Juraj Mazák založil školu spolu s manželkou, ktorá je špeciálna pedagogička.
Foto: archív J. MazákaSvojich žiakov ste doteraz vôbec neznámkovali. Hodnotíte deti nejako inak alebo nehodnotíte vôbec?
Štát chce, aby sme od budúceho roka deti známkovali. Aspoň tie, ktoré nie sú na dennom štúdiu, ale na domácom vzdelávaní. Tým, že nedávame deťom písomky ani inú nevyžiadanú spätnú väzbu, nemáme veľmi čo hodnotiť v zmysle nejakého testovania. Používame teda formatívnu spätnú väzbu, to znamená, že sa pýtame detí, či sú spokojné s tým, čo vedia, so svojimi výsledkami. Snažíme sa im ale predostrieť svet v tej šírke, ako ho my, dospelí poznáme. Že teda keď chcete ísť napríklad na veterinu, starať sa o zvieratá, tak tá biológia bude nevyhnutná, bez toho vás tam nevezmú. Nech sa páči, tu sú testy, vážený siedmak, ak to do dvoch rokov nebudeš vedieť, na veterinu sa nedostaneš.
A funguje to?
V zásade áno. Deti sú u nás prijímané ako partneri, aj naša demokratická samospráva umocňuje v nich pocit, že s nimi jednáme férovo, otvorene. Nik sa nesnaží nič skrývať, podsúvať ani manipulovať a vďaka tomu tie deti berú vážne, čo im hovoríme.
Slobodná škola Košice
Hovoria si aj neobyčajná demokratická základná škola a je naozaj iná než ostatné. Je riadne zaradená v sieti ministerstva školstva, no vďaka experimentálnemu overovaniu v nej žiakov neskúšajú, ani im nediktujú, čo sa ide práve učiť. Donedávna ich ani neznámkovali. Systém výučby je založený na tom, o čo sa zaujímajú samotné deti. Aj keď, samozrejme, ponuka školy ide v línii predpísaných učebných osnov, žiak ju môže odmietnuť a čas tráviť podľa svojho uváženia. Súkromná základná škola, ktorú založilo ju občianske združenie Ťahanovská záhrada, funguje tretí rok. „Oproti bežným školám toho robíme relatívne veľa a inak. Máme štyri psychologičky, špeciálnych pedagógov, poskytujeme online podpornú skupiny, individuálne konzultácie,“ hovorí riaditeľ školy Juraj Mazák. Na jedného dospelého tu pripadá asi 5 detí, štúdium je spoplatnené, za dennú formu sa platí 340 eur mesačne, s možnosťou stopercentného štipendia. Škola umožňuje aj domáce vzdelávanie s polročným preskúšaním, na ktorom evidujú vyše 700 detí, z nich asi tretina má určité znevýhodnenie.Že každý zamestnanec a žiak má jeden hlas, ktorým disponuje pri rozhodovaní o spoločných záležitostiach, pravidlách školy, výletoch či nových kolegoch a žiakoch. Nerozhodujeme stále väčšinou ako v parlamente, snažíme sa ísť cez tzv. sociokraciu, čo znamená, že každý v miestnosti by mal s prijatým rozhodnutím vedieť žiť. Že keď sa napríklad rozhodneme, že sa budeme prezúvať len v nejakej časti školy, každý by mal byť s tým ok.
Ako vyzerá taký deň vo vašej škole?
Každý deň zvolávame všetky deti a zamestnancov, čo je do 40 ľudí. Stretávame sa na tzv. rannom kruhu, kde si povieme, čo je v ponuke, čo bude počas toho dňa alebo čo sa zmenilo, napríklad pre počasie. Potom je tzv. vzdelávacie okienko, to neznamená, že nutne musíte niečo robiť v pracovnom zošite z matematiky, ale je tam tá ponuka. To znamená, že dospelí, ktorí sú v škole, majú z toho byrokratického pohľadu síce hodinu matematiky či fyziky, ale v realite to deti takto nerozlišujú. Žiadne zvonenia či učebnice otvorené u všetkých na rovnakej strane. Je to ponuka, na ktorú prídu, alebo odídu do nejakej zbernej triedy, do knižnice či na dvor. Počas tohto vzdelávacieho okna, ktoré trvá asi dve hodiny, je hlavným pravidlom to, že nemôžete rušiť ostatných. Teda skejbordovanie po chodbe nie je dovolené. Ale deti sa zväčša pridajú, pretože činnosti si namodelujú niekoľko dní vopred. Čiže ak nás napríklad zaujíma Rímska ríša, tak si urobíme takú ponuku na budúci týždeň, aby sme sa o nej dozvedeli to, čo chceme.
Musíte sa ale držať osnov, nie? Nebudete preberať s druhákmi či tretiakmi Rímsku ríšu?
No, my to preberáme. Tak, ako ich to zaujíma. Snažíme sa to orientovať dopytovo. To znamená, že ak niekoho zaujíma jadrová energetika, skúšame nachádzať prieniky a odpovedať na otázky v maximálnej miere. Samozrejme, môže sa stať aj to, že ráno začnete Rímskou ríšou a skončíte pri jadrovej energetike.
Veľa sa chodí vonku.
Foto: slobodnaskola.skTakže žiaden rozvrh hodín, systematické vyučovanie podľa osnov?
Z pohľadu detí sa to vôbec nejaví ako rozvrh hodín, my to ale takto chápeme. Lebo vyučujúci naozaj majú pripravený obsah, majú tú svoju aprobáciu. Len to nie je viditeľné pre deti, pretože tam naozaj nie je to zvonenie ani iné organizačné časti. Ale v skutočnosti to máme plánované, vyučujúci sa musí predsa pripraviť na svoj predmet, preberanú tému, musí mať materiály a podobne.
Dobre, vzdelávacie okienko trvá dve hodiny, čo po nich?
Vzdelávacia ponuka pokračuje, no po tých dvoch hodinách sa už dá ísť do telocvične, na trampolínu, robiť hluk a podobne. Prestávku si deti robia, kedy chcú. Celé to vzdelávanie vyzerá tak, ako keď sa vzdelávajú dospelí. Máte dospelých, ktorých baví knižnica, čítajú si sami, naučia sa sami. Máte dospelých, ktorých baví robiť niečo spolu, že spolu manuálne niečo vytvárajú a pritom sa učia, máte dospelých, ktorí pozerajú cez rameno nejakému expertovi. Tak sme napríklad išli s deťmi na Leteckú fakultu a stavali tam raketu. Takú ozajstnú, čo letí. Čiže naozaj sa snažíme naplniť záujmy detí.
Nie je v tom vyučovaní určitý chaos, ak si deti vyberajú, čo chcú? Predsa len musíte deti naučiť vybrané slová, násobilku... Taký šiestak by mal napríklad ovládať základy gramatiky ako sú vzory podstatných mien.
Istá časť dospelých tvrdí, že by to mal šiestak ovládať, istá časť dospelých tvrdí, že to nie je až také podstatné. Čiže to, čo my tvrdíme vo všetkých našich výskumných dokumentáciách je, že naše deti budú priemerné z hľadiska vedomostí, a to priemerné slovenské dieťa z hľadiska vedomostí naozaj nemá veľmi vysoké znalosti povedzme zo vzorov podstatných mien alebo vedľajších viet, buďme realisti. Nikdy sme netvrdili, že budeme v tomto smere elitná škola. V čom však budeme nadpriemerní, tak to sú veci, ktoré súvisia s riešením konfliktov, emocionálnou inteligenciou a mnohými mäkkými zručnosťami. Čiže my si nemyslíme, že naše deti budú vedieť napríklad vymenovať vybrané slová, napriek tomu mnohé vedia pravopis na vysokej úrovni, pretože veľa čítajú. Naše deti si asi dve hodiny denne čítajú. Máme dievčatá, ktoré sa venujú kaligrafii a písanému písmu. Ale máme aj chlapcov, ktorí ročne napíšu päť strán A4, aj to sú pesničky z Pána prsteňov alebo zoznam vecí na výlet. No a potom píšu na počítači.
Aj môj syn veľa číta, no je schopný napísať slovo „cieľ“ s ypsilonom.
Áno. Nie na každého to funguje rovnako. My veríme, že v tej špecializácii, ktorá je v ľudskej spoločnosti, každý môže nájsť to miesto vo svete aj bez toho, aby vedel všetko to, čo ostatní.
Aj lezenie po stromoch je dovolené.
Foto: slobodnaskola.skÁno, napíše ju s chybami. Keď naše deti niečo vytvoria, pýtame sa ich: Chceš, aby som ti povedal, aké chyby v tom máš? Asi v tretine prípadov ich to zaujíma, v dvoch tretinách nie.
Keď povedia nie, necháte to tak?
Snažíme sa deti viesť k tomu, že ten svet je nejak usporiadaný. Že potrebujete vedieť, že sa jazdí vpravo, aby vás nezabilo auto, aby ste vy nikoho nezabili. Aj to štátne kurikulum je postavené logicky – reflektuje realitu, aj keď nie úplne dobre podľa mňa. Napríklad keď si zoberiete okolité štáty, koľko času venujú jazykovede, ktorá sa učí u nás na gymnáziách, tak v oveľa menšej miere. A nemyslím si, že slovenčina je tak významný jazyk, že by každý mal poznať jazykovedné veci, ktoré reálne učíme deti v každej škole. Takže ak im zostane čas na ich záujmy a budú vedieť viac o jadrovej energetike, prečo nie...
Nebudú mať deti ale potom problém v iných školách, keď budú chcieť ísť študovať spomínanú veterinu či jadrovú energetiku? Tam od nich už budú vyžadovať tie systémové veci, budú nútené učiť sa aj to, čo u vás nemusia, a to podstatne iným spôsobom.
V demokratických školách je bežné, že sa používajú tzv. licencie. Môžete si to predstaviť ako vodičák, na ktorý musíte urobiť skúšky – teoretické i praktické, a potom máte práva navyše – teda šoférovať auto, motorku, traktor. Čiže deti veľmi dobre poznajú ten mechanizmus, že ak chcem niečo dosiahnuť, musím pre to niečo urobiť. Nie sme helikoptéroví učitelia, čiže deti veľmi dobre vnímajú, že existuje miera výsledku a toho, čo preň musia vynaložiť. Vedieme ich cez vlastnú zodpovednosť a prirodzené následky.
Skúste uviesť príklad.
Napríklad ok, začal si si robiť drevené auto, prestalo ťa to baviť po dvoch týždňoch a teraz čo? Rozoberieme to, aby sa to dalo použiť na niečo iné alebo sa k tomu vrátiš? Mnohokrát dieťa v sebareflexii povie, že áno, toto som nezvládol, nabudúce to potrebujem urobiť inak, zlyhať lepšie. U nás nie je nijako stigmatizovaná chyba, ani neexistuje žiadna trauma, len sa dohodneme, ako to nabudúce urobíme inak. Takže keby sme teraz vám ako siedmačke dali prijímací test na veterinu, tak si to spravte, ak chcete. Dáme vám aj druhý, piaty, šiesty, pripomenieme, že máte tútora, ktorý vie, ako to s vami je. Je to v podstate ako obchodné centrum – máte všetko krásne, nasvietené, ale vy musíte byť tá osoba, ktorá vojde do centra a urobí rozhodnutie o nákupe. My teda pripravíme podnetné vzdelávacie prostredie, ale v konečnom dôsledku chceme, aby to rozhodnutie urobilo dieťa.
Nebojíte sa teda, že deti neobstoja v bežnom svete mimo vašej školy a podmienok v nej? Že napríklad dieťa prepadne v prvom ročníku na gymnáziu?
Mali sme napríklad šiestaka, ktorý vyhodnotil, že toto vzdelávanie už nie je preňho, že skrátka potrebuje nad sebou kontrolu bežnej školy, tak išiel späť na bežnú školu. Výsledok nášho výchovného pôsobenia bol ten, že si to vedel sám priznať. Stratil síce čas, ale zas si naplnil potrebu hrania sa s deťmi, ktorú mal predtým nenaplnenú. Vyhral sa do sýtosti a prestúpil na bežnú školu.
Hodina nad knihami.
Foto: slobodnaskola.skČiže vašou prioritou nie je vychovávať nositeľov Nobelových cien, ale to, aby boli deti šťastné a robili prácu primeranú svojim schopnostiam? Nech je z teba priemerný automechanik alebo dobrý stavbár, hlavne, že si prežil detstvo v harmonickom prostredí, ktoré ťa nedeptá a nekritizuje za to, že nie si tak schopný ako niekto iný?
Áno, toto by sme chceli. V zásade ak deti dobre naštartujete, vedia si samé do značnej miery urobiť sebareflexiu – toto ma baví, toto nie, toto chcem, toto nechcem, toto chcem vyskúšať, toto sa chcem naozaj naučiť a podobne. Zakladateľ prvej demokratickej školy, zomrel asi pred 40 rokmi, hovoril, že je lepšie, ak máte spokojného zametača ulíc ako neurotického predsedu vlády. Neviem, či s tým viem úplne súhlasiť, v každom prípade je to veľmi zaujímavá myšlienka.
Vráťme sa ešte k tomu, ako vyzerá deň. Hovorili ste, že po vyučovacom okienku majú deti viac voľna, môžu do telocvične, robiť hluk, voľne sa zabaviť a podobne.
Potom máme obed, čo je asi hodina, kedy si žiak má zmanažovať čas, aby stihol prísť do jedálne a najesť sa. Po ňom máme popoludnie, kde je opäť aj vzdelávacia ponuka, aj voľná hra. To znamená, že niektorí záhradkárčia, niektorí sú na trampolíne, niektorí si čítajú, je to rozličné.
A potom?
Potom sa rozídeme domov, podľa toho, ako prichádzajú rodičia. O 16.30 je oficiálny koniec.
Ak chcú ísť deti skôr?
Môžu, ak majú súhlas rodiča. U nás však deti zvyčajne nechcú odchádzať zo školy. Chcú v nej byť, aj keď sú choré, aj keď je víkend či štátny sviatok.
Domáce úlohy nemáte, predpokladám.
Nič také neexistuje, nemáme ani mechanizmy, aby sme niečo na deťoch vynucovali.
Ani písomky. Ako potom vyzerá to hodnotenie, ako viete povedať, že je dieťa schopné, zrelé postúpiť do ďalšieho ročníka?
U nás je dosť ťažké prepadnúť. To, ako hodnotíme, je v zásade popis toho, čo dieťa vie. Čiže môžeme hovoriť o funkčnej gramotnosti, ktorú nadobúda. Povedzme angličtina je popísaná: „S kamarátmi sa vieš dohovoriť v online priestore, filmy pozeráš s titulkami, ale rozumieš im.“ Asi polovicu detí to zaujme, prečítajú si to a je to pre ne hodnotná spätná väzba a asi polovica vôbec nerieši žiadne vysvedčenie či koniec školského roka.
A vy to viete, či môže ísť ďalej alebo by sa mu zišlo opakovať ročník?
Väčšina detí u nás má nejaký seriózny dôvod, ktorý je zachytený aj po byrokratickej stránke, aby mali iný študijný plán. Máme tu napríklad deti s mentálnym postihnutím, tiež deti, ktoré neboli v systéme alebo sa tam nevedeli začleniť, napríklad mali dvojky zo správania a tak. Ale majú vedomosti, aby postúpili do ďalšieho ročníka, hoci nie sú nadpriemerné. Aj to je súčasťou nášho výskumu, v ktorom riešime 14 hypotéz, z toho dve sú práve tie vedomosti, ktoré štát vyžaduje, čiže najmä slovenčina, matematika. Tu budú naše deti priemerné, možno podpriemerné. Nadpriemerné budú v tých emocionálnych zručnostiach. A potom už je na rodičovi, nech si vyberie, čo je pre jeho dieťa a preňho dôležitejšie. Či emocionálne alebo kurikulárne zručnosti. Ja si myslím, že je úplne v poriadku, ak máme úplne odlišné školy, niekto chce školu zameranú viac na náboženské vzdelávanie, niekto na šport, niekto na emocionálne zručnosti. A takto by to mohlo v pohode byť.
Ako si predstavujete ideál emocionálne zručného žiaka?
To, čo hovoríme deťom, je najmä o sebaregulácii. To je aj pre nich uchopiteľné. Teda napríklad: Sme na výlete, vyberáte si jedlo sami, ale skúste si ho vybrať tak, aby to neboli hranolky s dezertom a kolou, lebo sú tu veci o ich škodlivosti, ktoré hovoria lekári a podobne. Alebo pri počítačoch hovoríme, že ok, no každú polhodinu vstaneš od počítača, pôjdeš sa napiť, prejdeš sa, niečo vymyslíš. Čiže toto je to najkľúčovejšie, čo ich vieme naučiť, uchopiteľné pre ich vek. Snažíme sa teda, aby sme deťom nemuseli hovoriť, že nemajú jesť hranolky, hádzať plasty do lesa, stačí dobrý príklad, vysvetľovanie a ony to chápu. Keď ich chceme presvedčiť, že hodina za displejom je dosť, nemôžeme to povedať s tým, že „lebo ja som povedal“. U nás toto nefunguje, musíme prísť s relevantnými argumentmi, čo povedal očný lekár, psychológ, ortopéd a musíme prísť za deťmi s tými dátami. Deti majú skúsenosť, že keď s nimi otvoríte debatu, beriete ich vážne.
Deti v škole za počítačmi.
Foto: slobodnaskola.skNapríklad raz deti povedali, že chcú prekročiť Hornád. Nie je to veľké, ale ani bezpečné. Tak čo sme spravili, bolo, že ok, poďme o tom debatovať: Takéto sú riziká, toto by sme vedeli urobiť, toto je vhodné miesto, vymyslíme a napokon sa to aj podarilo – boli sme síce po stehná mokrí, ale zvládli sme to.
Ale v rámci tých emocionálnych zručností je napríklad aj to, nakoľko som schopný pochopiť emócie druhej strany, ktorá so mnou hovorí, či nakoľko som ja schopný vyjadriť svoje pocity. U nás napríklad šesťroční nemajú problém povedať: „Som unavený, chcem si ísť ľahnúť, pospať.“ Pamätám si seba, ako som sa v tom veku bránil, že šesťroční už popoludní nespia, sú veľkí. Vedieme deti k tomu, aby povedali druhej strane, ak sú nahnevané, konsternované a podobne.
Vlastne ich učíte riešiť konflikty a vychádzať navzájom.
To je to, čo ich učíme väčšinu pracovnej doby, aj na to máme psychologičky. Deťom niekedy treba len pomôcť pomenovať, čo chcú vlastne povedať. Ja chcem mať viac miesta na stole a ty si môžeš ísť čítať aj inde, je tam voľný gauč. Niekedy sa ale problémy ťahajú dlho. Niekedy sa deti aj hrajú na klasickú školu, dávajú si písomky, diktáty. Náramne ich to baví a majú z toho veľkú zábavu.
Máte niečo, čo sa vo vašej škole aj „musí“?
Jednou z mála povinných vecí v našej škole je ochutnávanie. Teda chcem, aby si ochutnal aj brokolicu, aj fyziku, aj plávanie. Môžeš povedať, že sa ti to nepáči, ale chcem, aby si to ochutnal. Snažíme sa deťom vytvoriť podnetné prostredie, aby ich to lákalo, vzbudilo záujem o nové veci. Máme exteriér, interiér, chodíme veľa na rozličné športoviská, do múzea. Ak sa to spojí s povinným ochutnávaním, nemusíte ísť päťkrát do leteckého múzea, ako niektorí chlapci, ale aspoň raz áno, aby ste pochopili, o čo tam ide a zažili niečo. Máme napríklad na domácom vzdelávaní žiačku, ktorá povedala, že sa ide tento polrok naučiť hrať na klavír, a naozaj sa to naučila. Potom sa rozhodla, že sa ide učiť niečo iné.
Máte aj nejaké formy trestu?
Najhoršia forma „trestu“, ak to mám tak nazvať, je u nás asi to, keď dieťa vyhlási: „Idem to teda urobiť, lebo ma urozprávaš.“ Teda my chodíme za deťmi a vysvetľujeme im.
Tykáte si s deťmi?
Áno, úplne všetci si tykáme a oslovujeme sa krstnými menami.
Nemáte menej rešpektu?
Úcta neprichádza s vekom. Kto si nevie vybudovať prirodzený rešpekt vďaka tomu, že dodrží slovo, príde načas a urobí veci, na ktorých sme sa dohodli, tak tam neprežije. Osobne si ale myslím, že ako zaniklo onikanie, časom zanikne pod vplyvom angličtiny aj vykanie.
Nepovažujete za dôležité uchovať si jazyk, ktorý máme aj s jeho špecifikami ako vykanie?
Hm... Presvedčiť osemročné dieťa, že potrebuješ vedieť jazykovedu, aby slovenčina nezanikla, na to ja osobne argumentačné schopnosti nemám. A keď niekoho neviem presvedčiť, prečo je to hodnotná znalosť, prípadne prečo mám písať písaným písmom, nemôžem to od neho ani vyžadovať.
Písané písmo je podľa odborníkov pre deti dôležité. Prepájajú sa ním určité nervové spojenia, dôležité pre rozvoj mozgu a inteligencie.
Áno. Rovnako viem povedať, že to isté sa deje, keď chlapci kreslia malých vojačikov v nejakých situáciách, to robí úplne to isté. Tak prečo ich potrebujeme učiť práve písané písmo, keď si vedia vystačiť s niečím iným? Osobne neviem, kedy som naposledy takto písal okrem podpisu.
Vráťme sa ešte na úplný začiatok, čo vás viedlo k založeniu takejto školy?
Začali sme v komunitnej Ťahanovskej záhrade, ja s manželkou, ktorá je špeciálna pedagogička. Máme tri deti a školné v dobrej škole v zásade stojí pre tri deti asi toľko, čo je plat špeciálneho pedagóga v čistom. Čiže manželka môže rovno zostať doma s troma deťmi. A keď už máte tri deti, môžete ich mať aj 10. A keď máte 10, môžete založiť aj školu, to bola taká zjednodušená úvaha. Ja som vyštudovaný programátor z TU Košice, mám pedagogické minimum a množstvo neformálneho vzdelania.
Juraj Mazák s manželkou a deťmi.
Foto: archív J. MazákaNechceli ste dať teda deti do klasického systému, to bol hlavný dôvod založenia školy?
Chceli sme, aby to bolo dobré, čo je dosť náročné. Na Slovensku sa u nás tie najlepšie školy rovnajú tomu, čo je v zahraničí priemer, myslím z hľadiska dopadu na duševné zdravie, motiváciu a podobne. Takých demokratických škôl, ako máme my, majú v Čechách 20 základných, tri stredné. My sme na Slovensku jediní, aj to s obmedzeniami, ktoré stále pribúdajú. Tak sme sa rozhodli, že do toho pôjdeme. Ale už by som to znova nerobil. Začali sme v roku 2017 v komunitnej záhrade, pridali sa ďalšie rodiny, z nich sú dnes už naši kolegovia.
Boli to náročné vybavovačky?
Bolo to ťažké. Museli sme presvedčiť nejakú univerzitu, ministerstvo školstva a Štátny pedagogický ústav, aby nám niečo také povolili. Ale dialóg so štátnymi orgánmi aj inšpekciou pokračuje každý rok, vždy je čo riešiť. Niekedy to ide konštruktívne, niekedy menej.
Váš najväčší doterajší úspech v škole?
Čo mňa osobne nadchýna je, ako dobre vedia deti uchopiť demokraciu, že ich neopijete rožkom. Ak vidia, že im niekto siaha na demokraciu, vedia sa voči tomu brániť. Napríklad sa stalo to, že sme dohodli výlet na Leteckú fakultu bez toho, aby to bolo odobrené komunitou a výletovou komisiou, pričom bolo treba aj zaplatiť nejaké záležitosti. Skončilo to tak, že dospelí sa ospravedlnili, pretože to bolo „o nás bez nás“; na výlet sme šli a žiakom sa páčil.
Čo je na práci s deťmi v takejto škole najťažšie?
Iné veci sú najťažšie než na práci s deťmi (úsmev). Ale na práci s deťmi asi ten stav, keď ego dospelého prichádza do kontaktu s niekým, kto vám dáva napriamo spätnú väzbu. Vy si pripravíte vzdelávací obsah a z toho, čo ste si pripravili, sa zrealizuje asi tretina. To väčšina našich učiteľov nezvláda príliš dobre, niektorí dokonca preto aj odišli. Pretože prichádzate do školy s tým, že rovnocenný prístup, rešpektujúca komunikácia, to všetko je fajn, no potom vám dieťa povie: „To je blbosť, to je nuda, idem preč,“ na niečo, čo ste vy tri hodiny chystali, tak tá práca s egom pre dospelého je náročná.
A čo je tá najťažšia „iná vec“?
Súvisí to s celkovým stavom spoločnosti, ktorá v školstve hľadá rovnostárskosť, normalizáciu, unifikáciu, v duchu hesla „Píšme všetci modrým perom“. Keď vidím deti s rozličným potenciálom, mám ich napchať do tej istej škatuľky, v tom istom veku sa majú naučiť tie isté veci? To tak nefunguje. Nerobíme to dospelým, čo sú rádovo odolnejší jedinci, deťom áno. Keď spoločnosť toto hľadá, je to asi v dôsledku toho, že tí dnešní dospelí neboli vypočutí. Ale toto nemáme prenášať na ďalšiu generáciu, je to systémová chyba.
