Ivana na výlete v Hrabovskej doline.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejPrečítajte si jej zápisky z uplynulých dvoch týždňov.
„V predchádzajúcom článku som vám sľúbila, že vám v tomto nasledujúcom predvediem svoj nový vlastnoručne uháčkovaný top, no asi vás teraz trošku sklamem, pretože sa mi tento sľub nepodarilo dodržať. Jednotlivé diely sú už celé uháčkované, no ešte mi chýba zošiť ich dohromady a na záver ešte k hotovému prirobiť rukávy. A prečo mi to tentokrát tak dlho trvá? To sa dozviete v ďalšej časti môjho nekonečného príbehu.
V prvom rade som v polovici uháčkovanej už druhej časti topu prišla na veľkú vec, o ktorej som doteraz nemala ani tušenie. Zistila som, že biela ani náhodou nie je iba jedna a to ani v tom prípade, ak si doobjednám priadzu presne rovnakej značky označenú rovnakým číslom. Prišla som na to, že existuje ešte aj jej ďalšie podčíslo, ktoré určuje odtieň tejto farby a myslím, že nebyť tohto môjho nápadu uháčkovať si top, ešte aj doteraz žijem vo svojej sladkej nevedomosti.
Škoda len, že som to zistila, keď som už mala prednú časť celú uháčkovanú a napadlo mi k nej priložiť zadnú časť, ktorá bola hotová do polovice. Keď som sa tieto diely snažila spojiť, aby som sa mohla vytešovať z predstavy, ako môj krásny topík bude vyzerať keď bude hotový, zamrzol mi úsmev na tvári. Zistila som totiž, že prednú časť mám snehobielu a tá zadná má maslový nádych. A tiež som samozrejme zistila to, že snehobielej priadze mám už iba dve klbká, z čoho svoju prácu nemám šancu dokončiť. A maslovej som mala viete koľko? Hádam aj vyše dvadsať.
A tak som musela snehobiely kus nechať ležať bokom a vlastne som sa znovu ocitla skoro na úplnom začiatku svojej práce. Priznávam, že ma to trochu sklamalo, ale som aspoň zase o niečo múdrejšia. A nakoniec bude aj ten predný diel trochu krajší, pretože som v ňom ani zďaleka neurobila toľko chýb, ako ich bolo v tom predchádzajúcom, keď som ešte trénovala nový vzor.
A kým som sa teda dostala do fázy, že môžem začať diely zošívať, je už utorok, deň písania tohto článku... No aby som vám v ňom nepísala iba o háčkovaní, popíšem vám aj všetky ďalšie moje radosti a patálie, ktoré ma za posledné dva týždne postretli.
Nádherný víkend s najbližšími, i keď v bolestiach
Ako prvú vec som si k blížiacim sa narodeninám vysnívala spoločný výlet s Henrom a mojimi detičkami do Hrabovskej doliny. Bola to pre mňa veľká udalosť, pretože decká sú už celkom samostatné, a preto nemajú veľmi záujem výletovať s nami starými. No tentokrát urobili výnimku a ja som z toho bola napriek ukrutným bolestiam, ktoré ma celú cestu sprevádzali, v siedmom nebi.
Dobre bolo. Všetci sa tešia zas nabudúce.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejPreto som sa snažila užiť si tento výlet zo všetkých síl najviac, ako sa len dalo, aj keď sa mi od bolestí častokrát darilo iba sa mračiť a občas aj na svojich blízkych nemilo zavrčať. Napriek tomu sa však moja rodinka na spoločnom výlete cítila veľmi dobre, a dokonca sa ma po príchode domov už aj pýtali, kedy si niečo takéto super znovu zopakujeme. Som teda veľmi rada, že sa mojím mrnčaním nenechali znechutiť a už sa tiež neviem dočkať ďalšieho spoločného výletu.
Po tomto krásnom víkende, však už aj môjmu inak trpezlivému Henrovi začala moja nevrlá nálada dosť prekážať. Dennodenne vymýšľal veci, ktorými ma chcel rozveseliť, no keďže som sa cítila veľmi zle, vôbec sa mu to nedarilo. Skôr naopak. Čím viac sa snažil a čím viac na mňa tlačil, aby som sa niečomu tešila, tým to bolo horšie.
Bola som stále viac umrnčaná. Mala som neskutočné bolesti, nič ma preto nezaujímalo a bola som aj dosť nervózna z toho, že sa blížil deň chemoterapie. Veľmi som sa bála, ako mi chemoška sadne, pretože už len lieky, ktoré som brala od operácie doteraz, mi spôsobovali celkom značné nevoľnosti a myslím, že dosť dopomáhali aj k tejto mojej zlej nálade. S Henrom sme boli obaja stále viac nervózni, a tak sme sa veru v jeden deň aj poriadne pohádali...
Narodeninová párty, akú som vždy chcela
Ale potom sa to zase celkom dobre utriaslo a ja som si následne deň pred chemoškou užila nádhernú narodeninovú nedeľu. Moja úžasná dcéra mi pripravila origoš domácu párty dokonca aj s balónmi a fantastickou punčovou tortou. A veru, keď si teraz tak spomínam, vždy som po takejto oslave túžila. Ale asi ju ešte ani doteraz nezažila.
Obľúbená punčová torta od dcéry potešila.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNo a na facebooku sa mi počas mojej krásnej oslavy stíhalo kopiť obrovské množstvo nekonečných gratulácií. Bolo ich tak strašne veľa, že mi ich facebook ani nestíhal všetky ukazovať a dokonca mi ani nedovolil na ne jednotlivo odpisovať. No to som nemohla nechať len tak, a preto som sa rozhodla poďakovať sa aspoň jedným svojím statusom.
Veľmi ma potešila každá jedna gratulácia a hlavne každé jedno prianie zdravia, pretože presne to je to, čo teraz najviac potrebujem. A som zároveň nesmierne vďačná, za každé jedno slovko podpory, ktoré je niekto v tejto hektickej dobe ochotný venovať práve mne.
Som skutočne vďačná a to aj vtedy, keď sa mi nedá hneď reagovať, alebo odpísať, a preto by som aj chcela poprosiť každého z vás, milí moji čitatelia, o pochopenie a trpezlivosť. Som veru v poslednom období oveľa menej komunikatívna ako pretým, no aj keď ma to veľmi mrzí, občas sa mi skutočne nedá. Je to preto, že mi je buď naozaj veľmi zle, alebo sa snažím užiť si čo najviac aspoň malú chvíľku, keď mi je konečne aspoň trolinku lepšie.
Priateľ Henro je vždy oporou. V dobrom aj zlom.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNezvládla som prehltnúť ani glg vody
A veru, veľmi zle mi zostalo aj po poslednej chemoške. Dnes je to už ôsmy deň, čo ma z nej odpojili, a ja som sa stále nedokázala spamätať. A to ma z nej dokonca odpojili predčasne, pretože to, v akom stave som bola, bolo pre mňa maximálne neúnosné. Prišlo mi tak strašne zle, že som nedokázala prehltnúť ani glg vody, nieto ešte nejaký liek, alebo jedlo. Doobedia som trávila na infúzkach na onkológii a večery na ďalších infúzkach v nemocnici.Schudla som preto za posledný týždeň viac ako 4 kilá a dokonca ešte aj dnes, keď píšem tento článok ma trápia slušné bolesti brucha, nevoľnosti, poriadna hnačka a pocity totálnej slabosti. Verím však, že sa to už deň po dni bude iba zlepšovať a dúfam, že si s Henrom užijeme v príjemnej atmosfére aspoň najbližší víkend. A o tom, či to tak aj skutočne bolo, sa určite dozviete v článku, ktorý pre vás napíšem o ďalšie dva týždne.“
Ivana verí, že každým dňom bude o niečo lepšie. Všetci jej to želáme.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
