Každoročne sa vo svete narodí asi 119-tisíc detí s fetálnym alkoholovým syndrómom. Lekári pred pitím v tehotenstve varujú, bezpečná hranica neexistuje, alkohol by mal byť tabu.
Foto: shutterstock.comMichal sa narodil s poškodením mozgu, prejav fetálneho alkoholového syndrómu. Skĺbilo sa uňho všetko, čo si nik neželá – hyperaktivita, poruchy správania, poruchy pozornosti, poruchy vzťahovej väzby, narušený intelekt. Fyzicky je zdravý, bez dozoru však žiť nedokáže, takže ho čaká zrejme len invalidný dôchodok a ústavy primerané veku.
Rodičia mu žijú, no ako popíjali vtedy, popíjajú aj teraz. „Na etapy. Matka vydrží dva-tri mesiace nepiť, potom ťahá šnúru, niekedy aj päť týždňov, keď o sebe nevie. Skúšala sa liečiť, asi päťkrát, ale zakaždým do toho skĺzla zas. Problém je, že si, rovnako ako jej manžel, stále nepripúšťa, že má problém s alkoholom. Napriek tomu, že vidí, ako dopadli jej deti, si to nepripúšťa,“ približuje Michalova krstná mama, ktorá si ho aj jeho staršieho brata Pavla vzala do pestúnskej starostlivosti. Vzhľadom na súkromie chlapcov a malé mesto, v ktorom žijú, si praje zostať v anonymite. Nazvime ju Ivana.
„Nemali sme na výber...“
Chlapcom, vtedy mali osem a dvanásť rokov, hrozilo, že skončia v detskom domove. Preto sa s manželom rozhodli, že si ich zoberú k sebe. A to napriek tomu, že mali ešte vlastného malého syna a starú mamu v pokročilom štádiu Alzheimera.„Mysleli sme si, že to potrvá len určitý čas, kým sa im mama dá dokopy, nik netušil, že z toho budú celé roky. A nik ani netušil, aké to bude ťažké, najmä to, aké až vážne problémy Michal má,“ vracia sa do minulosti Ivana.
Ako však vraví, na výber nemali. „S manželom sme obaja veriaci a chlapcom sme krstní rodičia. Pri krste sme sľúbili postarať sa o nich, keby bolo treba... Keď ich sociálka odobrala rodičom, nik ich nechcel. Takže bolo viac-menej rozhodnuté. Nedokázala by som žiť s vedomím, že chlapci sú v detskom domove, a že ja som niečo sľúbila a nedodržala to... Navyše keď je v našom dome pre nich miesto, máme sa relatívne dobre, dokážeme sa postarať...“
Nevedeli si ani umyť ruky
Ľahké to však zďaleka nebolo, naopak. Chlapci nevedeli nič, takí zanedbaní boli. Umyť si ruky, spláchnuť po sebe, jesť, hrať sa... Všetko sa museli učiť. Starší Pavol, ktorého matkino pitie poškodilo menej, to dokázal lepšie.Dnes má 16 rokov a hoci je intelektovo na úrovni 11-ročných detí, podľa Ivany má šancu na samostatný život. „Chodí teraz na učňovku. Myslí mu to pomalšie, má slabšiu logiku, je taký jednoduchší, nedokáže robiť dve-tri veci naraz, ale tým svojím tempom postupne všetko zvláda. Po škole si chce nájsť prácu a veríme, že dokáže žiť primerane svojim možnostiam.“
Problémy začali v škôlke
S Michalom je to náročné od začiatku, výraznejšie zlepšenie nebadať a ani nemožno očakávať. Ivana s ním absolvovala množstvo psychologických i psychiatrických vyšetrení, bral aj lieky, priaznivá perspektíva však nie je, mozog je nezvratne príliš poškodený.„Poruchy učenia, poruchy správania, samovražedné sklony, narušená vzťahová väzba, je mu jedno, kde je...“ približuje aktuálny stav jeho krstná mama.
Začalo sa to v škôlke, kde bil deti, ničil hračky, býval zlostný. Do školy nastúpil až po ročnom odklade, ale aj tak zaostával a učenie mu nešlo. Stále robil zle deťom, v družine všetko ničil, musel byť pod neustálym dozorom. V druhom ročníku prepadol, no to už bola jeho diagnóza všetkým jasná. Vlastne diagnózy.
„Zlý čertík“ v hlave
Jeho agresivita sa neobmedzovala len na školu, problémy robil aj doma. Ničil hračky, robil zle... Ivana ho napríklad našla, ako tlčie jej štvorročnému synovi hlavu o parkety.„Začali sme mať problémy aj s ním, začal sa pocikávať, odmietal jesť... Bolo to ťažké. Na jednej strane moje dieťa, ktoré trpí a za nič nemôže, na druhej strane chlapec, ktorý mu ubližuje, ale vlastne tiež trpí a za nič nemôže. Nevie si pomôcť a ani my mu nevieme pomôcť. Chúďatko, ktoré má nie vlastným pričinením pokazený celý život... Neraz som si večer poplakala od bezmocnosti. No museli sme niečo robiť, vystavovať nášho syna takémuto stresu ďalej nešlo. “
Riešením bol internát. Michalovi Ivana vybavila premiestnenie do špeciálnej školy v Levoči. „Sprvu bolo všetko v poriadku, ale aj tam začali problémy. Kradol deťom desiate, kopal do spolužiakov, keď sa učiteľky nedívali, najmä do tých nevidiacich, čo bol problém. Na otázku, prečo to robí, odpovedal, že nevie. Že akoby mu zlý čertík v hlave našepkával: urob to!
Podľa mňa si potreboval dokázať, že niečo dokáže, a inak než takto to nevedel. A tiež si vybíjal zlosť. Keď mu napríklad zavolala mama, opitá, rozrušilo ho to a vyvŕšil sa na spolužiakovi,“ vraví Ivana.
Jedna z jeho učiteliek to vystihla: Treba chrániť ostatných pred Michalom a zároveň aj Michala pred sebou samým.
Putovanie po internátoch
Levočou sa Michalovo putovanie po internátoch začalo a tak skoro zrejme neskončí. Keď ho odtiaľ vylúčili, umiestnili ho v liečebno-výchovnom sanatóriu neďaleko Bratislavy. Odtiaľ putoval do ďalšieho a potom to bude zas nejaký ďalší ústav alebo liečebňa, podľa toho, čo si bude jeho stav vyžadovať.„Tým, že má narušenú vzťahovú väzbu, je mu v podstate jedno, kde je. A občas sa aj teší, že spozná nových ľudí. Na sviatky ho berieme stále k nám, aj občas na víkend príde. Volávam mu tam, aby mal stále pocit, že niekam patrí, že tu je jeho domov,“ vraví Ivana.
S rodičmi sa Michal a Pavol občas stretnú, väčšinou však z toho stretnutia nevzíde nič dobré. Ivana sa to snaží korigovať. Nebráni im byť spolu, to v žiadnom prípade, len sa snaží, aby boli v kontakte vtedy, keď rodičia nie sú práve opití.
Prepité Vianoce
„Na Vianoce mali prísť, nasľubovali chlapcom darčeky, pozvali sme ich k nám, napokon však opití neboli schopní prísť. Možno sami zažívali veľké emocionálne vypätie a nedokázali to zvládnuť inak než alkoholom, neviem... Nedávno ale došli za Michalom na návštevu na internát, aj to však značne podgurážení...," povzdychne si Ivana.Na druhej strane ale mama je mama a vždy bude. „Keď vlani v lete nečakane prišli k nám vidieť si synov, bol Michal značne rozrušený, nevedel ako reagovať, či kričať, behať, skákať, sedieť...“
Žiť s rodičmi však pre chlapcov nie je možné. „Kým boli menší, šli k rodičom asi dvakrát aj na prázdniny. Prvý raz tam boli týždeň, počas ktorého nič teplé nejedli. Druhý raz mali ísť na dlhšie, rodičia však pili, tak sa chlapci radšej predčasne vrátili k nám. Odvtedy vždy pozývam ich rodičov k nám, tam ich už nepustím,“ spomína Ivana.
Dali sme, čo sme mohli
Roky, počas ktorých si Ivana mohla užívať harmonické manželstvo a vyrastanie svojho malého syna, venovala chlapcom, ktorí jej spôsobili nemálo problémov a ťažkých chvíľ. Ako však vraví, svedomie jej nedovolilo konať inak.„Náš vzťah s manželom to našťastie nepoznačilo, aj keď teraz už rozumiem psychologičke, ktorá nás na začiatku varovala, že dieťa s ADHD narúša manželstvo, neraz aj úplne zničí. Vtedy som neverila, teraz už áno. Dokonca si myslím, že keby sme boli s manželom na začiatku vzťahu, nezvládli by sme to ani my. Sme však spolu už dlhé roky, takže sme si dokázali byť oporou.
A hlavne – môžem pokojne spávať, pretože viem, že sme urobili, čo bolo v našich silách. Myslím dokonca, že sme Pavlovi naozaj pomohli, bez nás by dnes nebol tam, kde je. U Michala je to horšie, psychologička nám však povedala, že aj keď sa to možno ešte nezdá, aj jemu sme vytvorili zážitky a pekné spomienky. A hoci bude naďalej chodiť po ústavoch, má aspoň nejaký domov.“