Materská poradkyňa Adriana Kráľová: Svet sa zbláznil, odhaleným bradavkám v šoubiznise tlieskame, no dojčiaca žena poburuje

Patricia Poprocká, 6. februára 2019 o 06:00

Adriana Kráľová žije v Liptovskom Hrádku, je matkou troch detí a poradkyňou dojčenia aj nosenia. Vo svojom projekte Materský raj pomáha matkám nájsť sebaistotu a harmóniu s dieťaťom. V rozhovore hovorí o tom, aké má svet prevrátené hodnoty, ako v ňom ísť vlastnou cestou, nájsť šťastie a žiť si svoj sen.

Materský raj Adriany Kráľovej.

Foto: archív Adriany Kráľovej

Na svojej webstránke máte zverejnenú ústrednú fotku, ktorá je na naše pomery dosť odvážna. Nahá dojčíte naraz svoje dve deti. Poukazuje na veci, ktoré sú síce prirodzené a z pohľadu detí žiaduce, no v našej kultúre, žiaľ, nie veľmi bežné - dojčiť nahá, dve deti naraz a jedno vo vyššom veku. Prečo ste si ju zvolili?
Pri tejto otázke ostávam obarená. Vynára sa mi množstvo nádherných obrazov dojčiacej Panny Márie, ktoré sú doslova božsky prirodzené. A na druhej strane vidím sexistické výjavy známych žien napríklad na odovzdávaní cien Grammy, niekedy dokonca s odhalenými bradavkami, ktoré sú vnímané bez pobúrenia. Pokiaľ ide o moju fotku, aj keď sa na ňu pozerám znovu a znovu, nepripadám si nahá. Vnímam sa na nej ako dojčiaca, krásna a estetická žena, matka prežívajúca materský raj. Dúfam, že aj vďaka tejto fotke nikto raz nedostane rovnakú otázku... To je moje skutočné prianie. Svet sa zbláznil, prirodzené veci vidíme opačnou optikou. Staršie dieťatko na fotke potrebuje dojčenie rovnako ako to mladšie, a preto je to pre mňa tiež normálne. Ak ma niekto vníma ako šialenú, môžu byť za tým aj neustále vnímané vzorce komerčných filmov, čítanky plné nesprávnych obrazov a absencia prirodzených vzorov v rodine. Niektorí ma komentujú a pritom nemajú vlastnú skúsenosť, keďže ešte sami nie sú rodičmi. S láskou ich chápem a rešpektujem ich názor. Na druhej strane tí, ktorí ma potrebujú, môžu vnímať tento ústredný obraz ako ten konečne správny obraz, takže môj výber bol zámerný a úmyselný. Obraz je najlepším prostriedkom, ktorým poviete veci bez slov.

Nik netvrdí, že ste šialená, naopak. Fotografia je výborná, odvážna, búra mýty. Aké ste mali na ňu ohlasy?
Na dokreslenie jej výberu poviem, že si ju k môjmu projektu vybral jeden muž a nevidel na nej nahú ženu. Videl matku, dokonca mal priam božský pohľad a vtedy povedal: „Materský raj“! A tak vlastne vznikol názov môjho projektu, ktorý sa viaže práve k tejto konkrétnej fotke. A ohlasy na internete? Ani jeden negatívny. Som spokojná. Začala som si všímať, že keď je žena sebaistá, väčšinou si ľudia ani nedovolia ju spochybňovať. To je ten rajský zázrak, ktorý sa mi podaril. Šíriť posolstvo a podporu dojčenia, kontaktného rodičovstva bez negatívnych komentárov. A ešte niečo. Dieťa sa rodí nahej matke. Ak sa tá bude pritom hanbiť, nedopadne to dobre. Čím viac prirodzenosti do toho dáte, tým viac fungujú všetky procesy tak, ako majú. Za mňa je to cesta k porozumeniu, vnímaniu a transformácii. Tieto veci práve chýbajú mnohým ľuďom, ktorí tlieskajú polonahým moderátorkám. Pri nich ide ale o predávanie tela. V materstve ide o život dieťaťa a jeho kŕmenie dojčením. A nielen to. Dojčenie napĺňa aj iné fyziologické potreby dieťaťa.

Vravíte, že aj vy ste si prešli svojím trápením, cestou od neistej matky k sebavedomej žene, ktorá si uvedomuje vlastné materské kompetencie. Bola to podľa vašich slov postupná cesta, počas ktorej ste začali naslúchať svojim inštinktom. Čo bolo zlomové, kedy ste si skrátka začali veriť?
Prvým zlomom bolo práve dojčenie. Pri dojčení zostávate nadlho v kontakte so svojím dieťaťom. Teraz sa na chvíľu vrátim do filmu, kde vidíme samostatnú izbu pre bábätko s postieľkou a baldachýnom. Dieťa je separované od matky, nútené sa upokojiť inak ako s pomocou vlastnej matky. V tejto pozícii nemôžete vedieť, čo práve dieťa potrebuje. Ste odstrihnutí. Dieťa plače a vy plačete s ním, lebo nechápete, čo hovorí. A potom ho plačúce vezmete na prsník a pochopíte, čo potrebovalo. Zrazu cítite, že to potrebuje aj naďalej a biologicky očakáva, že bude s matkou v bezpečí. Hovorí: „Mama, prečo ma znovu dávaš od seba preč?“ Keď som začala počuť, čo dieťa hovorí, začala sa aj moja cesta transformácie. Potom sa mi zrazu stalo to, že plač ako komunikačný nástroj nebolo u nás vôbec počuť. Komunikovali sme na podvedomej úrovni. Zrazu ostalo len ticho a spokojné dieťatko. Dojčenie bolo nielen nástrojom na kŕmenie, ale hlavným nástrojom kontaktu a našej cesty.

Mojou filozofiou je pomáhať matkám, deťom, rodinám, zdôrazňuje.

Foto: archív Adriany Kráľovej

Pamätáte si na nejakú konkrétnu situáciu, kedy ste si povedali, že takto teda nie, toto nejde, toto nebudem robiť, kašlem na predpisy či príručky, idem to robiť po svojom?
Ako prvorodička som tápala. Na svojej ceste transformácie som si uvedomila jednu vec. Že len matka je tá najvyššia bytosť, ktorá vie najviac o svojom dieťati. Žiadna kniha, štandardizovaná a štatistická tabuľka alebo cudzí človek. Stratila som dôveru v iných a zobrala som to do vlastných rúk. Precitla som v sebaistú matku, ktorá dnes pomáha iným matkám. Viem, o čom hovorím, ide to hlboko z môjho vnútra. Je to presvedčivé a autentické. Preto môj prejav nemôže nikoho oklamať. Raz sa ma niekto spýtal, či nemávam trému na prednáškach. Videli ste niekedy Ozzyho Osbourna na pódiu s trémou? Myslím si, že je to dokonalé pripodobnenie. Ak ste niečím nasiaknutí, úprimne a bytostne vás to baví a dáva to zmysel vášmu životu, nedá sa o tom hovoriť neisto a s pochybnosťami. Dostávate anjelské krídla.

Nebáli ste sa robiť veci podľa seba? Necítili ste spochybňovanie okolia?
Tí, ktorí ma poznajú od detstva, vedia, o čom bola moja životná cesta. Ako malé dievča som so zatajeným dychom pozerala rozprávku o princeznej Fantaghiro, ktorá mi doteraz pripomína harmonicky strávený čas s rodičmi u nás doma. Princezná, ktorej sa všetci na začiatku smejú a potom svojím odhodlaním dokáže veľké veci. Ani ja som nebola v detstve uniformné dieťa, ktoré sa len tak pod vplyvom autority zaradí bez toho, aby povedalo svoj názor. V mojej rodine to našťastie nebol problém. Každý ma pozná ako intelektuálku s vlastným názorom a inakosťou. Na základnej škole v koženej bunde, na gymnáziu ma profesori milovali, svojimi hláškami som bola neprehliadnuteľná. Dozretejšia na vysokej škole, ale stále bez skúseností a vyformovaných vlastností. Proste revolučná víchrica, ktorá potrebuje zistiť smer. A materstvo ma pretvorilo, aj keď, samozrejme, nie som dokonalá. Najviac ma baví učenie a rozvoj vlastnej osobnosti – stále je čo zlepšovať. Tí, ktorí možno spochybňovali, s tým aj prestali, jednoducho som im nedala možnosť.

Nemáte pocit, že často je to práve okolie, ktoré vytláča ženy z ich prirodzených pozícií a podporuje separáciu? Už v pôrodnici ženy dostávajú mylné rady – neberte dieťa na ruky, dajte si ho do perinky, neberte ho k sebe na posteľ...
Okolie veľmi ničí v matkách sebaistotu, ktorú potrebujú ako soľ. Musia hľadať náhradné zdroje podpory. Kedysi sa ženy učili pozorovaním a nápodobou obrazu, ktorým sme začali tento rozhovor. Dnes to chýba. Náhradou sú teda živé podporné skupiny, skupiny na Facebooku alebo môj Materský raj. Okolie je ovplyvnené vlastnými skúsenosťami. A ak by mali ľudia v okolí myslieť pokrokovo, museli by si úplne v prvom rade priznať, že to, ako to mali oni, nebolo nič moc. Respektíve si spätne uvedomiť, prečo to nebolo v poriadku. A to je snáď rovnako ťažká úloha ako poraziť Čiernu kráľovnú v rozprávke o Fantaghiro. Samozrejme, máme aj hrdinov, a preto verím, že sa už ľady pohli. V pôrodnici to bude dlho trvať, kým sa veci zmenia. Náš systém nedovolí veľmi vyskakovať, skôr nás núti zaradiť sa. Mnohí zdravotníci vnímajú žiadosť zmeny ako útok na svoju prácu. Verte mi, že každý deň rozmýšľam, ako veci zmeniť bez toho, aby som sa dotkla niekoho pracovného ega. Podarí sa mi to? Neviem. Ale skúsim to a budem hľadať spoločné sily.

S deťmi.

Foto: archív Adriany Kráľovej

Máme tu trh, ktorý rodičom podsúva navonok nevyhnutné potreby pre bábätko – kočiare, postieľky, cumlíky, monitory dychu, elektronické pestúnky... Ono sa to, samozrejme, nabaľuje – čím väčšia separácia, tým väčšie problémy, tým viac pomôcok potom rodičia skúšajú. Väčšina nedokáže odolať. Čo by ste im poradili?
Poradila by som všetkým matkám skúsiť sa prinavrátiť k sebe a k prirodzenosti. Možno konečne začnú rozumieť sebe aj dieťatku a začnú si materstvo užívať bez pochybností. V dokonalej symbióze a komunikácii s dieťaťom pochopia, že nič z tých vecí nepotrebujú. A že dieťa patrí k matke. Ruku na srdce - kto zúfalo skúša, ten len tápa a skúša milión vecí, ktoré aj tak nefungujú. Viem o čom hovorím, sama som to zažila. Dajme matkám kontakt s dieťaťom od prvej chvíle a získajú kľúč k spokojnému materstvu.

V ďalšom rade sú tu vzory, ktoré mladým mamám podsúvajú ich mamy – z ich pohľadu osvedčené, ktoré síce zabezpečia, že majú od bábätka pokoj, ale pre dieťa sú zlým riešením. Napr. daj mu umelú výživu, netráp sa s dojčením, daj ho do kočíka, nech si neničíš chrbát, daj ho vyplakať, nauč ho samostatne spať.
Neviem si to predstaviť. Našťastie moja matka bola v čase komunizmu asi taká „šialená“ ako ja dnes, takže nás dojčila vyše roka. Ale ak by som predsa len mala matku, ktorá mi do rodičovstva zasahuje, asi by som sa odstrihla. S láskou, ale nevyhnutne. Je potrebné tiež nereagovať, neobraňovať sa. Rešpekt je pre mňa prirodzený, rodičia ma vychovali rešpektujúco a ja s rešpektom vediem svoje deti. Otec dokonca akceptoval všetky moje výmysly v puberte, samozrejme so zdravými hranicami. Doprial mi tak práve ten pocit slobody, z ktorého ťažím celý život.

Pri riešení vlastných problémov po narodení prvého dieťaťa (spomínate napríklad upchaté mliečne žľazy, bolestivé bradavky) opisujete, že ste prestali riešiť symptómy, ale začali ste riešiť pôvod problému. To je určite ten najlepší prístup, ale predsa len – čo sa stalo so samotnými symptómami?
Ak som zrušila pôvod problému, zrušila som automaticky symptómy. To je jednoduchá logika. Všetko malo svoj význam. Aj toto som musela zažiť, aby som vedela pochopiť bolesť matiek, ktorým teraz pomáham. A keď niektorá plače, pokojne si poplačem s ňou.

Harmónia.

Foto: archív Adriany Kráľovej

Vo svojom príbehu na webstránke opisujete, že prvého syna ste podľa odporúčaní mali dojčiť šesť týždňov a že vám bolo nariadené limitovanie dojčenia. Ako, kým a prečo?
Synčekovi som po narodení nerozumela. Neskôr som začala vidieť súvislosti a pochopila som, prečo k tomu došlo. Stratila som svoje materské kompetencie, ktoré zároveň neboli podporené praktikami slovenského pôrodníctva. Najväčšie škody spôsobila separácia po pôrode, aj keď kratučká. Ani neviem prečo, ale v pôrodnici som bola ovládnutá vysokou dávkou intuitívnosti, a tak som i napriek nezmyselným odporúčaniam sestier dojčila svoje dieťa bez limitovania času či frekvencie tak, ako potrebovalo – prirodzene podľa seba v rámci mojej povahy. Návrat domov bol ale krutý. Naliate prsia, problémy so šitím, moje nulové kompetencie. Och, veď som plakala, že ja neviem ani umyť dieťa, ako môžem ísť domov! Potom prišiel tlak okolia. Syn stále plakal, ja som ho nechápala, odstrihnutá som plakala s ním. „To preto, že ho často a dlho dojčíte“, znela rada pediatra ktorá ma ešte viac zmiatla. Dieťa nepribralo, ale už som sa nenechala viac zneistiť. Zobrala som to do vlastných rúk a stal sa zázrak. Prvorodeného syna som nakoniec dojčila najdlhšie - viac ako 4 roky. On to tak ale potreboval. Vyrovnával sa s tým, že nebol so mnou po pôrode v čase, keď to očakával. Na youtube mám dokonca video „Otec ako pevný základ rodiny“, v ktorom syn sedí pri mne a ja na konci videa čítam jeho spomienky. On si na to pamätá. Dovolil mi to prečítať vám ostatným.

Aký bol druhý a tretí pôrod? Môžete to trocha opísať? Rodili ste doma alebo v pôrodnici? Podľa fotiek to vyzerá na nemocničné prostredie. Ako sa vám podarilo dohodnúť si bonding, a že vám dieťatko neodniesli na meranie, váženie a podobne?
Vo veľmi krátkom čase som dokázala pochopiť všetky súvislosti, to, čo sa vlastne stalo a prečo sa to deje. Takže druhý aj tretíkrát to už bolo ako z knihy. Rodila som v pôrodnici. Vychutnávala som si všetky tie prirodzené procesy od samoprisatia až po dokonalú symbiózu s dieťaťom. Argumentmi som si získala na svoju stranu primára pôrodnice. Ako sa mi to podarilo, je skôr otázka na neho. Netuším, čo si myslel, ale najdôležitejšie bolo, že stál pri mne a dovolil mi to. Hoci primárka neonatologička sa tvárila, že to je bláznovstvo. Našťastie mal na oddelení hlavné slovo pán primár a podaril sa nám dokonalý bonding. On sám možno dodnes netuší, aké ďalekosiahle následky to malo pre moju prácu a ako veľmi z tohto ťažím na novej ceste materstva, ja aj moje bondingové deti. Nikdy na to nezabudnem. Akurát ma mrzí, že sa v našej pôrodnici zmenili pomery a neviem, či bude nové vedenie aspoň z sčasti oboznámené s dôležitosťou procesov prirodzeného pôrodu. Pýtate sa, ako je to celé možné? Odvahu mi dodávali moja láska k poznaniu a slová Vergília: „Audaces fortuna adiuvat“ – Šťastena praje odvážnym.

A čo Váš manžel? Podporoval Vás od začiatku? Necíti sa pri deťoch, spoločnom spaní či tandemových dojčeniach tak povediac trocha odstrčený? Niektorí muži mávajú výhrady aj voči dieťaťu v manželskej posteli...
Nikdy nám nič nechýbalo. Preto máme toľko detí. Je tým najúžasnejším manželom od začiatku. Keď kúpal prvorodeného, ktorého som sa bála chytiť. Alebo keď sa staral o deti a ja som sa vzdelávala či pracovala. Samozrejme, boli aj chvíle, kedy by si zaslúžil viac pozornosti. Ale vždy sme to zvládli na jednotku. Mala som jeho podporu, preto všetko išlo tak hladko. Aj keď niekedy, samozrejme, vybočíme zo správnej cesty, veď nik z nás nie je dokonalý. Dôležité je prijať, že bez chýb sa novému nenaučíme a vedieť, že existuje cesta späť. V tejto téme radím aj ženám v projekte Materský raj – venujem tomu celú sekciu. Pretože naši muži si našu pozornosť a lásku zaslúžia.

Šťastná rodina. Žijem si svoj sen, vraví Adriana Kráľová.

Foto: archív Adriany Kráľovej

Ste certifikovanou poradkyňou v oblasti dojčenia a nosenia – kedy ste si stihli spraviť príslušné certifikáty?
Stihla som to pomerne rýchlo. Síce som veci zobrala do vlastných rúk, ale bez vedomostí to nejde. Takže som si pomohla vlastne sama. Silou svojej vôle. Certifikát pri dojčení som získala už pri prvom dieťatku a nosenie som si doplnila pri tom druhom. Pri treťom som pokračovala v budovaní e-shopu Kengurka, ktorý vznikol medzičasom. Starám sa o deti a môžem byť doma bez straty príjmu. A dnes žijem svoj sen.

Navrhli ste dokonca aj vlastný nosič? Čo stálo za touto ideou? Nevyhovovali Vám existujúce?
Presne tak. S nosením som mala dlhoročné skúsenosti. Tak mi to napadlo a stalo sa to. Je odlišný od ostatných. Nosič som navrhla sama - invenciu, dizajn aj prevedenie. Všetko je moje vlastné know-how. Najväčším prínosom pre svet nosičov sú široké dizajnové popruhy s originálnym systémom zapínania. Preto som sa rozhodla si nosič právne ošetriť a stal sa registrovaným dizajnom pod vlastným číslom. Nosič nesie posolstvo skutočného pohodlia a preto sa toto slovné spojenie stalo aj jeho marketingovou značkou #skutocne-pohodlie. Nosič AK je skĺbením elegancie, štýlu a luxusu. Vyrába sa v miestnej profesionálnej krajčírskej dielni a jej majiteľka Miška Erhardtová je tiež človekom s veľkým srdcom. To všetko sa spája vo finálnom produkte. AK je láska všetkých rozmerov. Ak by ste naň radi niekde nakukli, navštívte môj internetový obchod Kengurka.

Tri deti, vlastný obchod, poradenstvo... Mávate aj voľný čas?
Stíham to tak na hrane. Ale vďaka sebakoučovaciemu diáru Lenky Halásovejsi to viem celkom elegantne manažovať. Vždy je to o dobrom manažmente, prioritách a ochrane vlastného ja. Niekedy prekračuje hranice vlastných síl a musím si na to dávať pozor. Dôležité pre mňa je vedieť, kde sú moje slabosti a limity. Vždy je čo prehodnocovať a bilancovať.

Adriana navrhla vlastný nosič - štýl, elegancia a pohodlie, tvrdí.

Foto: archív Adriany Kráľovej

Môžete nám priblížiť váš deň?
V hlavnej zimnej sezóne a pred Vianocami bývajú náročné dni. Inak je to pohodička. Rána bez časovej tiesne, teplá káva s rituálom. Ak mám chuť relaxovať, pred prácou si zvyknem napustiť horúcu vaňu. Väčšinou pracujem dopoludnia, popoludní sa sústredím na rodinu. Vozím deti na množstvo krúžkov. Ako pedagogička ich vediem doma spôsobom, ktorý abstinuje v našom školstve. Podporujem ich nadšenie a záujmy, a pritom ich učím. Často len pozorujem a vhodne s nimi kooperujem. Musím dodať, že v hlavnej sezóne bývajú náročné dni, ale keď treba, pomáhajú mi najviac moji rodičia. Bez nich by nič nebolo. Ani ja (úsmev).

S akými problémami sa na Vás najčastejšie mamičky obracajú?
Najviac majú problémy s dojčením, s nosením si vedia poradiť mnohé samostatne. Majú ťažkosti s okolím a nevedia sa vyrovnať s tým, čo zažili pri pôrode a po ňom. Chýba im rešpekt najbližších a mnohé nie sú také silné, aby to zvládli bez mojej podpory. Často som tiež otvorenou náručou, na ktorej sa smie aj plakať. Ale téma, ktorú podporujem, je vyhliadkou pre svetlejšiu budúcnosť, chápavejšie okolie, pretože kontaktné rodičovstvo dáva základ empatii, dôvery a rešpektu, ktoré teraz pokrivkáva.

Keď by ste mali porovnať situáciu, resp. jej vývoj v posledných rokoch, čo sa týka uvedomelosti rodičov, odvahy byť samými sebou, dať na svoje inštinkty – ako to zhodnotíte?
Je to veľmi ťažká cesta. Preto ženy potrebujú často práve tú moju pomoc a Materský raj. Ale sme v pohybe. Môj optimizmus verí, že raz sa to zmení. Trend je pozitívny, aj vďaka mojej práci. Mnohé ženy si ju veľmi vážia a mne neostáva nič iné ako im takto verejne úprimne poďakovať. Samozrejme s veľkou dávkou pokory a lásky. Mojou filozofiou je skutočný záujem o potreby matiek, detí a rodiny.

Mgr. Adriana Kráľová je certifikovaná poradkyňa pri dojčení a poradkyňa nosenia detí v šatkách a ergonosičoch. Je majiteľkou e-shopu Kengurka, autorkou projektu Materský raj, knihy Návody na viazanie a trojnásobnou matkou na plný úväzok, ktorá všetky svoje deti dojčila a nosila, a to dokonca tandemovo. Splnila si svoj sen a v roku 2014 začala prevádzkovať e-shop www.kengurka.sk, ktorý priamo odráža to, čím Adriana žije: vzťahovú výchovu. Ako poradkyňa pri dojčení navrhuje podávanie umelého mlieka dojčaťu až po vyčerpaní všetkých alternatív (odborná pomoc poradkyne pri dojčení, mlieko od darkyne). Ďalej neodporúča používanie umelých náhrad prsníka (cumlík, fľaša, klobúčik). Vo svojej práci dodržiava Medzinárodný kódex WHO o marketingu náhrad materského mlieka, publikuje a podporuje dojčenie bez nároku na honorár. V priemysle detskej umelej výživy nemá žiadne záujmy.



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >