Ivana vo svojom najnovšom výtvore, čiapke-turbane.
Foto: Ivana DebrecéniováÁno, dala som si načas... Výhovorka? Nájde sa ich niekoľko... Najdôležitejšia je asi tá, že som vám nikdy nechcela napísať článok o tom, aká som smutná a sklamaná. A už vôbec nie o tom, ako veľmi trpím neznesiteľnými bolesťami, alebo o tom, že keď nemám bolesti, tak som nadopovaná liekmi tak veľmi, že nedokážem nič iné iba spať. Alebo ešte háčkovať, ale to takým spôsobom, že každý riadok páram aspoň päťkrát, kým ho uháčkujem správne. A ani náhodou som vám nechcela písať o tom, že aj ja toto všetko občas nezvládam, že tiež mávam depky a vôbec nie som taká úžasná a silná, ako to na prvý pohľad vyzerá.
Väčšinou sa byť silná neskutočne snažím, no keď sa mi môj aktuálny cieľ zrúti ako domček z karát, aj ja veru potrebujem pár dní na spamätanie sa a nájdenie novej energie a chuti do života. A tak som na to, aby som vám dnes dokázala napísať aj niečo pozitívne, čakala až do poslednej chvíle.
Predstavovala som si, že príde nejaká špeciálna závratná správa, ktorá moje sklamanie zmení na obrovskú radosť a ja budem pre vás môcť znovu písať s nadšením tak, ako tomu bolo doteraz. No nedočkala som sa a tak začnem tak, ako to cítim.
V horúčavách husia koža a zimnica
Ako už z mojich predchádzajúcich článkov viete, na operáciu som išla s túžobným očakávaním, že sa po nej konečne zbavím bolestí konečníka, ktoré ma pravidelne pred každou chemoškou pár dní obťažovali a po chemoške sa ako šibnutím čarovného prútika, stratili. A tiež určite viete, ako veľmi som sa tešila na to, že ak sa po operácii všetko podarí, čaká ma už iba jedna, možno dve chemošky a budem mať od liečby pokoj. Minimálne na čas, kým by sa pri bežných pravidelných kontrolách nezistilo, že sa znovu môj stav zhoršuje. No nič z týchto mojich túžob a plánov sa zatiaľ nesplnilo...
Najbližší sú v ťažkých chvíľach nenahraditeľnou oporou.
Foto: achív Ivany DebrecéniovejUž na druhý deň po operácii ma začali trápiť staré známe bolesti, ktoré odvtedy bolia oveľa intenzívnejšie ako predtým a dokonca sú aj teraz, tri týždne po operácii tak silné, že z nich zúfalo plačem. A napriek horúcemu počasiu, ktoré momentálne zažívame, z nich ja mávam husiu kožu a zimnicu.
Lekári sa ma snažia nastaviť na liečbu opiátmi, no tie mi, nik nevie prečo, zaberajú iba na chvíľu. Alebo z nich iba na hodinku-dve zaspím. Nikto nevie, prečo moje telo takto reaguje a znáša ich ako keby sa nechumelilo, pretože na to nie je žiadny dôvod. Nikdy predtým som nič podobné nemusela užívať, a tak by som na takýto druh liekov ani náhodou nemala byť zvyknutá... Verím však, že sa už konečne k nejakej vyhovujúcej dávke blížime, pretože dnes som už aspoň schopná sedieť na nafukovacom plávacom kolese a písať tento článok.
Ďalšie vyšetrenia i chemoterapie
No na opiátoch samozrejme môžem zostať fungovať iba dovtedy, kým sa nezistí pravá príčina týchto bolestí. Doteraz sme si boli istí, že bolesť mi spôsobuje metastáza v malej panve, ktorá však bola vyoperovaná a teda z onkologického hľadiska ma na tomto mieste už nemá čo bolieť. A tak som dnes bola na magnetickej rezonancii chrbtice, aby sa zistilo, či náhodou nejde o nejaký neurologický problém...No vôbec sa nemýlite, ak si počas čítania myslíte, že toto predsa ešte nemôže byť všetko. Áno nemýlite sa, je tu ešte aj niečo iné, čo ma dostalo. Dozvedela som sa, že chemoterapie sa ani náhodou nezbavím tak ľahko, ako som si to predstavovala. Že napriek tomu, že operácia dopadla dobre, všetky metastázy sú vonku a dokonca histológia potvrdila že liečba zabrala, chemoterapie budú súčasťou môjho života aj naďalej.
Trocha úsmevu na nemocničnej chodbe.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejDôvod je ten, že pokiaľ by som ich nedostávala, choroba by sa mi vraj mohla veľmi ľahko vrátiť... Táto informácia ma naozaj zrazila do kolien, pretože som skutočne verila, že by som už konečne mohla byť uzdravená. Verila som tomu, že budem môcť znovu začať žiť normálny život bez dennodenného chodenia po lekároch, bez chemoterapií z ktorých človek zakaždým týždeň nevládze existovať a hlavne som sa úplne najviac tešila na to, že si budem môcť ísť konečne od všetkého oddýchnuť do kúpeľov a že sa s Jankou budeme môcť začať trošku viac venovať onkologickým pacientom osobne.
Verím, že to má zmysel
No asi to má so mnou Pán Boh naplánované trochu inak, ako som si to predstavovala ja. Som si však viac než istá, že on úplne presne vie, prečo je to takto, a ako to nakoniec celé so mnou dopadne.Napriek všetkému si však dovoľujem veriť že skvele, pretože ak by to so mnou malo dopadnúť zle, bolo už na to predsa dosť veľké množstvo príležitostí. Myslím si dokonca, že sa tej bolesti práve navždy zbavujem. Že asi za chvíľu zistím, že mi treba preliečiť ešte aj niečo iné ako rakovinu. Možno mám poškodenú chrbticu, alebo nejaké nervové zakončenia. Možno práve po MR-ku, alebo po nejakom ďalšom vyšetrení sa nájde tá správna liečba, ktorá ma tých bolestí dokáže zbaviť navždy. Čo ak ma práve táto bolesť má naviesť na správne miesto, kde ma z nej úplne uzdravia, pretože bez bolesti, by som po príčine, prečo mám problémy práve v oblasti konečníka, nikdy nepátrala.
Ivana prežíva náročné leto, verí však, že toto utrpenie má zmysel, aby raz mohlo byť lepšie.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejA tiež vám tak ako mne napadla otázka, prečo ešte nie som úplne uzdravená, keď sa každý deň modlím a modlí sa za mňa obrovské množstvo ľudí? Po vypočutí si nového verdiktu to napadlo aj mne, no keď sa zamyslím hlbšie, napriek všetkému aj tak stále verím, že sa uzdravujem. Človek sa má predsa najprv uzdraviť zvnútra, a až potom sa to uzdravenie odzrkadľuje na tele. A na tom mojom sa to aj napriek tomu, že ešte budem musieť chodiť na chemošky, odzrkadlilo nádherne.
Mám zvnútra ešte toho veľa čo doháňať, no keď si predstavím, že v januári sa mi nedal zastaviť rast metastáz a teraz v tele nemám ani jednu jedinú, považujem to za niečo ohromné, aj keď ešte budem musieť na tie strašné chemošky chodiť.
Naozaj neviem ako to celé dopadne, ale skutočne verím, že Pán Boh to všetko so mnou myslí dobre. A aj keď sa všetko nedeje podľa mojich predstáv, On vie, prečo je tomu tak. Určite sa aj vám už nie raz stalo, že ste po niečom veľmi túžili a po nejakom čase ste boli radi, že sa to nesplnilo tak, ako ste si to predstavovali. Niekedy ste dokonca až po rokoch zistili, že ste namiesto toho, čo ste chceli, dostali niečo ešte oveľa lepšie.
Stále sú tu aj pozitíva
A tak som rozhodnutá veriť, že to tak bude a na tie najlepšie správy si ešte trošku počkám. A úplne perfektné bude, si tieto chvíle čakania spríjemniť nejakými skvelými zážitkami. Ale zažila som za posledné dva týždne aj niečo dobrého? Keď som začala písať tento článok, mala som pocit, že ani nie, no teraz mi začalo byť trošičku lepšie, a tak si skúsim na nejaké predsa len spomenúť. Poďme na to:Aj keď som mala počas pobytu v nemocnici kruté bolesti, návšteva mojej rodiny ma tak veľmi potešila, že som počas chvíľ strávených s ňou, na bolesť skoro aj dokázala zabudnúť.
Vo chvíľach, keď sa mi aspoň trošku uľavilo, som sa konečne naučila háčkovať klobúčiky, ktoré sa mi zo začiatku nechceli dariť ani za svet. A tiež som zdolala háčkovanie špeciálnych imidžových turbanov. Jeden z nich má už svoju novú majiteľku, ktorá ho vyhrala v súťaži v našej skupinke Prežila som to a som nesmierne hrdá na to, že ho využije na veľkolepej rodinnej udalosti.
Musím zodpovedne vyhlásiť, že v nemocnici fantasticky varili, a aj keď som mala prísnu diétu, aj toto jedlo bolo vždy tak výborné, že som si ho dokázala neskutočne vychutnať.
Z nemocnice som odchádzala poriadne ubolená, no odchod mi spríjemnilo nádherné ručne maľované tričko, ktoré pre mňa vyrobila moja úžasná priateľka Monika Vargová a som z neho doteraz neskutočne nadšená. Stalo sa dokonca mojím najobľúbenejším a odvtedy ho nosím najčastejšie zo všetkých.
V novom tričku.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejVeľmi ma tiež teší, že momentálne v našej skupinke prebieha súťaž o prekrásne črievičky veľkosti 39, ktoré ako cenu do súťaže venovala jedna moja skvelá priateľka, ktorá však nechce byť menovaná.
A úplne najväčšiu radosť mám z toho, že som už konečne doma v kruhu mojich najbližších a hlavne blízko mojej dcérky. A tiež mám obrovskú radosť z toho, že sa môj Henro dennodenne snaží vymyslieť čokoľvek, aby ma zabavil a aby som nemyslela na bolesť...
Myslím, že som toho za pár minút dokázala vymenovať celkom dosť! A verím, že keby som sa zamýšľala ešte o trochu dlhšie nájdem vecí, z ktorých sa môžem tešiť, ešte veru oveľa viac. A teda som si týmto článkom vlastne pomohla dostať sa z depky, čím som znovu potvrdila to, čo tvrdím už tri roky, že tvorba neskutočne pomáha.
A keďže som zároveň zistila, že pozitíva v mojom živote stále prevládajú nad negatívami, rozhodla som sa znovu vstať a bojovať svoj boj ďalej. Sama som zvedavá ako môj príbeh bude pokračovať.
Čiapka-turban zozadu vyzerá takto nádherne. Ivana je na svoje dielo pyšná.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
Črievičky, ktoré možno vyhrať v súťaži vo facebookovej skupine Prežila som to.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
