Ivana Debrecéniová.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich dieloch ste sa dozvedeli, že Ivane Debrecéniovej sa po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami minulý rok objavili nové ložiská. Boli vyoperované, avšak v posledných týždňoch prišli zlé správy: objavili sa metastázy na viacerých miestach tela.
Náročnú situáciu sa nezdolná žena snaží zvládať, ako sa len dá, v poslednom období si veľmi obľúbila háčkovanie rozkošných čapíc. Nádej a upokojenie nachádza na prechádzkach v prírode. No a tiež pôsobí v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú skupinku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Koncom minulého roku zažila veľké prekvapenie, priateľ Henrich ju požiadal o ruku.
„Po chemoške, ktorú sa mi podarilo absolvovať v plánovanom termíne, sme sa s mojou úžasnou spolubojovníčkou a skvelou priateľkou Luckou (17) pretekali v nevoľnostiach, vracaní, v problémoch s tlakom a samozrejme aj v mrnčaní, ako veľmi nám je zle.
Ona vyhrávala vo všetkých ťažkostiach a ja v mrnčaní.
To, ako sa cítila ona, si neviem a ani nechcem predstaviť, no je mi úplne jasné, že pri tom všetkom, čo zažíva ona, je to, čo prežívam ja, iba maličká omrvinka. A to si môžete byť istí, že mi tentokrát bolo tak veľmi zle, že nebyť toho, že som objavila silu modlitby a zároveň dostala príležitosť sledovať hrdinstvo tohto dievčatka, asi by som sa totálne zložila.
Toto dieťa je totiž neskutočným príkladom toho, čo všetko človek dokáže vydržať a je tou najväčšou hrdinkou, akú som vo svojom živote stretla. A to ani trošíčku nepreháňam.
Za posledné dva týždne som prežívala spolu s ňou tri jej operácie, popri ktorých musela viac ako týždeň vydržať bez jedla a vody a zároveň zvládla ešte aj niekoľko chemoterapií. A tiež aj nekonečné hodiny nevoľností a bolestí, ktoré nepoľavili ani na malú chvíľu.
Veru nestačila som vychádzať z údivu, ako sa dá takéto niečo vydržať a ešte sa popri tom všetkom sťažovať a mrnčať oveľa menej ako ja.
A nielen to. Ešte sa stíhala zaujímať a trápiť na tým, ako sa cítim ja a ako sa cítia všetci ostatní v jej okolí. Ako sa cíti jej úžasná sesternica, ktorá sa o ňu stará v Bratislave, ako sa cíti celá jej rodina a dokonca sa zaujímala aj to, ako sa cíti chuderka pani upratovačka, ktorá po nej musí utierať dlážku, ktorú sa jej nešťastnou náhodou podarilo ovracať.
Môžem naozaj zodpovedne vyhlásiť, že toto je pre mňa hrdinka s dušou toho najúžasnejšieho anjela, akého by som si ani vo sne nedokázala predstaviť a ktorá môže ísť svojou silou a čistou dušou príkladom nielen mne, ale aj celému svetu. A ja ďakujem Bohu, že ju poslal do života práve mne, aby som vedela, že nikdy nezostanem sama a že nikdy nie som tá, ktorá to má v živote najťažšie.
Som naozaj nesmierne vďačná, že som ju mala česť spoznať práve ja a som si viac než istá, že mi ju pán Boh poslal do života preto, že sa mi práve dnes (článok bol písaný v stredu 2. marca) rozhodol jedného z tých mojich najdôležitejších životných anjelov vziať...
S obetavým a podporujúcim priateľom Henrichom.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejPráve dnes, keď píšem tento článok, ma totiž opustil úžasný kolega a zároveň jeden z mojich najlepších priateľov.
Človek, ktorý ma spolu s priateľom Henrom psychicky držal nad vodou a človek, ktorý by urobil aj nemožné, aby mi pomohol sa uzdraviť. Človek, na ktorého som sa mohla vždy spoľahnúť a ktorý sa vždy, okamžite a neodkladne snažil vyriešiť každý môj problém, nech bol akýkoľvek.
Anjela, ktorý sa však nestaral iba o mňa, ale o všetkých, ktorí potrebovali pomoc. Bol hlavným pilierom nášho občianskeho združenia a aj našej skupinky, no celý čas všetko robil v tajnosti a nikdy nechcel byť odhalený. Bol človekom, vďaka ktorému naše združenie vôbec mohlo fungovať a dokonca aj väčšinu nápadov, ktoré sme realizovali, vymyslel práve on.
No vždy všetko danie iba nenápadne z diaľky sledoval a jeho najväčšou radosťou bolo, keď mohol niekoho potešiť. Odhalil sa iba ľuďom, ktorým sa rozhodol pomôcť osobne, a som si istá, že jeho láskavé srdce si každý zamiloval, či už na prvý pohľad, alebo na prvé písmenko v messengeri. Mal svoje vlastné trápenia a ťažkosti, no nikdy sa nesťažoval. Seba kládol na posledné miesto a vždy sa zaujímal iba o to, ako sa majú tí druhí.
Zložil nášmu združeniu dokonca aj pieseň, ktorú dal profesionálne nahrávať, no ešte nie je hotová a mnohí jeho známi asi ani netušia, že bol úžasný básnik a dokonca plánoval vydať knihu.
Mal svoj vlastný humor, ktorý býval miestami až morbídny a mnohokrát ním trénoval našu odolnosť voči stresu a takisto odolnosť voči šokovým situáciám, ktoré ľuďom v rámci srandy spôsoboval pri zoznamovaní. Neviete si ani predstaviť, koľkokrát som ho za to hrešila a hovorila mu, nech s tým prestane, lebo keď sa mu náhodou niečo stane, nikto mu to už ani neuverí. A ja dnes veru neverím. Nechcem veriť, že som stratila osobu, ktorá už dva roky žila obavou o môj život a keby čítala tieto riadky, tak mi na to napíše iba: „Nevtieraj sa“.
A tak sa už radšej nebudem vtierať, anjelik, no verím, že sa už v tejto chvíli pozeráš na nás z nebíčka a som si istá, že aj odtiaľ nám budeš naďalej pomáhať a strážiť naše kroky. Budeš mi veľmi chýbať."
