Ivana s priateľom Henrom, ktorý pre ňu predstavuje veľkú oporu.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich častiach ste sa dozvedeli, že po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami objavili lekári minulý rok nové ložiská. Boli vyoperované, avšak objavili sa ďalšie metastázy na viacerých miestach tela. Liečba a viera v Boha priniesli dobré správy, nádory sa začali zmenšovať a rozpadávať. Lekári tak mohli urobiť operáciu, počas ktorej mladej žene vybrali metastázu z malej panvy a metastázami postihnuté lymfatické uzliny.
Má za sebou veľmi ťažkú cestu, lekári jej nedávali veľmi nádej. V tých najťažších chvíľach by sa mnohí na Ivaninom mieste psychicky zrútili, ale nezdolná Levičanka sa nevzdávala. Zamilovala sa do háčkovania rozkošných čapíc, pôsobí tiež v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú skupinku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Ona sama háčkovala aj počas hospitalizácie. Ako pobyt v nemocnici a operácia prebiehali? Nech sa páči, začítajte sa!
„Do nemocnice ma Henro odviezol v piatok 11. júna a deň operácie bol určený na pondelok štrnásteho. Pred operáciou som totiž ešte v nemocnici musela absolvovať anesteziologické vyšetrenie a aj moje slávne čistenie čriev, na ktoré sa vždy neskutočne „teším".
Ubytovali ma na izbe, kde už ležali dve skvelé dámy. A vďaka ich milej spoločnosti mi čas utekal skutočne rýchlo. A ešte aj vďaka môjmu háčkovaniu, ktoré ma musí sprevádzať úplne všade. Tentokrát som sa pokúsila uháčkovať klobúčik, no kým sa mi podarí z neho urobiť správnu veľkosť, asi ich ešte niekoľko budem musieť vypárať.
Ale na to som si už zvykla. Všetko je to o trpezlivosti a tréningu a ak chcem, aby bola nejaká vec pekná a hlavne funkčná, na prvý raz sa mi to nikdy nepodarí. No nechať sa odradiť, to sa teda na mňa ani náhodou nepodobá.
Keď nadišiel deň D (čas čistenia čriev), bola som v dosť veľkom strese. Bolesti môjho konečníka sa totiž v nemocnici neustále stupňovali a naozaj som si nevedela ani len predstaviť, ako to v takom stave zvládnem. No na moje veľké prekvapenie to šlo celkom hladko. Po vyčistení som už ale nesmela nič jesť a piť tekutiny som mohla iba do polnoci. Aby som sa do rána dokázala aj vyspať a nebola pred operáciou v strese, vyslúžila som si liek na spanie.
No aj tak som sa v noci budila a nevedela sa dočkať rána, kým ma konečne „ovalia" nejakou anestéziou a ja sa konečne zbavím tej odpornej, dotieravej a ani na minútu neutíchajúcej bolesti.
Ráno po zobudení som postupovala podľa pokynov sestričiek, mala užiť liek s jedným hltom vody, osprchovať sa, natiahnuť si na nohy sťahovacie pančuchy a čakať, kým ma odvedú na operáciu. Mala som byť druhá poradí.
A tak som poslušne hladná, smädná a „oblbnutá" liekmi čakala dovtedy, kým sa vo dverách neobjavil pán doktor, ktorý povedal, že ma nestihnú zobrať skôr ako popoludní. Alebo dokonca možno až na druhý deň. Okolo pätnástej hodiny povedali, že z operácie dnes nič nebude a môžem sa pokojne napiť. Ale iba napiť. Jesť samozrejme nemôžem, pretože ma vraj budú operovať na druhý deň, hneď ráno. Vytúženej operácie som sa teda konečne dočkala po ďalšej bezsennej noci.
Ivana verí, že z nemocnice už pôjde čoskoro domov.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNastali ťažké dni
Po operácii som sa zobudila s bolesťou po šití a celý večer prevracala. Nebolo to veru nič príjemné, keďže sa mi šitie pri každom napnutí rozťahovalo, no bola som rada, že ma konečne nebolí zadok. Ten ale veru začal bolieť na druhý deň, keď ma začalo bolieť úplne všetko.Nastali teda pre mňa kruté dni plné skutočného bolestného utrpenia a tieto dni sa veru nezaobišli bez sĺz a pocitov, že situáciu absolútne nezvládam. Nejdem to však opisovať do podrobností, aspoň nie teraz, pretože aj keď mi je už oveľa lepšie, ešte včera ma trápili horúčky a dnes (v stredu 23. júna) sa stále cítim slabá a unavená.
No napriek tomu by som už z nemocnice veľmi chcela ísť domov. K tomu mi však chýbajú ešte nejaké výsledky vyšetrení, pretože sa pánom doktorom niečo nezdá vo vzorke tekutiny, ktorá mi cez hadičku vyteká z operačnej rany.
Verím však, že toto je už iba drobný detail. Som si istá, že je to naozaj iba malá banalita a k môjmu uzdraveniu už teda chýba naozaj iba malilinký krôčik. A som si tým taká istá preto, že pán doktor mi po operácii oznámil, že sa mu podarilo vyoperovať úplne všetko, čo plánovali.
A tak by teraz moje telo malo byť úplne čisté, bez akejkoľvek metastázy, čo považujem za ten najväčší Boží zázrak, aký sa mi mohol stať!
Ďakujem preto naozaj zo srdca za každú jednu vašu modlitbu či slovko podpory, ktoré ste mi venovali, pretože už teraz všetci sami vidíte, že to malo zmysel a ani náhodou to nebolo zbytočné.
A tiež chcem ešte z celého srdca poďakovať môjmu obetavému Henrovi, ktorý nielenže každú chvíľu lieta za mnou do nemocnice s vecami, ktoré potrebujem doplniť, ale ochotne pri tom znáša aj všetky moje nálady. Verte mi, nemá to so mnou veru vôbec ľahké...
A ako bude moja liečba pokračovať? To sa uvidí podľa histológie. No vyzerá to tak, že by som si od liečby mohla, dúfam, aspoň na nejaký čas oddýchnuť.
Ale kým sa to dozvieme, chcela by som vás poprosiť o modlitbu za zlepšenie môjho stavu natoľko, aby ma už v piatok konečne po dvoch týždňoch strávených v nemocnici mohli pustiť domov. Vopred vám za to z celého srdca ďakujem."
Aj v nemocnici sa dá tvoriť.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
