Ivana Debrecéniová v nemocnici na chemoterapii.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej„Týždeň pred chemoterapiou bol pre mňa naozaj psychicky náročný. Nevedela som si predstaviť, ako to v nemocnici, kde som ešte nikdy nebola, bude vyzerať, čo môžem očakávať, aký bude personál a hlavne som sa bála toho, ako na mňa chemoška bude pôsobiť. Svoje obavy som sa ako vždy snažila zahnať pohrúžením sa do tvorby v našej skupinke a vyhlásila som novú súťaž o najaktívejšieho člena facebookovej skupinky Prežila som to, ktorá sa snaží pomocou umeleckej tvorby pomôcť ľudom s vážnou diagnózou.
Víťazom sa stane ten, kto k nám za najbližších 28 dní pridá čo najviac príspevkov (fotografií diel vlastnej tvorby, vlastných príbehov, básní, spevu alebo tanca či motivačných myšlienok), alebo bude najviac lajkovať a komentovať. Všetka táto aktivita sa spočítava dohromady a víťaza, ktorý získa krásne darčeky. vyhlásime 28. októbra. Každý, kto má chuť sa k nám do skupinky pridať, môže sa ešte stále do našej súťaže zapojiť a do tohto termínu má šancu to s aktivitou u nás určite dobehnúť.
Okrem toho som zistila, že prvá interaktívna konferencia Pre zdravie ženy, na ktorú som bola pozvaná, aby som predstavila náš projekt pomoci onkologickým pacientom a tiež naše knihy, sa zmenila na online konferenciu a bude sa konať naživo presne v termíne, keď budem ležať v nemocnici...
Ivana Debrecéniová so svojou knihou Prežila som to.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNa onkologické oddelenie som nastúpila 8. októbra a zostala som naozaj zaskočená, pretože som ešte nikdy neležala na oddelení, ktoré tvorí jedna chodba na ktorej sa striedajú mužské izby so ženskými, pomedzi ne sú doktorské a sesterské miestnosti a dokonca je na tej istej chodbe vyhradená aj izolačná miestnosť pre pacientov s Covidom...
Ďalším mojím veľkým prekvapením bolo, že izba ktorú som zdieľala s ďalšími tromi žienkami, nemala žiadnu toaletu. Iba tú prenosnú, na ktorú sa chodila robiť potreba za moju posteľ, priamo k mojím nohám a pre celé oddelenie boli na chodbe iba štyri toalety a dve sprchy. Presnejšie dve toalety dámske, dve pánske a po jednej sprche...
Naozaj som netušila, že na Slovensku máme ešte aj takéto nemocnice a fakt ma vážne prekvapilo, že všetky pacientky, ktoré som tu stretla, túto nemocnicu považovali za úplne najlepšiu... Niekoľko krát som ich počula vyjadriť sa, že: „Zlatá Trnava." Radšej ani nechcem tušiť, ako to funguje v iných častiach Slovenska...
Viem, za normálnych okolností by toto bežného človeka ani nemalo trápiť, a už vôbec nie, keď kamkoľvek sa pozrie, naskytne sa mu pohľad na hrdinov, ktorí tu ležia a mnoho z nich bojuje z poslednych síl. Prekonávajú sa, aj keď nevládzu dýchať, chodiť a v niektorých prípadoch ani vstávať z postele. No stále sú živí, stále bojujú, a aj keď v mnohých prípadoch tušia, že to už lepšie nebude, fungujú ďalej, aj napriek všetkému tak, ako najlepšie vedia...
Presne v takýchto chvíľach si človek naozaj uvedomí, že aj keď mu osud riadne nadelil, ešte stále na tom nie je až tak zle, pretože ešte stále dokáže samostatne fungovať a ešte stále má nádej, že to s ním bude lepšie.
Pretože mám po operácii konečníka problémy s vyprázdňovaním, nevedela som si ani náhodou predstaviť, ako dobehnem z jedného konca chodby na druhý, keď bude môj stav akútny... Nemala som však veľmi na výber, a tak som sa rozhodla všetky svoje obavy odovzdať osudu a s nevôľou sa na tomto mieste predsa len vybalila...
No to, čo sa udialo potom, nemôžem nazvať inak ako ďalšie moje šťastie v nešťastí. Prišiel ma privítať mladý a veľmi sympatický pán doktor, ktorý si na rozhovor so mnou vyhradil až prekvapivý dostatok času.
Skvelý pán doktor
Popísal mi všetko, čo sa so mnou v najbližších dňoch bude diať a dokonca mi pokojne odpovedal aj na všetky moje otázky. Vypočul si dokonca aj moju sťažnosť ohľadom vzdialenosti toaliet a o chvíľu som už bola presťahovaná do inej izby, ktorá bola od toalety na chodbe vzdialená naozaj iba pár krokov.Táto jeho ústretovosť ma upokojila natoľko, že som sa napriek tomu, že som prvú hodinu v mysli spriadala plán úteku z tohto miesta, rozhodla, že to tu predsa len zvládnem...
Ivana Debrecéniová.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejChvalabohu kontrola dopadla v poriadku a v nedeľu 11. októbra ráno mi najprv stiekli dve infúzie prípravy na chemošku a potom mi na krk zavesili taštičku, v ktorej je tá hlavná dávka, ktorú budem prijímať najbližších 48 hodín vkuse, bez prestávky.
Tento článok píšem v pondelok 12.10. a mám za sebou prvých 24 hodín. Zatiaľ sa cítim celkom dobre, až na občasné drobné nevoľnosti, no pán doktor ma upozornil, že je dosť možné, že sa nežiadúce účinky u mňa prejavia až o také dva tri dni po prepustení z nemocnice. Mali by to byť nevoľnosti, celková slabosť a hnačky... Uvidíme. No veľmi sa teším, že už mi zostáva prežiť iba túto jednu noc a môžem sa tešiť na zajtrajšiu cestu domov.
Môj partner aj moja šestnásťročná dcérka Lucka sa mi snažia čo najviac vychádzať v ústrety a aj keď by boli najradšej, ak som bola doma a zdravá, snažia sa dodávať mi silu a rozprávame sa spolu, ako keby sa nič prevratné nedialo. Snažíme sa brať to, ako to je, a veriť, že tak ako prvýkrát aj teraz všetko zase dobre dopadne. A aj keď si sem tam poplačem a veci znášam citlivejšie ako inokedy, snažím sa veriť, nevzdávať sa a som rozhodnutá to zvládnuť."
