Výlet na Kubínsku hoľu Ivane prospel.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich častiach ste sa dozvedeli, že po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami objavili lekári minulý rok nové ložiská. Boli vyoperované, avšak objavili sa ďalšie metastázy na viacerých miestach tela. Liečba a viera v Boha priniesli dobré správy, nádory sa začali zmenšovať a rozpadávať. Lekári tak mohli urobiť operáciu, počas ktorej mladej žene vybrali metastázu z malej panvy a metastázami postihnuté lymfatické uzliny. Hoci operáciou malo jej trápenie skončiť, žiaľ, nestalo sa tak a boj pokračuje.
Nádej na úplné uzdravenie stále existuje, a to určite aj zásluhou nezdolnej Ivaninej povahy. V tých najťažších chvíľach by sa mnohí na jej mieste psychicky zrútili, ale bojovná Levičanka sa nevzdávala. Zamilovala sa do háčkovania rozkošných čapíc, pôsobí tiež v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú skupinku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Ako sa mala Ivana počas predchádzajúcich dvoch týždňov? Prečítajte si v jej denníku:
„Ak som niekedy povedala, že sa nemôžem cítiť horšie, tak som ešte vôbec netušila, že sa dá cítiť aj tak, ako sa cítim teraz.
K tradičným bolestiam zadku sa totiž pridružili aj bolesti svalov a kostí na celom tele. Bolia ma hlavne svaly na nohách, kolená, šľachy pod kolenami, tiež chrbát, a dokonca ráno, keď sa zobudím, musím si rozcvičovať aj ruky.
Budím sa taká mokrá od potu, ako keby som práve vyliezla zo sprchy a to sa musím v noci prezliekať niekedy aj tri- či štyri krát. No najväčším problémom je teraz vyprázdňovanie. To sa veru veľmi často nezaobíde bez kriku alebo plaču.
Musím ale uznať, že bolesti konečníka mi teraz často zvyknú počas bežného dňa občas aj ustúpiť, a dokonca niekedy úplne zmiznúť. Je to vďaka náplastiam, čo si musím lepiť už teraz vo zvýšenom dávkovaní. Po poslednom prelepení mi však spôsobili stav, keď sa mi po každom pohybe krútila hlava aj celý svet, a tak som musela zostať iba ležať.
A ešte ma k tomuto všetkému výsledok vyšetrenia na magnetickej rezonancii, ktoré som vám spomínala v predchádzajúcom článku, prekvapil oveľa viac, ako som očakávala.
Naozaj som si myslela, že toto vyšetrenie odhalí pôvod mojej bolesti a konečne sa tým pádom na ňu nájde vhodný liek. No takáto jednoduchosť sa v mojom prípade znovu nekoná...
Zistilo sa totiž, že ten tvrdý útvar v blízkosti konečníka, ktorý vám neustále spomínam, tam stále je. Je síce fajn, že od januára tohto roku sa vôbec nezmenila jeho veľkosť, no očakávala som, že po poslednej operácii tam už nebude...
Ale je...
Vraj by mi kvôli jeho vybratiu museli zrušiť konečník a urobiť vývod. A potom by som nemohla ísť na chemošku, ktorú teraz po operácii potrebujem úplne najviac. Momentálne je totiž úplne najdôležitejšie zabezpečiť, aby sa mi nezačali rozrastať narušené bunky, a tak sa k tomuto útvaru rozhodli vrátiť až trochu neskôr.
Plán je taký, že najbližšie dva mesiace by som mala chodiť na chemošku a začínam už najbližší pondelok.
A potom by som mala nastúpiť na ďalšiu operáciu, pri ktorej mi ho vyoperujú. No vraj mi ani táto operácia a ani prípadný vývod nemusia zaručiť, že bolesti prejdú. Pretože ma tam môže bolieť aj niečo úplne iné, alebo to môžu mať na svedomí pooperačné zrasty.
Znovu sa teda vkladám do Božích rúk a ako bude pokračovať môj príbeh, nechávam iba na ňom. No dúfam a z celej duše verím, že sa počas chemošiek začnem cítiť aspoň tak, ako som sa cítila počas nej, v čase pred operáciou.
Nikdy by som neverila, že takéto niečo napíšem, ale aj keď som sa vtedy z nej týždeň spamätávala, zostával mi celý jeden týždeň a niekedy ešte aj niekoľko dní navyše, keď mi bolo úplne dobre. Keď som sa cítila skoro ako zdravý človek.
Mohla som robiť všetko a nebolelo ma nič. A nebola som ani malátna a nebolo mi ani na vracanie.
Bol to týždeň, po ktorom momentálne iba zúfalo túžim, pretože od operácie veru ešte nenadišiel deň, aby som sa cítila úplne dobre. Neustále ma niečo bolí, alebo sa objaví nejaký problém.
Henro záchranár
Veru, ešteže mám toho svojho Henra, ktorý nikdy nevzdáva pokusy na moje rozveselenie a rozptýlenie, lebo bez neho by som už asi zošalela.Tentokrát ma zobral tieto nemilé informácie rozdýchať až na Kubínsku hoľu. Neprekážalo mu, že som umrnčaná, ubolená a dokonca ani to, že mi z brucha ešte visí pooperačný drén, z ktorého tekutina vyteká do špeciálneho vrecúška nalepeného na bruchu. Jemu jednoducho neprekáža nič. On ma vidí zdravú a hotovo. Ide sa.
Vyzbrojil sa na cestu obrovskou trpezlivosťou a ja som sa naozaj nestíhala čudovať, ako perfektne zvládal každé moje zamrnčanie. A jeho najlepším výmyslom na tomto výlete bolo, že ma posadil na fantastickú hojdačku ktorá tam visela zo steny a hojdal ma, až kým som si konečne trochu nepospala. Bol to pre mňa neskutočný zážitok, pretože sedieť na tejto hojdačke mi od bolesti pomohlo oveľa viac ako všetky lieky doteraz.
A dokonca sa mi na nej konečne podarilo vyčariť aj úsmev pre Henrov fotoaparát a začala som veriť, že možno toto všetko nakoniec nebude až také hrozné, ako to teraz vyzerá.
Ivana a zázračná hojdačka.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejBolo mi na nej tak neskutočne dobre, že keď sme sa balili domov, chcela som ju odtiaľ odmontovať a naložiť do auta. Ale Henro povedal, že by nás mohli ľahko vypátrať a keďže sa nám tam celkom páčilo, mohli by sme sa niekedy vrátiť. No ak si ju vezmeme, tak už asi nie... Prekazil teda moje plány, no už teraz rozmýšľam, ako sa k nej dostať zas.
A aby mi za ňou nebolo až tak veľmi smutno, snažím sa od nášho príchodu domov zabaviť háčkovaním. A podarilo sa mi pre jednu moju skvelú priateľku uháčkovať dva klobúčiky. Chcela iba jeden, ale nevedela som sa rozhodnúť pre vzor, a tak vyskúšame, ktorý sa jej bude hodiť viac.
Ďalší Ivanin výtvor.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejA pred pár dňami som sa rozhodla, že si uháčkujem ďalšie tričko. Na obrázku vyzeralo fantasticky, tak verím, že na mne bude vyzerať aspoň super, a že vám ho o dva týždne predstavím v ďalšom článku v celej svojej kráse. A to aj napriek tomu, že sa ma Henro včera opýtal, či háčkujem deku.
Neviem, či tušíte, ale v tej sekunde mi napadlo, že ho asi dorazím...
Ale nebojte sa, prežil TO. A verím, že bude aj naďalej mojím hrdinom a postará sa nielen o moju dobrú náladu, ale porobí aj ďalšie perfišné fotky do mojich nasledujúcich článkov."
Ivana s priateľom Henrichom.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
