Dieťa sa rodí bezbranné a je toho veľa, čo sa musí naučiť. Nie je to ale často nič z toho, čo si mnohí rodičia kladú ako výchovnú úlohu. Paradoxne, mnoho zo zručností, ktoré sa dospelí snažia dieťa za každú cenu a čo najskôr učiť, idú v skutočnosti proti tomu, čo je deťom prirodzené a prospešné.
Deti chceme učiť veľa vecí, v mnohých prípadoch je však lepšie počkať, kým na ne dozrejú samé.
Foto: shutterstock.com
Čo teda deti netreba učiť?
Jesť podľa harmonogramu
Každý sme iný, aj v dospelosti. Niekto bez raňajok nedokáže fungovať, iný do seba pred obedom okrem kávy či čaju nič nedostane. Teórie o primeranej a vyváženej strave rozdelenej na celý deň síce znejú pekne, každému však vyhovuje niečo iné. Naozaj treba nútiť deti raňajkovať, keď nemajú chuť? Deti sú náchylné si zvyknúť, či lepšie podriadiť sa diktátu, aj tak sa však väčšina z nich hneď, ako má možnosť, vracia k tomu, čo im vyhovuje. Samozrejme, ak je dieťa obézne, nenecháme ho pred spaním zjesť balíček čipsov, tu však bude zrejme problém aj v množstve pohybu a kvalite stravy, ktorá sa mu dostáva. Za normálnych okolností a pri dostatočnom možstve pohybu si každé dieťa nájde vlastný vyhovujúci režim stravovania.
Zabudnite na hodinky aj pri bábätkách – dojčenie podľa harmonogramu s vymedzeným časovým odstupom je dávno prekonané. Bábätká majú dostávať matkin prsník na požiadanie, dokonca aj keď len pred chvíľou dopili. Znamená pre ne zdroj istoty, upokojenia, najľahšie tak zaspávajú a v prípade teploty či zvracania im dojčenie pomáha prekonávať aj tieto ťažkosti.
Mať režim
Sú síce presné tabuľky, koľko by malo dieťa spať podľa toho, koľko má týždňov, netreba si však robiť hlavu, ak sa im to vaše vymyká. Nasilu ich budiť alebo nútiť spať, keď sa im nechce, nepomáha ani deťom ani rodičom. Najlepšie svojim potrebám rozumie dieťa samotné a keď je unavené, zaspí hoci aj na kope hračiek. Viac, než vymedzené hodiny na hru, jedlo, spánok či prechádzku dieťa, najmä najmenšie, potrebuje fyzickú blízkosť rodiča. Teda pokojne môžete aj s bábätkom na celodenný výlet alebo sa venovať svojim aktivitám, ak ho zoberiete so sebou do šatky či nosiča. Ono sa už bude vedieť zariadiť, chvíľu z bezpečia vašej náruče popozerá svet, keď bude unavené, zaspí, a keď bude chcieť jesť, vypýta si.
Samostatne zaspávať a spať
Je to naopak. Spoločný spánok s rodičmi v jednej posteli je najlepším základom k samostatnosti. „Potreba dostať dieťa z postele, dokonca mať samostatnú postieľku od narodenia, je výsledkom psychologických smerov v 20. storočí, pre ktoré bola na piedestáli samostatná existencia dieťaťa bez rodiča. Nepočítala s tým, že ľudské mláďa patrí medzi tvory, ktoré potrebujú starostlivosť rodičov počas veľmi dlhej doby, a že táto potreba je daná biologicky,“ vysvetlila pre ahojmama.sk pred pár mesiacmi MUDr. Lucia Kantorová, predsedníčka združenia Mamila. Dieťa z rodičovskej postele odíde samé, ak bude chcieť, čo môže trvať aj 10 rokov. Hranica neexistuje, prínosy spoločného spánku, sú naopak, významné. Ako dodala Lucia Kantorová, generácia dospelých, ktorá prešla výchovou požadujúcou samostatné zaspávanie, má historicky najväčšie problémy so spánkom a najvyššiu spotrebu liekov na spanie.
Držať správne lyžičku
Malo by sa to takto a takto, ale prečo? Lebo platí taká etiketa? Každý nejako začína a dieťa sa učí napodobňovaním. Pohyby, ktoré vidí u dospelých, skúša tiež. Samozrejme, svojím spôsobom, ako najlepšie dokáže. Neopravujte ho, keď podrastie, samé zistí, čo mu najlepšie vyhovuje a samé bude chcieť vyskúšať to, čo vidí u ostatných. Ak to bude naopak, teda budete mu vnucovať spoločensky správny spôsob od začiatku, skôr ho to bude ťahať k rebélii, robiť si veci po svojom. Skrátka: zbytočný boj.
Sedieť
Podoprené vankúšmi z každej strany, len nech bábätko sedí a je z toho pekná fotka? Dieťa sa vyvíja postupne vlastným rytmom a jednotlivé činnosti si osvojuje postupne. Niektoré skôr, iné neskôr. Keď má dostatočne vyspelé svalstvo, posadí sa samé, urýchľovanie je v tomto prípade zbytočné a neraz škodlivé.
Chodiť
Aj tu platí, nechajte dieťa, nech si vyskúša samé prvé krôčiky i pády. Ako sme už písali v samostatnom článku, už aj vodenie za ruky je veľmi nešťastný zásah do prirodzeného pohybového vývoja dieťaťa, môže navyše negatívne ovplyvniť aj jeho zdravie. Nástup samostatnej chôdze to neurýchli, ale naruší celý prirodzený priebeh učenia sa. Dieťa sa totiž zavesí do rúk dospelého a reflexne pohybuje nohami, čo je vlastne napodobňovanie chôdze. Dieťa pri vodení nemôže získať dostatok skúseností s hľadaním rovnováhy a ťažiska svojho tela. Pri nešetrnom vodení hrozí poškodenie puzdier kĺbov a väzov na ramenách či problémy s chrbticou. Už vôbec nie sú vhodné chodítka, učia nesprávnym pohybovým vzorcom, poškodzujú chrbticu a bedrové kĺby.
Pýtať sa na toaletu
Pravidelne v tú istú hodinu, dieťa si možno zvykne a rodič má zas o niečo pohodlnejší život. Dieťa však musí k vedomému ovládaniu zvieračov vyzrieť, čo u niekoho môže trvať aj o celý rok dlhšie než u iného dieťaťa. Psychológovia odporúčajú na deti netlačiť, dôverovať im, keď budú zrelé, určite sa začnú pýtať na toaletu aj samé. Pri predčasnom „odučení“ od plienok sa môže stať, že po traumatizujúcom zážitku alebo v prípade veľkého vypätia sa dieťa môže začať opäť pocikávať.
Zvykať si na spoločnosť
Introvertné dieťa sa vždy bude lepšie cítiť osamote, nech ho budete vláčiť do akýchkoľvek kolektívov, a spoločenské dieťa si nájde kamarátov hocikde a hocijakých. Základnou potrebou malého dieťaťa je blízkosť matky, prípadne inej blízkej osoby. Ak je táto potreba naplnená, dieťa oveľa ľahšie a prirodzenejšie nadväzuje potom vo vyššom veku vzťahy s ostatnými. Naopak, ak ho tlačíte proti jeho vôli – choď sa hrať s inými deťmi, účinok môže byť opačný. Aj v tomto prípade to teda nechajte na deti. Vedia najlepšie samé, čo im vyhovuje a pôjdu si za tým, ak im necháte priestor. Ide predsa o to, čo chcú ony, nie ich okolie.
Zvykať si byť sám
Túto tendenciu majú často dospelí voči bábätkám. Ak ich však nechávajú osamote, dokonca plačúcich – „veď nech si zvyká“, potláčajú ich biologicky danú potrebu po ľudskom teple a blízkosti. Bábätko nemožno rozmaznať ani naučiť zlozvykom. Bábätku možno len buď naplniť jeho potreby alebo nie. Byť v náručí, dojčiť sa, spať pri matke je to, čo mu dodáva pokoj a istotu na celý život. A pomáha aj neskôr, vo vyššom veku zvládať samotu, pretože čoho má človek dosť, toho sa nedožaduje. Privykať si na odlúčenie od rodičov odporúčajú odborníci až keď je dieťa staršie, a je nútené okolnosťami ísť napríklad do škôlky. Aj na to je však jemný spôsob, byť sám v škôlke postupne len na krátky čas, ktorý sa postupne predlžuje. Ideálny stav je, keď dieťa nemusí toto privykanie absolvovať vôbec a od rodiča sa odlúči, až keď je na to naozaj zrelé.
Odúčať od „zlozvykov“
Cmúľa si prsty? Pýta sa na ruky? Má to svoju príčinu. Ak ho trestáte za jeho prejavy, riešite len dôsledok. Dieťa s nežiaducou činnosťou možno prestane, zakrátko si však nájde inú. Namiesto toho, aby ste mu máčali prsty do pepru, alebo mu vysvetľovali, že už je veľké a na ruky nemôže, mu skúste vyhovieť. Možno si cmúľať prsty ešte chvíľu potrebuje, ak bol napríklad predčasne odstavený od dojčenia, rovnako potrebuje poláskanie, ktorého sa mu nedostalo dostatočne v bábätkovskom veku a prejavy prestanú. Ľahšie sa doháňa zmeškané v prvých rokoch, v tých neskorších sa potom len problémy nabaľujú.
Čo deti treba učiť?
Väčšinou ide o výdobytky našej kultúry a činnosti s nimi spojené ako čítať, písať, rozpoznávať umelé nebezpečenstvo (napríklad elektrická zásuvka), čistiť si správne zuby. Tiež ich treba viesť k rešpektu a úcte voči druhým, nepomôžu však siahodlhé lekcie a kázania, dôležité je mať príklad v dospelých. Potom je tu ešte šport a manuálne zručnosti – tu pomôže len činnosť samotná – ak si s dieťaťom nebudete hádzať loptu, plávať či bicyklovať, nenaučí sa to. Rovnako to platí aj o narábaní s nožom, zakladaní ohňa či domácich prácach. Dieťa to musí robiť, jednoducho bude opakovať to, čo vidí u dospelých.
