Na rybách.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich častiach ste sa dozvedeli, že po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami objavili lekári minulý rok nové ložiská. Boli vyoperované, avšak objavili sa ďalšie metastázy na viacerých miestach tela. Liečba a viera v Boha priniesli dobré správy, nádory sa začali zmenšovať a rozpadávať. Lekári tak mohli urobiť operáciu, počas ktorej mladej žene vybrali metastázu z malej panvy a metastázami postihnuté lymfatické uzliny. Hoci operáciou malo jej trápenie skončiť, žiaľ, nestalo sa tak a boj pokračuje. Život jej strpčujú ukrutné bolesti konečníka.
Nádej na úplné uzdravenie však stále existuje, a to určite aj zásluhou nezdolnej Ivaninej povahy. V tých najťažších chvíľach by sa mnohí na jej mieste psychicky zrútili, ale bojovná Levičanka sa nevzdávala. Zamilovala sa do háčkovania, pôsobí tiež v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú skupinku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Ako sa mala Ivana v poslednom čase? Prečítajte si ďalšiu časť jej denníka:
„Za posledné dva týždne sa toho udialo tak veľa, že mám pocit, ako keby boli ubehli snáď aj dva mesiace. Piatok, deň po uverejnení predchádzajúceho článku sa pre mňa začal naozaj úžasne. Konečne ma prešli nevoľnosti, hnačka a dokonca ma netrápili ani žiadne bolesti.
Rozhodla som sa preto, že je čas vyjsť von medzi ľudí a stretnúť sa s priateľmi, s ktorými som sa už nevidela vyše roka. Stretnutie som naplánovala na večer a vybrala si posedenie v mojom obľúbenom podniku, ktorý som nenavštívila presne tak dlho ako svojich priateľov.
V podniku mal večer hrať a spievať môj obľúbený umelec Norbert Pompa. A to bola pre mňa tak obrovská a výnimočná udalosť, že by som si ju asi nenechala ujsť ani v bolestiach, aj keď by som asi bola počas celého večera viac umrnčaná ako zábavná.
Vydarený topík mal už svoju premiéru v spoločnosti.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejSkúsila som sa najprv vrhnúť na prehrabávanie v skrini, no nič vhodné som tam veru nenašla. A tak som usúdila, že najlepšie by asi bolo doháčkovať ten top, ktorý vám tu už ospevujem minimálne dva predchádzajúce články. Keď som sa však pozrela na množstvo nedokončenej práce, veru sa mi trochu aj zakrútila hlava. Ale keďže som sa na večer veľmi tešila, pustila som sa do práce so skutočným nadšením.
Celý deň som sa popri háčkovaní modlila, aby sa mi aspoň tento večer v pohode vydaril a tiež za to, aby som svoje dielo do večera stihla dokončiť. A veru, posledné uzlíky som odstrihávala pätnásť minút pred odchodom z domu. Ale bola som naozaj spokojná a nadšená, že som to stihla.
Náš večer bol ešte veľkolepejší, ako som očakávala. Už dávno som sa veru toľko nenasmiala a keď sa začali hrať a spievať moje obľúbené pesničky, dokonca sme si všetci, aj keď iba tak opatrne, zatancovali.
A na druhý deň sme sa s Henrom vybrali na hríby do našej obľúbenej dedinky Železnô. Tam sme ale nakoniec nedošli, pretože sa nám asi po tridsiatich kilometroch pokazili na aute brzdy. Vraj to bola veľmi nebezpečná situácia a mohli sme skutočne dopadnúť veľmi zle. A tak sme sa napriek tomu, že sme sa namiesto zbierania voňavých dubáčikov v lese museli viezť domov odťahovkou, tešili z toho, že sme TO prežili bez ujmy na zdraví.
Namiesto húb odťahovka.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejTretí deň bez nevoľností a bolestí, to už sa mi zdalo priam neskutočné. Tri dni a dokonca za sebou, to sa stalo naozaj prvýkrát od operácie, ktorú mi robili pred viac ako dvomi mesiacmi. A tak sa niet čo čudovať, že som mala obrovskú radosť a tiež odhodlanie konečne urobiť niečo, čo sa mi už veľmi dlho nedalo.
Hneď ráno som teda vymyslela veľkú vec a okamžite ju volala Henrovi. Napadlo mi, že by sme mohli konečne vyskúšať tie elektrobicykle, na ktoré sme sa chystali už veľmi dlho, no kvôli môjmu zdravotnému stavu sme túto činnosť museli neustále odkladať. No práve dnes nadišiel ten deň D, v ktorý som sa rozhodla, že to konečne dám.
Bicykle sme si požičali v požičovni na Uhliskách a prešli na nich nádhernou cyklotrasou až k nášmu obľúbenému štiavnickému tajchu, ktorým je Počúvadlo. A tam som za odmenu, že som to zvládla, dostala od Henra fajnové nealko mojito. No potom, keď sme už chceli pokračovať ďalej, som sa z toho skvelého bicykla strepala a bolo po zábave. Poriadne som si udrela a dooškierala ruku a musela si ju dať ošetriť na chirurgii. Bolela celkom slušne a touto bolesťou sa moje prvé dobré dni nadobro skončili.
Keď bolo dobre, Ivana išla konečne vyskúšať elektrobicykel. Nedopadlo to však úplne podľa pôvodných predstáv.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNa ďalší deň už totiž zo mňa úplne vyprchala chemoška a začali sa znovu ozývať bolesti konečníka. A tie sa v nasledujúcich dňoch vystupňovali do takej ukrutnosti, akú som doteraz ešte nezažila. Musela som neplánovane utekať k mojej pani onkologičke, ktorá sa ma snažila zachrániť rôznymi infúzkami od bolesti, no keď videla, že mi to absolútne nepomáha, rozhodla sa dať mi chemošku, ktorú som pôvodne mala absolvovať až o pár dní. No po predchádzajúcich skúsenostiach s neskutočnou nevoľnosťou mi dávku znížila na polovicu.
Bolo to pre mňa znovu ako obrovský zázrak. Doteraz nechápem, ako je možné, že mi chemoška vždy tak okamžite zaberie. Kým mi dotiekla infúzka, nebolo po bolesti ani stopy. No samozrejme nastúpila nevoľnosť, a tak sa mi znovu nedalo nič jesť ani piť. Ale tentokrát to ani zďaleka nebolo také hrozné ako minule. Nevoľnosti som zvládla za štyri dni a dokonca bez pohotovosti. A iba s jednou infúzkou na zavodnenie.
A čuduj sa svete, Henro ma prekvapivo počas týchto nevoľností dokázal vytiahnuť aspoň na niekoľko hodín na rybačku. Síce ako vždy nič nechytil, ale posedenie na čerstvom vzduchu mi prospelo oveľa viac, ako keby som mala preležať deň s nevoľnosťou v posteli.
Následne sme tortou oslávili narodeniny mojej úžasnej dcérky a keďže ma už o pár dní čakala ďalšia chemoška, pretože sme sa s pani doktorkou dohodli, že mi ich bude dávať slabšie a častejšie, začali sme s Henrom plánovať, že by bolo dobré môj celkom dobrý stav ešte využiť na nejaký ďalší spoločný výlet.
Vybrali sme si za cieľ pozrieť si Kvačiansku dolinu, čo som už veľmi dlho mala v pláne, no len pár metrov od domu sme sa museli otočiť, pretože nám auto, ktoré deň predtým Henro vyzdvihol zo servisu, začalo celé hrkotať. Mňa teda aj s taškami, ktoré som celé doobedie balila, vyložil doma a letel naspäť do opravy. A kým som sa pomaly začala vybaľovať, pretože som sa s tým, že by sme niekam ešte v ten deň vycestovali, nadobro rozlúčila, v servise zistili, že nám kompletne vypadli skrutky z jedného kolesa.
Zase sme sa tak v priebehu dvoch týždňov ocitli v ohrození života, no keďže sa tento problém podaril veľmi rýchlo odstrániť, o necelú hodinu sme už boli na moje veľké prekvapenie predsa len na ceste.
Len sme akosi nepočítali s tým, že na túto túru si so sebou máme zobrať aspoň minimálnu kondičku. Všade totiž píšu, že je to nenáročná túra, no pre mňa bolo to neustále stúpanie do kopca príliš. Som totiž z chemošiek a operácií dosť zoslabnutá a keďže väčšinu času trávim iba doma, tak som veru aj bez akéhokoľvek návyku na dlhšiu chôdzu. Ale inak aj Henro mierne frflal a to tvrdí, že kondičku má, pretože celé dni v práci behá hore dole po schodoch.
Ivana sa robí radosť výletmi, ale nie vždy všetko vyjde podľa plánu.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejPrišli sme teda iba po odbočku na Vodné mlyny Oblazy a keď som zbadala ten strmák, ktorý by som mala vyšliapať cestou späť, vzdali sme to. A veru sme aj dobre urobili, pretože hneď, ako sme sa odtiaľ vrátili, začali sa ďalšie moje pochemoškové trampoty. To sú tie, kvôli ktorým som už nie raz skončila s krvácaním na chirurgii a objavia sa vtedy, keď po pochemoškovej zápche nastáva obdobie pochemoškových hnačiek.
Tentoraz bol môj stav dosť brutálny, pretože brušné kŕče, vracanie a neskutočná zimnica ma sprevádzali celých 24 hodín. No asi radšej dlhšie ako prirýchlo, pretože aj keď som občas mala pocit, že sa to už zase stane, tentokrát ma chvála Bohu zvnútra nenatrhlo.
Po zvládnutí všetkých týchto trampôt som sa dozvedela, že bude zmena plánu a už o dva týždne ma čaká ďalšia operácia, ktorá ma, dúfam, konečne zbaví celého tohto môjho trápenia. Fígeľ je však v tom, že až dovtedy budem musieť asi vydržať úplne bez chemošky a keďže je to jediný spôsob, ktorý ma doteraz dokázal zbaviť bolestí, mám trochu obavy, že zvládnuť dni do operácie bude celkom zaujímavá fuška.
Ivana s priateľom Henrom.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejDržte mi prosím palce, aby som to už len nejako prežila a ospravedlňujem sa, že teraz asi moje články chvíľku nebudú úplne pravidelné. Budem sa vám snažiť písať vždy, keď sa mi bude dať, no keď ma trápia bolesti alebo nevoľnosti, píše sa mi naozaj dosť ťažko. Myslím, že najbližšie sa vám ozvem až po operácii a verím, že iba so samými dobrými správami.
Naozaj verím, že to tak bude a to hlavne preto, že ten najdôležitejší Pán našich životov, ktorý sa na nás zhora pozerá, mi - ako môžete vidieť v mojom príbehu za posledné dva týždne - dosť jasne naznačil, že ma pri sebe vidieť ešte zatiaľ nechce ani náhodou."
