Ivana Debrecéniová.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich dieloch ste sa dozvedeli, že Ivane Debrecéniovej (37) z Levíc sa po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami minulý rok objavili nové ložiská. Boli vyoperované, avšak v posledných týždňoch prišli zlé správy: objavili sa nové metastázy na viacerých miestach tela.
Náročnú situáciu sa nezdolná žena snaží zvládať, ako sa len dá, v poslednom období si veľmi obľúbila háčkovanie rozkošných čapíc. Nádej a upokojenie nachádza na prechádzkach v prírode. No a tiež pôsobí v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú skupinku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby.
„V deň poslednej rozlúčky s mojím Anjelom som sedela na chemoške a plakala. Nad tým, ako veľmi nám všetkým bude chýbať, no aj nad tým, že namiesto toho, aby som sa na nej zúčastnila, musím sedieť v tom hroznom kresle na onkológii a čakať, kým mi do žíl natečie koktail, ktorý ma na jednej strane lieči, no na druhej mi spôsobuje neskutočne nepríjemné stavy.
Spoločnosť mi cez správy, ako už je v posledných dňoch celodenným zvykom, robila Lucinka, moja úžasná priateľka a hrdinka v jednom, ktorú som už spomínala v predchádzajúcom článku. A verte mi, že bez jej príkladu by som sa bola už v tejto chvíli totálne zložila.
Pomáhala mi však nielen počas chemošky, ale aj večer po nej a tiež nasledujúce dva dni, ktoré môžem s pokojným svedomím nazvať slovami „úplne katastrofálne".
Nedokázala som totiž nič jesť ani piť a dokonca už len pri pomyslení, či už na jedlo, pitie, alebo na slovo chemoška som sa povracala. Skončila som na infúzkach, po ktorých sa mi aspoň mierne uľavilo a ostatné som už zvládla s pomocou tohto úžasného dievčatka, ktoré ma po celý čas zabávalo svojím nezameniteľným humorom a dokonca pre mňa a pre Henra nakreslilo aj dva prekrásne obrázky.
Obrázok od Lucinky.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejToto všetko to dieťa dokáže robiť popri vlastných ukrutných bolestiach, ktoré nikdy neutíchajú, popri dennodennom vracaní, v dňoch bez jedla a pitia a tiež v dňoch, keď musí dýchať, alebo častokrát aj papať iba cez hadičky... Ešte aj v takýchto dňoch sa mi toto dievčatko nesťažuje, iba mi s humorom napíše, že z nej zas (vďaka tým hadičkám) urobili slona...
Nechápem, ako to dokáže a obdivujem, ako neskutočne hrdinsky to zvláda. A hlavne obdivujem, že aj v takejto situácii dokáže tvoriť a rozosmievať ma, čo ma nesmierne motivuje, aby som sa nevzdávala a tvorila tiež.
A tak som sa nevzdávala a aj keď sa mi už niekoľko dní nič schopné nepodarilo vytvoriť, nenechala som sa tým odradiť a uháčkovala aspoň niekoľko totálnych nepodarkov.
A po tomto všetkom nasledoval pre mňa jeden ďalší obrovský šok...
Lucinke našli okrem iných nádor aj na srdiečku a rozhodli sa, že jej ho skúsia operovať...
No po operácii nám Lucinkina sesternica Zuzka oznámila, že operáciu naše dievčatko síce zvládlo, ale následne sa nás tiež, tak ako môj kamarát, rozhodlo opustiť...
Bola som z toho totálne hotová a nevedela sa zmieriť s tým, že mi odišiel aj môj druhý anjelik. Pocítila som neskutočné zúfalstvo a nevedela si ani predstaviť, čo teraz bude ďalej...
Dostali sme sa v tento deň dokonca až tak ďaleko, že sme s jej sesternicou a mojou priateľkou Katkou čítali jej poslednú vôľu, ktorú nám zanechala, a bolo až neuveriteľné, že ešte aj tú pre nás napísala veselým spôsobom... Bolo to tak silné, ťažké a bolestivé, že som sa z toho absolútne nedokázala spamätať...
A druhý obrázok od Lucinky.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejA potom nastal ešte väčší šok, keď mi po pár hodinách jej sesternica Zuzka oznámila, že sa ju predsa len podarilo zachrániť. Že vo chvíli, keď sa s ňou už išli naposledy rozlúčiť, jej nahmatali pulz. A ešte väčší šok som zažila, keď mi po chvíli cinkla na messengeri správa, priamo od tejto malej veľkej hrdinky.
Môj žiaľ vystriedala obrovská úľava a radosť, ale moje telo už toto veľké množstvo vypätých situácií nezvládlo a na chvíľu so mnou dokonca prestalo spolupracovať. Zostalo mi tak ťažko a tak zle, že sa mi pri chôdzi podlamovali kolená a na druhý deň ráno sa môj stav tak zhoršil, že mi pripadalo neskutočne náročné zodvihnúť aj ruku.
Z tejto situácie ma našťastie zachránil môj hrdina Henro, ktorý ma nasilu vykopal z postele a prinútil ma ísť s ním aspoň na krátku prechádzku... Vyšli sme teda načerpať energiu do lesa, no nevládala som tam poriadne ani kráčať. Podlamovali sa mi nohy a pociťovala som maximálne zúfalstvo, pretože som sa cítila nešťastná zo svojej vlastnej neschopnosti fungovať.
Ivana Debrecéniová v prírode.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejS plačom sme sa teda vrátili domov a následne som si na youtube pustila seminár pána Eliasa Vellu, o vnútornom uzdravení. Popri jeho počúvaní som skúšala znovu háčkovať a zároveň som sa modlila, aby mi pán Boh pomohol dostať sa z tohto strašného stavu.
Skúšala som po predchádzajúcich nezdaroch uháčkovať aspoň niečo úplne jednoduché... Čelenku na želanie pre moju skvelú priateľku Martušku, ktorá sa mi na moje veľké prekvapenie aj celkom pekne podarila. A tak som sa aspoň trošku uspokojená pobrala spať a na druhý deň ráno sa zobudila s prívalom úplne novej energie a chuti do života.
Čelenka podľa Ivany. Na jar ako stvorená.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejPovažovala som to za úžasný zázrak a posmelená včerajšou čelenkou sa pustila do háčkovania jarnej čapice. A čuduj sa svete, tento vzor sa mi darilo robiť tak rýchlo a čapica tak perfektne vyzerala, že som okrem skúšobnej bordovej pre seba vyrobila ešte aj ďalšie dve.
Tie som darovala do novej súťaže, ktorú som následne vyhlásila v našej skupinke a okrem týchto dvoch čapíc dostanú ich nové majiteľky, ktoré som už stihla aj vyžrebovať, aj vlastnoručne vyrobený darček od našej skvelej členky, Vieročky.
Vďaka tejto súťaži som získala nápady aj na ďalšie, ktoré skúsim priebežne organizovať a tiež sa mi vďaka nej podarilo získať do nových súťaží aj ďalšie výherné ceny, z čoho mám naozaj obrovitánsku radosť.
No a aby tých dobrých správ nebolo až tak málo, nechala som si na záver ešte jednu, ktorú som popri týchto všetkých udalostiach predchádzajúcom článku zabudla spomenúť. Sú ňou výsledky môjho krvného vyšetrenia, ktoré preukázali, že sa mi hladina onkomarkerov mierne znížila. A to znamená, že aj keď je liečba pre mňa neskutočne náročná, naozaj zaberá. Preto musím naozaj toto všetko vydržať, aj keď je to pre mňa niekedy až priveľmi náročné.
Myslím, že som teda v posledných týždňoch toho zažila až príliš veľa, a preto sa vôbec nečudujem, že som popri tomto všetkom ešte vôbec nestihla svojich priateľov oboznámiť s tým, že aj nášmu združeniu je už konečne tento rok možné posielať dve percentá z daní. Je mi jasné, že na toto je už momentálne dosť neskoro, no aj keď už asi veľa ľudí poprosiť o pomoc nestihnem, rozhodla som sa to predsa len skúsiť. Verím totiž, že sa nájde aspoň pár oneskorencov, ktorí sa ešte nerozhodli, kam venujú svoje peniažky a vďaka ktorým by sme spoločne mohli vyčariť úsmev na tvári aj ďalším onkologickým pacientom.
Preto vás všetkých, milí moji čitatelia, ak je to ešte aspoň trošku možné, veľmi pekne prosím o pomoc, vďaka ktorej nám aj vy pomôžete pomáhať.
Za vaše rozhodnutie venovať nám svoje dve percentá vopred z celého srdca ďakujem a teraz sa už idem pustiť do výroby letného klobúčika, ktorý, ak sa podarí, budem môcť darovať do ďalšej našej súťaže. Ako môj pokus dopadol, sa určite dočítate o dva týždne, v ďalšom mojom článku."
Darujte dve percentá.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
