodbami.
„Hnisá vám rana a máte obrovské šťastie, že sa vám to pustilo von. Keby sa to prevalilo do brušnej dutiny, mohlo by to byť aj fatálne.“ Tak výborne, to poteší.
Chceli si ma tam nechať, ale keďže som kojila a pre dcérku nebolo miesto, poslali ma domov. S receptom na antibiotiká, ktoré som mala začať užívať okamžite a s pokynom prísť na druhý deň na preplach rany. A s výčitkou, ako inak: „To ako ste sa mohli nechať prepustiť s takým zapáleným červeným bruchom?!“ Ja za to môžem, samozrejme.
Obrat k lepšiemu
Ďalšie dni a týždne som sa už, síce pomaličky, ale konečne naozaj dávala dokopy. Antibiotiká zabrali, brucho sa hojilo, akurát som stále, najprv denne, neskôr obdeň, musela dochádzať do nemocnice na preplach rany. Keď manžel musel do práce, vláčila som sa s dcérkou sama, našťastie väčšinu času spokojne prespala. A nastal aj deň, kedy som tam už nemusela prísť. Neskutočne som sa tešila!Dnes tú tieto udalosti, našťastie, už len spomienky. Výčitky personálu celkom nevyšumeli, s odstupom času s nimi vlastne súhlasím. Samozrejme, že ja za to môžem. Mala som sa na pôrod pripraviť ináč, mala som si dôkladnejšie vybrať nemocnicu, mala som viac trvať na tom, že vypočítaný termín pôrodu nič neznamená. Mala som hľadať ľudí, ktorí by mi pomohli rodiť prirodzene, možno som mala rodiť aj doma. Ktovie. Je toho toľko, čo som mala robiť ináč.
Dnes už nič z toho nezmením, ženy, ktoré majú pôrod ešte len pred sebou, však môžu. A práve pre ne píšem tieto riadky. Nikdy nemáme garantované, že pôrod bude pre nás krásnym zážitkom a že naše dieťa dostane do života ten najlepší štart, môžeme sa však o to aspoň pokúsiť. Skončite lepšie ako ja, držím vám palce!
