V krásnom novom svetri, vo farbe nádeje. Ivana Debrecéniová v areáli levického hradu.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich častiach ste sa dozvedeli, že po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami objavili lekári minulý rok nové ložiská. Boli vyoperované, avšak objavili sa ďalšie metastázy na viacerých miestach tela. Liečba a viera v Boha priniesli dobré správy, nádory sa začali zmenšovať a rozpadávať. Lekári tak mohli urobiť operáciu, počas ktorej mladej žene vybrali metastázu z malej panvy a metastázami postihnuté lymfatické uzliny. Hoci operáciou malo jej trápenie skončiť, život jej naďalej strpčovali ukrutné bolesti konečníka.
Ivana sa nikdy nevzdávala a od začiatku sa s nepriazňou osudu snažila bojovať zo všetkých síl. Zamilovala sa do háčkovania, pôsobí tiež v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú skupinku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Ako prebiehala operácia konečníka a ako sa Ivana po nej cítila? Prečítajte si ďalšiu časť jej denníka:
„Dva týždne pred operáciou boli veru vážne náročné. Trpela som slušnými bolesťami konečníka, ktoré sa hlavne po večeroch zvykli vystupňovať až do neznesiteľnej fázy napriek tomu, že som po celý čas brala lieky od bolesti a mala nalepenú morfiovú náplasť.
Pomaličky som však začala prichádzať na systém, ako si môžem okrem liekov, ktoré občas pomohli, no občas aj nie, uľaviť ešte aj inak. Mojím denným spoločníkom sa stal urologický čaj a k nemu minimálne dva termofory. Jeden mi zohrieval kríže a druhý konečník. Väčšinou sa mi trošku uľavilo pri polohe na bruchu alebo posadením sa priamo na termofor a predklonením hlavy čo najbližšie k členkom.
Večery som sa teda snažila nejako pretrpieť a počas dní som musela chodiť po doktoroch a vybavovať si predoperačné vyšetrenia. Postupne som si snáď začala aj zvykať a bola som rada, že som našla aspoň mierny systém, vďaka ktorému sa mi to celé darilo prežiť. Niekoľko dní pred nástupom do nemocnice ma však zachvátili také silné bolesti v podbrušku a štípanie pri močení, že mi už nepomáhalo nič. Nedokázala som sa ani pohnúť, iba sa od bolesti zvíjať v posteli.
No našťastie som takto trpela iba chvíľu, pretože na druhý deň prišli mojej pani doktorke výsledky vyšetrenia moču z predoperačných vyšetrení, ktoré v ňom jasne preukázali zápal. A tak som do dňa D musela vybrať ešte aj krabičku antibiotík. Trvalo to ešte ďalší deň, kým zabrali, no potom to bola celkom „sranda", pretože spôsobujú hnačku a moja morfiová náplasť, nalepená v hornej časti trupu, zasa silnú zápchu. Chúďa moje bruško v tejto situácii ani za svet nevedelo, čo si počnúť.
A tak sa iba nafukovalo, bolelo a ja som mala pocit, že ma každú chvíľu preženie. Bála som sa teda aj na malý okamih vzdialiť z miesta bydliska, no predsa ma priateľ Henro aspoň občas skúsil prísť vyvenčiť. Vždy sme však dokázali obísť maximálne náš panelák.
Deň nástupu do nemocnice sa však blížil míľovými krokmi, a tak som bola odhodlaná všetko vydržať, nech už je to celé, ako len chce a snažila som sa zabaviť aspoň háčkovaním.
Háčkovať aj v nemocnici.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejSveter ako nádej
Tentokrát som si zmyslela, že nutne potrebujem sveter vo farbe dúhy... Bolo mi však jasné, že do odchodu do nemocnice ho nemám šancu uháčkovať, no napadlo mi, že s jeho háčkovaním môžem začať doma a svoje dielo dokončím počas pobytu v nemocnici. Aby mi aj tam čas ubiehal čo najrýchlejšie a aby som si za bolestné dni mohla darovať nejakú odmenu.Vysnívala som si, že bude hotový do dňa môjho odchodu, aby som v ňom po úspešnej operácii mohla vysmiata a šťastná hrdo sadnúť Henrovi do auta a povedať, že mám za sebou ďalší vyhratý boj.
A prečo ma vlastne tak veľmi láka háčkovať vo farbách dúhy? Donedávna som veru sama na túto otázku nepoznala odpoveď, no popri počúvaní kresťanských videí, ktoré mi počas háčkovania veľmi často robia spoločnosť, som dokonca zistila aj toto. Neviem už ani presne, ktoré video to bolo, no hovorilo sa v ňom o tom, že dúha je znamením nádeje. A tej predsa všetci potrebujeme aspoň štipku na každý deň.
No a takým dúhovým svetrom predsa nezískam nádej iba ja sama, ale dokonca aj všetci, čo ma v ňom uvidia. Bolo to pre mňa niečo ako totálna „pecka".
Veľmi som sa teda tešila, že som si na posledné dni pred operáciou našla aspoň takúto zábavku, pretože čím viac sa tento deň blížil, tým viac v mojom podvedomí začínala prevládať nervozita. Bála som sa, ako to celé dopadne...
Hlavne toho, či mi po operácii náhodou nebude ešte horšie, ako mi je teraz, no úplne najviac som sa desila toho, že sa po nej už skutočne zobudím s vývodom.
Bolo pre mňa nepredstaviteľné, že si budem musieť zvykať na nový spôsob vyprázdňovania, no hlavne na čistenie vrecka, ktoré bude niekoľkokrát denne plné stolice. Som totiž tak trochu ako Monk, pretože odkedy som ochorela, potrebujem mať neustále čisté ruky, a snažím sa čo najviac strániť všetkých baktérií... Moje bolesti však už boli také strašné, že som začala byť odhodlaná podstúpiť aj toto.
Po operácii.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejA ide sa na vec
Šiesteho septembra ma teda Henro vyložil v nemocnici v Bratislave, kde sa ma ujal jeden veľmi milý pán doktor. Posadil si ma do svojej kancelárie a všetko mi detailne povysvetľoval. Dokonca mi na svojom počítači ukázal, ako ten môj nádor podľa CT-čka vyzerá. Vyjadril sa, že ma čaká celkom zložitá operácia, pri ktorej mi budú musieť rozobrať celý konečník a popri tom sa okrem istého vývodu môže stať, že mi poškodia nervy, ktoré sú prepojené s ľavou nohou.Zostala som dosť šokovaná a potrebovala to okamžite vypustiť z mysle. Bola som preto veľmi rada, že som mala so sebou svoje háčkovanie a hneď po ubytovaní a vyložení si vecí do skriniek som sa pustila do práce. Celý čas som si predstavovala iba to, ako v mojom krásnom dúhovom svetri odchádzam šťastná a spokojná z tohto miesta domov. Do nasledujúceho obeda som sa teda preháčkovala a potom ma už čakalo čistenie čriev.
Po ich vyčistení som užila lieky na spanie a kým zabrali, z celej duše som sa modlila. Prosila som nášho Pána o silu pre mňa aj o požehnanie lekárov a sestričiek a všetkých, ktorí zajtra prídu so mnou do styku. Odovzdala som mu všetko, čo ma čaká a prosila ho len o to, aby ma zbavil tej neskutočnej bolesti. Bola som úplne zmierená s tým, že budem mať vývod alebo budem do konca života za sebou ťahať ľavú nohu a dokonca som bola úplne zmierená aj s tým, že sa už nezobudím.
Prosila som ho iba o jediné. Aby ma, ak mám na tomto svete ešte nejaké poslanie, uschopnil si ho plniť. Tieto myšlienky sa mi následne začali miešať s modlitbou Otčenáša a potom som už konečne vďaka liekom zaspala.
Ráno som bola našťastie prvá na rade, takže sa všetko zomlelo veľmi rýchlo. Najprv som s jedným hltom vody prehltla tabletku, ktorú užívam na štítnu žľazu, potom mi odmerali teplotu, zobrali krv, osprchovala som sa, umyla si zuby, zložila si náušnice a natiahla na nohy sťahovacie pančuchy.
Následne ma ešte zaviedli do vyšetrovne, kde mi čiernou centrofixkou označili miesto, kde budem mať vývod a potom to miesto ešte aj vyškrabali ihlou. Vzápätí ma odviedli do operačnej sály a už ani neviem, ako rýchlo som sa ocitla na operačnom stole. Tam mi ešte pán doktor stihol povedať, nech sa nebojím, že všetko dobre dopadne a potom nastala dlhoočakávaná chvíľa, keď ma konečne „odvalilo".
Čas sa dá v nemocnici spríjemniť aj počúvaním hudby.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejPo operácii som sa zobudila s pocitom na zvracanie a v úplne poslednej sekunde mi pod bradu podložili misku. Stáva sa mi to po každej narkóze, takže ma tento stav absolútne neprekvapil. No hneď, ako ma na minútku prestalo napínať, začala som sa odokrývať, aby som sa pozrela, či mám vývod na označenom mieste. Paplón však bol pre mňa priťažký a keďže som bola ešte totálne „oblbnutá", nevedela som sa vymotať ani z nemocničnej košele. Našťastie ku mne hneď priskočil ošetrovateľ a keď som mu povedala, že hľadám vývod, pomohol mi. Nadvihol mi paplón aj košeľu a skonštatoval, že žiadny vývod nevidí.
Neviete si ani predstaviť, aká vlna šťastia v tej chvíli mojím telom prebehla. A potom ešte väčšia, keď som skúsila pohýbať ľavou nohou, ktorá sa zdala byť úplne v poriadku. Následne však už neopísateľná vtedy, keď som upriamila svoju pozornosť na zadok a zistila, že nebolí. Vôbec. Cítila som sa, ako keby ani nikdy nebolel.
Bol to naozaj neopísateľný pocit šťastia a mňa v tej chvíli nenapadlo nič iné, ako ďakovať Bohu o dušu. Bolo mi úplne jedno, že som vzápätí znovu začala vracať, pričom som cítila, ako sa mi natŕhajú všetky stehy, ktoré mám na bruchu a ochotne som sa v pravidelných intervaloch prevracala až do ďalšieho rána.
Ďalší deň som celý iba preležala v polohe na chrbte pod vplyvom „oblbovákov", pričom mi ale trošku prekážalo, že si viem zadok posunúť iba dva centimetre doľava alebo doprava, čo som musela považovať za otočenie sa na ľavý alebo pravý bok. Bolo to dosť nepríjemné, ale musela som to vydržať a i všetko ostatné aj v nasledujúcich dňoch. Prvé postavenie sa z postele, prvé umývanie sa sediac na stoličke pri umývadle, prvá chôdza, počas ktorej mi každých päť sekúnd bolesť pod rebrom vyrazila dych, no aj prvé krvavé stolice, ktoré nemali konca. Zakaždým, keď som sa po nich umyla a obliekla, moje črevá za rozhodli, že je potrebné sa vyčistiť znova.
Potom bolo treba vydržať prvé bolesti brucha od sedemdňového pôstu, biely jazyk a odpornú chuť v ústach, ktoré už zabudli na chuť jedla aj vody a následne aj prežiť problémy so zrážanlivosťou krvi a nezblázniť sa zo snov o hamburgeroch a pečenej kačici.
No po tomto všetkom nasledovalo skutočné prvé jedlo. Bol ním síce iba čistý bujón, no veru v tej chvíli aj toto jedlo chutilo ako to najdrahšie menu v tej najlepšej reštike na svete.
A potom už nasledovalo kolečkovanie po nemocničnej chodbe, prvé háčkovanie, prvé otočenie sa na bok počas spánku, prvé skutočné jedlo, potom odstránenie všetkých hadičiek, ktoré mi trčali z tela a neustále zavadzali a nakoniec prišla na rad aj prvá prechádzka na čerstvom vzduchu.
Začala som mať chuť znovu žiť, dýchať, pracovať a počúvať dobrú hudbu. A pomaly sa pripravovať na odchod domov.
A práve počas týchto úžasných chvíľ som si tiež uvedomila, že môj nový svetrík začína byť hotový a bude vyzerať ešte oveľa krajšie, ako som si vysnívala. Bola to pre mňa ďalšia nesmierna radosť a aj keď som nakoniec musela trikrát vypárať rukávy, stihla som ho dokončiť presne dva dni pred prepustením.
Nevedela som sa dočkať, kedy si ho konečne oblečiem, no keďže ma od tej chvíle delilo ešte štyridsaťosem hodín, rozhodla som sa, že si k nemu uháčkujem ešte aj šál.
Víkend mi preto ubehol neskutočne rýchlo a ja som po štrnástich dňoch, v pondelok 20. septembra v novom svetríku a šáliku odchádzala z nemocnice konečne domov. Síce ešte celkom dosť ubolená, ale nesmierne šťastná. Z toho, že ma konečne nebolí zadok a z toho, že som znovu zvládla obrovskú skúšku.
Nemám ešte zďaleka všetko za sebou a doma sa ešte musím popasovať s rôznymi bolesťami a trampotami, no nič z toho nevyzerá byť tak hrozné, ako bolo to, čo som zažívala posledné tri mesiace. Dokonca dnes, keď píšem tento článok, som sa odvážila vyjsť aj von na prechádzku s mojou úžasnou dcérkou, ktorá ma v novom svetríku vyfotila v areáli nášho krásneho levického hradu.
A ako bude môj príbeh pokračovať? Tak na toto som veru sama zvedavá a vy, milí moji čitatelia, sa to dozviete v ďalších mojich článkoch.
Zatiaľ vám z celého srdca ďakujem za každú jednu modlitbu, želanie zdravia či akékoľvek podporné slovo. Je úžasné cítiť, ako veľmi toto všetko dokáže pomáhať."
