Cisárskym rezom sa na Slovensku narodí zhruba tretina detí.
Foto: Shutterstock.com„Myslela som si, že na cisárskom reze je najhorší stav, keď ustupuje narkóza a vy cítite tú pálčivú bolesť v čerstvo zašitej rane, a keď sa potom po 12 hodinách máte postaviť na nohy. Ale kdeže. Najhoršie je, keď vám na operačnej sále rozťahujú svalstvo brušnej dutiny a vy to všetko cítite. Dodnes si viem vybaviť ten pocit,“ vracia sa mladá mamička k nepríjemným spomienkam na narodenie svojho tretieho, dnes už päťročného syna. Tu je jej príbeh:
Pri treťom dieťati a treťom cisárskom reze som vedela, do čoho idem. Ešte predtým som sa snažila dohodnúť si s personálom, aby mi umožnili so synom kontakt koža na kožu, avšak neúspešne. Striktne mi oznámili, že na operačnej sále sa to nedá, ale že sa vynasnažia doniesť mi ho na izbu hneď, ako ma tam prevezú. Tak aspoň to, čo už. „To dieťa vás bude ľúbiť rovnako bez ohľadu na to, či ho budete mať na bruchu hneď po narodení alebo trebárs po dvoch dňoch,“ poučila ma ešte sestrička.
Moje námietky zľahčovali
Do nemocnice som prišla v dohodnutý deň a čas. Bežná rutina – vyšetrenie, monitor, príprava na operáciu – zavedenie kanyly, nejaká injekcia... „Aká ste zvedavá!,“ odpovedala mi sestrička na otázku, čo mi to vpichla.Potom presun na sálu, tam pokus o stočenie sa do klbka, aby anesteziologička ľahšie dokázala nájsť miechový kanál, miesto na vpich spinálnej anestézy. Podarilo sa, síce na druhý či tretí pokus, ale hlavne, že to bolo tam.
„Chvíľku počkáme, kým začne pôsobiť, zatiaľ si ľahnite, vyložte nohy...,“ toto všetko som už poznala. Aj doktorovu otázku, keď zatlačil skalpelom: „Cítite toto? A toto?“
Áno, cítila som. Aj som im to povedala. Chvíľočku ešte počkali, ale len chvíľočku. Potom lekár zatlačil znova a začal rezať. „Ale ja to stále cítim, čo robíte,“ ozvala som sa.
Z troch strán ma začali presviedčať, že sa mýlim. „To si len namýšľate, príliš sa sústredíte na to, čo pán doktor robí,“ prihovárala sa mi anesteziologička a snažila sa odvrátiť moju pozornosť otázkami na to, aký som mala deň, aké tehotenstvo, či mám meno pre dieťa a tak. Nepamätám si všetko, lebo som sa im snažila vysvetliť, že som absolvovala už dva cisárske rezy v spinálnej anestéze, a že takto to teda nebolo. Naopak, tam som necítila vôbec nič a zhrozila som sa, keď ma prenášali na lehátko a ja som videla svoje bezvládne nohy, ktoré som si vôbec necítila. Tu som cítila úplne všetko.
„Dievčatá, robte niečo!“
„Už to bude, o chvíľu,“ to bol tuším doktorov upokojujúci hlas. Keď mi však začal rozťahovať svaly v bruchu, nevydržala som to a vykríkla od bolesti. Manžel mi neskôr vravel, že to počul až na chodbu.Ja som počula len lekárov podráždený a mierne znepokojený hlas: „Ale tak dievčatá, robte niečo!“ Zaregistrovala som pohyb za svojou hlavou, ešte si stihla pomyslieť, že čo už mi tu len teraz pomôže a – prebrala sa na pooperačnej sále s ďalšími piatimi ľuďmi okolo, ktorí mali za sebou svoje rozličné operácie. „Máte zdravého syna, všetko je v poriadku, ste na pooperačnej sále, o chvíľu vás prevezieme na izbu,“ dostalo sa mi stručného vysvetlenia od ďalšej sestričky. Príšerne ma smädilo, vypýtala som si vodu. Dali mi málinko a ešte ma okríkli, že nesmiem rýchlo piť, lebo sa pozvraciam. Takže tak.
Potom sa dialo všetko tak, ako mi povedala sestrička. Previezli ma na izbu, kde ma čakal manžel, a kde mi oznámili, že mi syna neprinesú, lebo musí byť v inkubátore. „Lekárke sa niečo nezdá, tak si ho nechali na pozorovaní.“
10 hodín čakania
Nezmohla som sa na slovo. Našťastie prišiel doktor, ktorý ma operoval a vysvetlil mi, že mi museli dať celkovú anestézu, a že syn je zrejme po nej taký spavý, inak je úplne v poriadku. Trocha ma to upokojilo, ale na fakte, že s ním nie som, to nič nezmenilo.Ja som za ním nemohla, keďže po cisárskom reze sa leží 12 hodín. Vpustili tam manžela, pozrel, odfotil, tak som si dieťa videla aspoň na fotke. Zakrátko musel odísť, vzhľadom na „súkromie ostatných mamičiek“ na izbe, tak som ostala sama.
Márne som sa dožadovala, aby mi syna konečne doniesli, zakaždým, keď sestrička prišla z nejakého dôvodu do našej izby. „Uvidíme. Odkážem. Opýtam sa.“ Syna som si videla napokon až večer, po desiatich hodinách od jeho narodenia. Na hlávke prischnutá krv, pozostatok z odberov, zrejme keď sa „lekárke niečo nezdalo“. Spal, pevne zavinutý v perinke a plienke, z ktorých mu trčala iba hlavička. Trocha sa prebral a zamrnkal, ako som ho rozbalila, dokonca sa aj prisal k prsníku, čo ma potešilo.
Ešte som musela prežiť noc bez neho, kedy mi ho doniesli asi dvakrát, opäť len na chvíľu. Keď som sa konečne postavila z postele, ráno som si ho vyžiadala k sebe na izbu. Vyhoveli mi, ja som ten hrozný zážitok z predchádzajúceho dňa vytesnila z hlavy a počítala dni, kedy ma pustia domov.
Nikdy viac!
Všetko sme to napokon prežili a ten deň napokon aj nastal. Čo sa mi stalo, som už neriešila, keď si však na to spomeniem, stále si to všetko viem živo vybaviť. Trocha ma mrzí, že syn mal takýto štart do života, a nik nám ani nevysvetlil, čo sa vlastne stalo. „Príliš sa ponáhľali, nepočkali dostatočne dlho, kým vám zaberie anestéza, alebo ste to nemali celkom dobre pichnuté,“ povedala mi jedna zo sestričiek svoje dojmy, to bolo všetko. Ale nemá už zmysel sa k tomu vracať, nič sa na tom zmeniť nedá.Ďalšie dieťa určite neplánujem, takže verím, že už nič podobné nezažijem. A ak by som mohla vrátiť čas, určite by som sa snažila cisárskemu rezu vyhnúť a urobiť všetko preto, aby som mohla rodiť prirodzene.
