Ivana Debrecéniová a snehuliak.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich dieloch nášho seriálu ste sa dozvedeli, že Ivane Debrecéniovej (37) z Levíc sa po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami znovu tento rok objavili nové ložiská. Boli vyoperované a mladá žena si momentálne prechádza náročnou chemoterapiou. Pred pár týždňami jej v krvi odhalili zvýšené hodnoty takzvaných onkomarkerov, ktoré poukazujú na možnú prítomnosť nových metastáz. Náročnú situáciu sa nezdolná žena snaží zvládať, ako sa len dá, v poslednom období si veľmi obľúbila háčkovanie rozkošných čapíc. No a tiež pôsobí v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú stránku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Koncom roku zažila veľké prekvapenie, priateľ Henrich ju požiadal o ruku. Prečítajte si ďalší diel nášho pravidelného seriálu, v ktorom sa dozviete, ako Ivanin boj s náročným protivníkom pokračuje.
„22. decembra som dostala ďalšiu chemošku. Bola to však iba polovičná dávka, pretože mi tentokrát stieklo iba to, čo dostávam v ordinácii. Dávku, ktorá mi tečie 46 hodín doma, som nedostala, pretože by mi ju na štedrý deň nemal kto odpojiť. A tak som sa s malou dušičkou modlila, aby som tieto sviatky dokázala prežiť bezbolestne.
Chemoška totiž, aj keď mi spôsobuje veľa nepríjemných reakcií, ma prekvapivo zbavuje bolestí konečníka, ktoré sa ako zázrakom objavujú presne ako hodinky, dva až tri dni pred každou ďalšou dávkou... Pani doktorka prípadnú bolesť, ktorá by mi mohla spôsobiť ťažkosti, poistila tým, že mi predpísala supersilné lieky, a preto som si nakoniec mohla byť istá, že mám pred sebou naozaj krásne Vianoce...
Moja modlitba bola vypočutá a vianočné sviatky som strávila v pohodičke, úplne bezbolestne a aj keď mi bolo dosť nevoľno a trápila ma poriadna zápcha, bola som rada, že sviatky trávim v kruhu svojej najbližšej rodiny. Užila som si kopec dobrého jedla, čo sa mi dosť odrazilo na postave... Táto správa ma však paradoxne tiež veľmi potešila, pretože sa mi podarilo konečne pribrať po mnohých rokoch.
A pod stromčekom som si našla kopec nádherných darčekov. Úplne najkrajším bol vankúš, na ktorý mi moje detičky (dcéra s priateľom) dali vytlačiť našu spoločnú fotografiu a pri jeho rozbalení sa mi do očí nahrnuli slzy.
Všetci traja spolu na vankúši.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNo a medzi sviatkami sme dokonca s Henrom stihli vychodiť nielen chemošku, ale aj vianočné dobroty v našich obľúbených Štiavnických vrchoch, na Skýcove, navštívili sme aj zubry v obore a poriadne sme sa vybláznili aj v snehu na Krahuliach. Bolo to úplne super až na to, že ma na poslednom výlete už trochu začal omínať môj presne načasovaný konečník...
Podľa plánu o niečo skôr ako inokedy, keďže som nedostala celú dávku chemošky, no zatiaľ boli tieto bolesti ešte celkom znesiteľné. Stihla som popri nich uháčkovať aj šesť čiapok a jeden obrovský multifarebný šál, ktorý sa mi bude hodiť ku každej jednej čiapočke, ktorú som doteraz vytvorila a aj ešte určite vytvorím.
Veselé háčkované čapice. Pýšia sa nimi už i dve nové malé nositeľky.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejTento šál je dlhý 2,9 metra a na Silvestra som naň našila novoročný pozdrav pre svojich priateľov v našej facebookovej skupinke Prežila som to, v ktorej sme medzi sviatkami vyhodnotili súťaž o nádherný obraz od našej členky Vierky Vaculčiakovej.
Do žrebovania bol zaradený každý, kto sa nám v skupinke pochválil fotografiou svojho vianočného stromčeka a musím povedať, že som bola veľmi milo prekvapená, pretože sa do nej zapojilo nečakane veľké množstvo našich členov.
Impozantná trojmetrová šála.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejVšade samé darčeky
Dostali sme od nich aj množstvo vianočných a novoročných pozdravov a dokonca ma neskutočne dojali ich poďakovania za našu doterajšiu prácu. No to, čo ma totálne odrovnalo, bolo vyjadrenie našej členky, že sme tá najlepšia skupina zo všetkých... Je naozaj úžasné vidieť, že si niekto váži našu prácu, pretože presne v takých chvíľach ju potom máme chuť robiť ďalej a ešte oveľa lepšie.Bez našich skvelých členov by však naša skupinka ani zďaleka nebola tým, čo je a nedialo by sa v nej také obrovské množstvo zázrakov. Jedným z nich bolo aj to, že sme si v nej pred Vianocami mohli užívať nádherný a veľmi napínavý vianočný príbeh na pokračovanie, ktorý nám každý deň písala moja úžasná priateľka Zuzka a ktorý si získal pozornosť a nadšenie veľkého množstva čitateľov. Príbeh bol o dievčati, ktoré sa na Vianoce ocitlo na hranici chudoby a po úraze aj v nemocnici. A zachránila ju nová láska.
A na záver tohto romantického príbehu prišlo obrovské prekvapko... Zuzka sa totiž všetkých, čo tento príbeh čítali, rozhodla obdarovať darčekom. Niektorým poslala svoju knižku Láska na križovatke, niektorým uháčkovala čiapočky a niektorých obdarovala soľou do kúpeľa alebo prasiatkom pre šťastie.
Boli to naozaj z každého pohľadu úžasné sviatky, plné pokoja, lásky a príjemných prekvapení. Až kým sa moje bolesti nezačali stupňovať.
V dobrom aj zlom. Pár sa bude brať.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej
Zimné radovánky v podaní Ivaninho priateľa Henricha.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNový rok som ešte ako tak pretrpela a začala testovať nové lieky, ale na ďalší deň som pochopila, že mi ani tieto, tak ako všetky ostatné lieky od bolesti, čo som brala doteraz, absolútne nezaberajú. A na ďalší deň som už skončila s plačom na pohotovosti. Bolesť bola totálne neznesiteľná a najhoršie bolo, že som mala obrovské problémy s močením. Pálenie, rezanie, bolesť a dokonca problém sa vôbec vymočiť...
Na pohotovosti mi urobili všetky možné vyšetrenia, krv, moč, vyšetrenie konečníka a aj sono, ale nezistili absolútne nič. Žiadny zápal ani baktérie a ani ďalší nádor. Aj keď ten nádor by vraj bolo na sone vidieť iba vtedy, ak by už bol slušnej veľkosti.
Po všetkých operáciách, ktoré už mám za sebou, je vraj možné sa v mojich vnútornostiach vyznať iba na špecializovaných zobrazovacích vyšetreniach, akými sú CT alebo magnetická rezonancia. No a keďže sú tieto moje bolesti naozaj akútne a nikdy neviem, kedy sa zas objavia, dnes (6. januára), keď píšem tento článok, mám za sebou už aj vyšetrenie na magnetickej rezonancii.
Na výsledky si však ešte budem musieť počkať a keďže ma aj teraz pri písaní článku znovu začína konečník omínať, zatiaľ mi nezostáva iné, iba veriť, že mi v najhoršom znovu zaberie injekcia, ktorú mi pichli na pohotovosti a ktorá mi tie ukrutné bolesti dokázala aspoň trošku zmierniť..."
