Príroda pomáha vyrovnať sa s ťažkou situáciou.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich dieloch nášho seriálu ste sa dozvedeli, že Ivane Debrecéniovej (37) z Levíc sa po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami znovu tento rok objavili nové ložiská. Boli vyoperované a mladá žena si momentálne prechádza náročnou chemoterapiou. Pred pár týždňami jej v krvi odhalili zvýšené hodnoty takzvaných onkomarkerov, ktoré poukazovali na možnú prítomnosť nových metastáz, žiaľ vyšetrenie na magnetickej rezonancii ukázalo, že naozaj ide o nové ložisko.
Náročnú situáciu sa nezdolná žena snaží zvládať, ako sa len dá, v poslednom období si veľmi obľúbila háčkovanie rozkošných čapíc. Nádej a upokojenie nachádza na prechádzkach v prírode. No a tiež pôsobí v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú stránku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Koncom roku zažila veľké prekvapenie, priateľ Henrich ju požiadal o ruku. Prečítajte si ďalší diel nášho pravidelného seriálu, v ktorom sa dozviete, ako Ivanin boj s ťažkým protivníkom pokračuje.
„Výsledky magnetickej rezonancie som dostala pár dní po napísaní predchádzajúceho článku a potvrdili, že tie ukrutné bolesti mám kvôli ďalšej metastáze. Tá sa nachádza v priestore za konečníkom, presne na tom istom mieste, z ktorého mi ju vyoperovali v septembri. Vraj sa dokonca pani doktorke na moment zdalo, že to nie je nový nález, ale skopírované staré výsledky...
Žiadne dobré správy sa teda zatiaľ nekonajú...
No aj tak prišla pre mňa aspoň jedna lepšia správa, ktorá ma v rámci vzniknutej situácie a obáv z ďalšej operácie paradoxne potešila...
Pani doktorka totiž skonštatovala, že ma nepošle hneď na ďalšiu operáciu, ale pridá mi chemoterapiu navyše k tej, ktorú už dostávam. A ak mi to poisťovňa schváli, mala by som k tomu všetkému dostať aj bioliečbu...
Bolo mi jasné, že ak mi je po tejto prvej chemoške dosť zle, po ďalšej to bude musieť byť ešte horšie, no kvôli bolestiam, ktoré ma neustále sužovali, som sa jej tentokrát, a určite prvýkrát v živote, naozaj nevedela dočkať. A to kvôli tomu, že sa stala naozaj jediným spôsobom, pri ktorom sa mi od bolestí aspoň ako tak uľaví.
Mala som na ňu ísť až 11. januára a záchranou mi bol znovu môj úžasný Henro, ktorý sa dovtedy snažil robiť všetko pre to, aby ma zabavil. Vymyslel totiž, že sa budeme chodiť sánkovať... Pri našich pravidelných prechádzkach v prírode, z ktorých čerpáme neskutočné množstvo pozitívnej energie, sme totiž ako na jedinom mieste v našom okrese objavili sneh.
Toto miesto sa nachádza v blízkosti Pukanca a je naozaj očarujúce v každom ročnom období. No práve vo chvíľach, keď bolo všade inde pochmúrne a upršano, sme zistili, že práve toto naše najobľúbenejšie miesto je pokryté bielou perinou.
Hory pomáhajú.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejPohľad na zasnežené kopce bol pre mňa veru ešte väčším balzamom na dušu ako obvykle. Bláznili sme sa a šantili do sýtosti, čo následne mnohí sledovali aj v našich spoločných videách, a verte či nie, keď som pri sánkovaní ťahala sánky hore kopcom, moje bolesti sa dokonca chvíľkami úplne strácali... Videá a fotky z našich šialených sánkovačiek sme uverejňovali na sociálnej sieti a myslím, že sme na výlet do prírody nimi veru mnohých aj inšpirovali. A nielen to...
Bolo jasné, že nie v každom okrese sa môžu ľudia vyblázniť na snehu a dokonca mi písali aj z Tatier, že ani tam vraj žiadny sneh nemajú... No v našej skupinke Prežila som to sa potom udial ďalší obrovský zázrak.
Hurá sánkovať sa! S priateľom Henrichom.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejSnehuliaci bez snehu
Napísal mi jeden z našich členov, že by bol naozaj rád, ak by sme v našich súťažiach a robení radosti pokračovali počas celého roka, nie iba pred Vianocami, pretože práve toto podľa neho v týchto náročných chvíľach, ktoré všetci momentálne prežívame, neskutočne potrebujeme.Vymyslel teda pre nás súťaž o najkrajšieho snehuliaka-nesnehuliaka, ktorá spočívala v tom, že aj keď nemáme všetci k dispozícii sneh, môžeme si snehuliakov vyrobiť z čohokoľvek. Môžeme ich uštrikovať, uháčkovať, namaľovať, vyšívať, vyrobiť z papiera, alebo možno dokonca aj z dreva. A keďže sme do súťaže potrebovali aj nejakú cenu, rozhodol sa kúpiť po jednej z mojich a Jankiných kníh (Jana Rozenberg spolu s Ivanou Debrecéniovou vedie občanské združenie Prežila som to, je autorkou knihy Už neplač, Ivana Debrecéniová napísala knihu básní o svojom boji Prežila som to - pozn. red.). A tieto nám nám následne prenechal v súťaži, ako cenu pre výhercu...
Táto správa bola pre mňa ďalším dôkazom toho, že to, čo robíme, má zmysel, a tiež mi nápad so snehuliakmi pripadal neskutočne fantastický! Neváhala som preto aj popri sedení na chemoterapii napísať status a vyhlásiť v našej skupinke novú súťaž. Ono sa to veru nezdá, ale článok ako tento alebo aj status súťaže trvá niekedy napísať niekoľko hodín, a tak bolo úplne fantastické, že som ho začala formulovať práve na chemoške.
Začať s tým práve tam mi napadlo asi tak v polovici sedenia a pri jeho písaní som si jej koniec ani nestihla uvedomiť. Inokedy každú chvíľku sledujem, kedy mi už dotečie, no tentokrát ma pani sestrička oznámením, že už odchádzam domov, naozaj zaskočila. Nestihla som sa totiž dostať ani k jeho konečnej úprave. Tú som teda dokončila doma z postele a nasledujúce dni sa nestíhala čudovať, aké nádherné výtvory do súťaže naši členovia posielali.
Sledovať niečo tak úžasné bolo pre mňa naozaj veľkým spríjemnením dní, v ktorých ma sprevádzala nevoľnosť, kvôli ktorej som sa často ledva doplazila na toaletu a dokonca ma počas nej nebavilo ani háčkovať...
Háčkovanie ma začalo znovu baviť až po dvoch dňoch a odvtedy som úplne nezastaviteľná. Aj keď mi bolo a ešte stále aj je na vracanie, už sa aspoň dokážem pohybovať a uháčkovala som v posledných dňoch niekoľko ďalších čiapočiek. A dokonca aj jeden obrovský pestrofarebný klobúk.
Vlastnoručne uháčkovaný klobúk.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejVôbec síce nevyzerá tak, ako som si ho predstavovala, ale na to si už pomaly zvykám, pretože zakaždým je predstava môjho nadchádzajúceho diela úplne iná, ako je konečný výsledok.
A aby toho nebolo náhodou málo, okrem nevoľností som v posledných dňoch prežila aj jeden ďalší zlý zážitok spôsobený chemoškou, vďaka ktorému som sa ocitla na vyšetrení u pána chirurga, ktorý ma však upokojil, pretože mi oznámil že sa nestalo nič hrozné, iba som si natrhla zadok.
Decentná čiapka made by Ivana.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejAkoby toho bolo málo...
Stalo sa to tak, že chemoška mi spôsobuje neskutočnú zápchu a počas nej mám v polovici čreva totálne stuhnutú stolicu. A z tej druhej polovice v hornej časti čreva sa vo chvíli maximálneho stvrdnutia začala tlačiť hnačka. Poviem vám, niečo také som ešte v živote nezažila a neprajem to zažiť ani tomu najväčšiemu nepriateľovi, pretože som v tej chvíli mala naozaj pocit, že to už neprežijem. Že ma roztrhne na dve polovice a vykrvácam.Trápila som sa a plakala v ukrutných bolestiach niekoľko hodín, kým sa mi to podarilo zvládnuť, no paradoxne som sa po uvoľnení toho všetkého povracala. A potom som znovu potrebovala ísť na veľkú. No to už zo mňa nevychádzala stolica, ale čistá krv. Tušila som, že sa mi asi natrhla nejaká cievka, no keďže mi už bolo na pocit oveľa lepšie, len som sa cítila totálne vyčerpaná, ľahla som si do postele a okamžite zaspala.
No ráno po zobudení krvácanie pokračovalo. Zavolala som teda svojej pani onkologičke, ktorá mi povedala, že nesmiem nič jesť ani piť a mám utekať na chirurgiu... Pán chirurg po vyšetrení brucha a krvi skonštatoval, že som si vraj pri tom trápení určite iba niečo natrhla a povedal mi, aby som sa nebála, že to krvácanie čoskoro prejde. A našťastie mal pravdu. Krvácať som prestala ešte v ten deň a nepríjemné pocity morskej choroby v bruchu prešli po niekoľkých dňoch.
Momentálne už cítim iba to, ako zo mňa vychádza chemoška, čo sa prejavuje nepríjemným pachom mojej pokožky, no tieto dni sú momentálne pre mňa tými najmenej bolestivými a pociťujem najmenšiu nevoľnosť, akú som veru v poslednom období zažila.
Úplne najlepšie sa cítim, keď sa venujem háčkovaniu, pri ktorom cez internet počúvam omše rôznych slovenských kazateľov a tiež aj slová z Biblie. A zároveň sa neustále modlím, pretože ma už budúci týždeň čaká vyšetrenie PET CT, ktoré, pevne verím, už neodhalí žiadnu ďalšiu metastázu...
Počas najbližších dní teda budem čo najviac háčkovať, počúvať Božie slovo a zároveň verím, že sa mi podarí vymyslieť aj nejakú ďalšiu súťaž v našej skupinke. Tú snehuliacku som už totižto tento týždeň stihla aj vyhodnotiť.
Vyhral ju obrovský snehový zajac, ktorý získal najviac lajkov, a do súťaže ho zapojila členka našej skupinky Michaela Šofová. Mali sme tam naozaj fantastické diela a preto sa už teraz teším na každý nový nápad, ktorý možno vymyslím ja, alebo niekto ďalší z členov našej skupinky."
Víťazný snehuliak.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
Ivana na boboch...
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
... a Henrich na boboch.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
