Malo by sa dvojročné dieťa už pýtať na nočník?

Patricia Poprocká, 13. augusta 2019 o 16:33

Mária sa svojmu okoliu zdá čudná. Dvojročného syna doposiaľ nedáva na nočník ani záchod, nijako ho neskúša odúčať od plienok. Teraz v lete ho síce necháva často behať nahého, ale nie preto, aby sa od plienky odučil, skôr preto, aby sa v nej zbytočne neparil. Robí dobre alebo treba malé dieťa učiť chodiť na toaletu?

Pýtať sa na toaletu sa dieťa nenaučí tak, ako čítať či písať, musí na to vyzrieť.

Foto: shutterstock.com

Čo rodič, to názor. Tí šikovnejší (či vynaliezavejší) skúšajú už pri bábätkách bezplienkovú metódu, keď na základe vonkajších prejavov dieťaťa odhadujú, či dieťa ide vykonať potrebu. Väčšina ostatných zostáva pri plienkach a ako dieťa rastie, začína ho priúčať na záchod alebo nočník. A tu sa rodičia delia na dve skupiny. Jedna priúča, druhá čaká, kým sa dieťa začne pýtať samé.

Andrea je z tých prvých. „Môj syn je autista, a ak som ho nechcela donekonečna baliť do plienky, jednoducho som ho v pravidelných intervaloch asi od roka začala dávať na toaletu. Robím to dodnes, keď už má 12 rokov,“ vraví.

Opačné skúsenosti má zasa Juliana. „Skúšali sme syna dávať na nočník, mal asi rok a pol. Hrozne však vrieskal, vzpínal sa, tak som rezignovala. Bol teda na plienkach, dlho, až do viac než troch rokov. Aj keď som mu pristavila nočník, odmietal. Už som si myslela, že sa snáď nikdy nenaučí pýtať na toaletu, keď potom jedného dňa akoby zázrakom vyhlásil, že on ide cikať na záchod. Šiel, a to bol koniec plienok. Zo dňa na deň, nepotreboval ich dokonca ani v noci. Na základe tejto skúsenosti chápem matky, ktoré tomu nechávajú voľný priebeh,“ opisuje.

Argentínska pedagogička a rodinná psychoterapeutka Laura Gutmanová sa tiež prikláňa k prirodzenému postupu. Ako vysvetľuje, keby sme sa s deťmi ocitli na opustenom ostrove a pozorovali ich tak, ako pozorujeme zvieratá, zistili by sme, že svoje zvierače začínajú ovládať oveľa neskôr než my od nich očakávame.

Umelá požiadavka, umelý problém

„Západná kultúra stanovila požiadavku, že by dieťa malo zvierače ovládať okolo veku dvoch rokov, čím z toho vyrobila umelý problém,“ pripomína vo svojej knihe Materstvo a stretnutie ženy s vlastným tieňom. Pritom keby sa bez predsudkov sledoval vývoj detských zvieračov, podľa nej by sa zistilo, že deti to zvládnu od troch rokov, chlapci dokonca ešte o pol roka neskôr.

Ak dieťa začína pomenuvávať, že chce kakať alebo cikať, mnohí rodičia si to vysvetľujú tak, že nastal čas definitívne odložiť plienky. „V skutočnosti však dieťa iba pomenovalo čosi, čo preň práve začína existovať,“ vysvetľuje Laura Gutmanová. „Príjemné pocity spojené s vyprázdňovaním dostali určité meno, ktoré sa naučili od maminky a jednoducho ich hovoria nahlas.“

Ako však zdôrazňuje, od chvíle, kedy dieťa pochopí, ako nejaká časť tela funguje, musí uplynúť určitý čas, aby dosiahlo neurobiologickej zrelosti a dokázalo ju vedome ovládať. A to môže trvať niekedy až rok alebo dva.

Nejde to ako čítanie či písanie

„Odložiť plienky len preto, lebo je leto a rozhodnúť, že v dvoch rokoch je dieťa už dostatočne staré na to, aby sa naučilo na nočník, je v podstate veľmi agresívne správanie vyplývajúce z nepochopenia špecifických potrieb malého dieťaťa a jeho predpokladaného vývoja,“ vraví rodinná psychoterapeutka.

Ovládať zvierače sa dieťa nenaučí len opakovaním a cvičením ako čítanie a písanie. Laura Gutmanová to skôr prirovnáva k chôdzi a reči. Aj chodiť a hovoriť začíname až vtedy, keď vyzrejeme. Násilné tlačenie dieťaťa, aby sa pýtalo na toaletu, prináša podľa nej množstvo nepríjemných, niekedy až traumatizujúcich zážitkov s pocikanou posteľou či oblečením.

Laura pripomína skúsenosti z vlastnej praxe, keď za ňou chodia rodičia s problémami pomočovania starších detí, dokonca aj osem či desaťročných. Samozrejme, to býva často dôsledkom rôznych traumatizujúcich zážitkov, niekedy však súvisí aj s tým, že dieťa bolo predčasne odstavené od plienok. „Deti sa na naliehanie dospelých snažili nad svojimi zvieračmi zvíťaziť, ak však prišla zložitejšia situácia, nadmerné úsilie ich vyčerpalo natoľko, že to pustia do nohavíc,“ vysvetľuje Laura Gutmanová.

V týchto situáciách podľa nej pomáha, ak sa dieťa vráti k plienkam a nosí ich tak dlho, ako by ich nosilo, keby mu v určitom veku neboli odobrané. „Akoby potrebovalo znovu získať čas, o ktorý bolo pripravené. A potom je razom po probléme,“ konštatuje.

Neznamená to teraz, že musíme znova dávať trojročným deťom plienky, len aby sme mali istotu, že ich neurobiologický systém je už dostatočne zrelý. Neznamená to však ani to, že ak trojročné dieťa ešte plienku potrebuje, začneme z toho robiť problém a na dieťa za každú cenu tlačiť, aby s ňou prestalo. Aj tu platí, že každé dieťa je iné. Doprajme im teda všetkým priestor a čas, aký potrebujú.


ANKETA:

Čo si myslíte o odkladaní plienok?

29,8%



67,9%



0,9%



1,5%












Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Dieťa 1 — 6 - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >