Veselá čiapka spestrí výlety do prírody. S priateľom Henrom.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej„Pred štvrtou chemoterapiou mi pani doktorka naordinovala nový liek, ktorý sa má zapiť vždy hodinu pred napojením na infúzku, a ktorý mi mal zmierniť pochemoškové nevoľnosti viac ako ten pôvodný.
Musím uznať, že naozaj zabral oveľa lepšie, no som si istá, že mi veľmi pomohlo aj to, že som celých 48 hodín chemoterapie venovala učeniu sa háčkovať...
Nápad háčkovať som dostala, keď som si všimla, že fotky z vychádzok do prírody, ktoré realizujeme s priateľom Henrom, kvôli nadchádzajúcej zime prestávajú hýriť farbami a zakaždým som pri ich prezeraní mala pocit, že by potrebovali trošku oživiť...
No a keďže listy sú opadané, je sychravo a my máme vždy na sebe tmavé vetrovky, zdalo sa mi ako skvelý nápad, pridať im pestrosť nejakou super farebnou čapicou. A úplne najlepšie zakaždým inou...
Chcela som však, aby moje čiapočky boli iné, ako bežne dostať kúpiť v obchode a tiež som zatúžila po tom, aby priniesli farby nielen našim fotkám, ale vytvorili aj dúhu tam, kde dúha stále nepricháza...
Ňou by totiž pre mňa boli aspoň nejaké dobré správy o mojom zdravotnom stave, pretože už je to po skončení mojej prvej onkoliečby presne rok, čo na mňa spoza oblakov iba sem tam vykúka zubaté slniečko a prináša mi samé zlé správy, ktoré však nakoniec dopadnú celkom dobre, a preto by som ich mohla charakterizovať ako také občasné šťastie v nešťastí.
No taká dúha, to by bolo niečo! Tá by už znamenala koniec búrky aspoň na nejaký ten čas. A tak moja túžba vytvoriť si ju ešte viac zosilnela.
Ale ako na to? Dokázala by som ja, antitalent napríklad háčkovať?
Naozaj som o tom zapochybovala, pretože som celý svoj život mala pocit, že som na všetky ručné práce ľavá a s mojím estetickým cítením to veru tiež nikdy nebolo veľmi ružové...
No a háčik? Tak ten som v ruke držala naposledy ako šesťročná, keď ma moja starká učila, ako robiť retiazkové očká...
Keďže moja dlhodobá túžba nájsť okrem písania aj niečo iné, čo by som vytvorila, bola silnejšia ako pochybnosti, rozhodla som sa to háčkovanie aspoň vyskúšať...
Kúpila som si vlnu, ktorá hrala všetkými farbami dúhy a po napojení chemošky som chytila do ruky háčik a svoje prvé veľdielo dokončila po štyridsiatich siedmich hodinách, čo bolo hodinu pred jej odpojením.
A rovno sa v nej vybrala k mojej pani onkologičke. No ešte pred odchodom z domu som sa svojím dielom pochválila na sociálnej sieti. A bola som šokovaná, ako veľmi sa všetkým páčilo. Toľko lajkov a komentárov ešte nezískalo nič, čo som vo svojom živote uverejnila!
Bol to naozaj skvelý pocit a bola som na seba taká hrdá, že ma zachvátila túžba okamžite sa pustiť do výroby ďalšej čiapočky, pri ktorej som si uvedomila, že ma momentálne háčkovanie začalo baviť oveľa viac ako písanie.
Prvá uháčkovaná čiapka a jej hrdá majiteľka.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejPomáha aj od bolesti
Za posledné mesiace som totiž napísala veľmi veľa textov a pre myseľ je naozaj omnoho náročnejšie sformulovať vhodné slová do príspevku alebo článku, ako robiť očká s vlnou a háčikom...To však neznamená, že s písaním prestanem, to ani náhodou, iba som nadšená, pretože som našla aj niečo, pri čom myseľ nemusí pracovať na plné obrátky a hlavne dokážem háčkovať, aj keď mám bolesti a nedokážem sa kvôli nim na nič sústrediť.
V takýchto chvíľach sa mi totiž písať veru nikdy poriadne nedalo a nevedela som, ako mám od bolestí odpútať svoju pozornosť, hlavne keď mi žiadne lieky od bolesti nezaberajú.
Veru za tieto dva týždne som si odháčkovala aj ukrutné bolesti konečníka, silnú zápchu, ktorú sprevádzali bolesti brucha a tiež bolestivé a krvácajúce afty na jazyku, ďasnách a dokonca aj na perách, ktoré sú tiež vedľajším účinkom chemošky.
Zhoršujú sa mi po každej jednej, no teraz ma neuveriteľne nakoplo, že aj počas tohto trápenia som tentokrát dokázala vytvoriť diela, ktoré sa síce ešte ani zďaleka nepodobajú na nič reprezentatívne, no zato mi táto činnosť pomohla fyzicky, psychicky a hlavne som sa na svoje čiapočky vďaka ich farebnosti nevedela vynadívať.
Jednu sa mi dokonca podarilo uháčkovať aj pre moju úžasnú dcéru a verím, že sa mi do Vianoc podarí naučiť sa háčkovať tak, aby som nimi mohla obdarovať aj niekoľko svojich priateľov.
No a okrem háčkovania od nevidím do nevidím sme si s priateľom samozrejme našli čas aj na to, aby sme si vyrazili na prechádzku do mojich obľúbených lesov v Pukanci, na fantastický výlet k Malachovskému a Králickému vodopádu a aj do mesta na nákup ďalších vĺn na háčkovanie.
Samozrejme zakaždým v inej čiapočke.
Dcéra Ivany Debrecéniovej s uháčkovanou čapicou. Krásna, však?
Foto: archív Ivany DebrecéniovejČo je nové v našej skupinke
Okrem tohto všetkého som stihla aj vyhodnotiť súťaž v našej facebookovej skupinke Prežila som to (skupina bola vytvorená s cieľom podnietiť ľudí v ťažkej situácii, aby umelecky tvorili) o pobyt v Demänovskej doline, ktorý náš výherca stihol už aj absolvovať.A potom vyhlásiť novú súťaž vo varení a pečení, v ktorej bude víťaz odmenený nádherným obrazom, ktorý nám do súťaže venovala úžasná umelkyňa Anna Sovany. Tiež nám počas týchto dvoch týždňov stihli prísť balíky od Zuzky, Katky a Margarétky s darčekmi pre onkologických pacientov, ktoré pôjdeme s kolegyňou Jankou z občianskeho združenia Prežila som to tesne pred Vianocami odovzdávať do nemocníc v Nitre a v Trnave.
No a na náš bankový účet pribudli aj ďalšie finančné dary od štyroch Anjelov ktorí sa volajú Ivan, Elenka, Miloš a Mária, a ktoré použijeme na výrobu darčekových tašiek, do ktorých darčeky pre chorých zabalíme.
Je naozaj úžasné, koľko dobrých ľudí sa dokázalo spojiť a mám dokonca aj informácie, že to ešte stále nie je všetko, pretože ma pošte čakajú ďalšie balíky, pre ktoré som sa ešte nestihla zastaviť.
Chcem sa preto všetkým, ktorí sa nám rozhodli pomôcť z celého srdca v mene onkologických pacientov poďakovať a už sa naozaj neviem dočkať dňa, keď ich budeme môcť všetkými týmito nádhernými darčekmi potešiť.
Chýbajú nám ešte nejaké teplé veci a školské potreby, ale verím, že to sa nám už podarí v pohode doriešiť...
Darčeky, ktoré pred Vianocami potešia v nemocniciach onkologických pacientov.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejDovtedy však ešte budem musieť absolvovať ďalšiu chemošku, budem si musieť vypočuť výsledok vyšetrenia mojich onkomarkerov, ktoré pevne verím predsa len klesnú a tiež ešte vyhlásim v našej skupinke ďalšie dve súťaže, z ktorých jedna sa bude týkať čítania kníh a výhrou bude úžasná knižka od Andrejky Ágg – Muselo to prísť a tesne pred Vianocami príde na rad súťaž o najkrajší vianočný stromček, v ktorej víťaz získa nádherný obraz, ktorý nám do súťaže darovala členka našej skupinky Vierka Vaculčiaková.
No veru, do Vianoc mám ešte kopec roboty, takže nudiť sa určite nebudem...
A aký Vianočný darček by som si želala?
Iba jeden jediný. Zdravie pre celú moju rodinu a to, aby som konečne uvidela tú ozajstnú dúhu, ktorá mi prinesie aspoň o trošku lepšie správy v podobe klesnutia tých mojich bláznivých onkomarkerov.“
