Slnko sa nekreslí takto, ale inak. Deti potrebujú prijatie viac než poučovanie. Aj bez neho sa raz naučia, že slnko je žlté.
Foto: shutterstock.comSme starší, silnejší, skúsenejší, musíme však zákonite aj všetko vedieť lepšie než deti? Máme právo im prikazovať, ako sa majú prejavovať? Potrebujú to ony alebo z nejakých dôvodov skôr my?
Jeden príklad, keď cestovala stará mama s vnúčatami a dvoma kamarátkami na výlet do Tatier:
Chlapec, asi osemročný, väčšinu cesty presedel zahĺbený do videí, ktoré si púšťal na mobile. Jeho sestra, ešte škôlkarka, plná nápadov a energie si krátila cestu ako najlepšie vedela. Spontánne, detsky, podľa toho, čo jej napadlo. Prípadne podľa toho, čo jej dovolila stará mama.
Ešte nie celkom čistou výslovnosťou začala sprvu starej mame a jej kamarátkam čosi rozprávať. Babka však riešila formu, nie obsah: „Pekne rozprávaj, už si veľké dievčatko, musíš pekne rozprávať, aby ti ostatní rozumeli!“ Dievčatko zmĺklo, nevravelo už nič. Začalo jesť keksík.
O chvíľu prišla sprievodkyňa, malej cestujúcej dala tri detské lístky. Stačil by jeden, ale dala tri. Len tak, nech má dieťa radosť. „No vidíš, môžeš sa pohrať,“ okomentovala stará mama. Deti si dokážu nájsť hračku naozaj zo všeličoho, a rovnako aj toto dievčatko. Na nemilé poučovanie zabudlo, pohrúžilo sa do novej hračky. Z lístkov boli raz dieliky skladačky, raz autíčka... Kým opäť nezasiahla stará mama: „Nekrč to tak! Ako teraz budeš ukazovať také pokrčené lístky?“ Dievčatko sa opäť stiahlo. Po chvíľke sa nesmelo ozvalo: „Ale ja si ich chcem nechať...“ Troška sa upokojilo, keď ju kamarátka starej mamy ubezpečila, že si ich nechať môže.
Potom prišlo na rad jedenie. Horalku vystriedalo jabĺčko a keď dievčatko zahlásilo, že by si dalo ešte niečo, dostalo sa jej kategorického odmietnutia. „Nie, stačilo.“ Aj tu sa mlčky podriadilo, čo už.
O chvíľku si začalo spievať. Spontánne, v zápale hry s papierikmi si potichu nôtilo čosi, čo poznalo iba ono. Očividne to však nebolo podľa predstáv starej mamy. „Pekne spievaj! Nerozumiem ti, čo spievaš, poriadne spievaj!“ Dievčatko opäť zmĺklo. Nereagovalo ani na opätovnú výzvu: „Veď spievaj!“ Nuž, komu by sa chcelo...
Po čase sa však dievčatko predsa len ozvalo: „Ale to je taká pesnička, kde sa nespievajú slová, to je len také hm, la-la-la...“ poučila starú mamu tentoraz vnučka. Stará mama sa zmohla na pokrčenie plecami.
V Poprade vystúpili. Koľkokrát sa dievčatku za takú krátku cestu dostalo za prejavenie vlastnej osobnosti ponaučenia, že takto to nie je „správne“? Babka bola síce spokojná, že si splnila „výchovnú povinnosť“, ale dievčatko? Aké skutočné ponaučenie si z toho odnieslo? Že nič, čo robí, nie je poriadne dobré, aspoň nie podľa merítok starej mamy?
Prv, než začneme deti poučovať, skúsme sa zamyslieť, či je to neustále upozorňovanie skutočne potrebné. Nie sú práve v takýchto rozhovoroch zárodky neustáleho pochybovania o sebe v dospelosti?
Možno namiesto všetkých ďalších otázok, ktoré tu vyvstávajú, stačí jedna: Ako by sme sa na mieste dievčatka cítili my?
