Ivana Debrecéniová s priateľom Henrichom. Pochváliť sa môžu krásnymi obrúčkami.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich dieloch nášho seriálu ste sa dozvedeli, že Ivane Debrecéniovej (37) z Levíc sa po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami znovu tento rok objavili nové ložiská. Boli vyoperované a mladá žena si momentálne prechádza náročnou chemoterapiou. Pred pár týždňami jej v krvi odhalili zvýšené hodnoty takzvaných onkomarkerov, ktoré poukazujú na možnú prítomnosť nových metastáz. Náročnú situáciu sa nezdolná žena snaží zvládať, ako sa len dá, v poslednom období si veľmi obľúbila háčkovanie rozkošných čapíc. No a tiež pôsobí v občianskom združení Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. Založila i rovnomennú facebookovú stránku, ktorá združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby.
„Na ďalšiu chemošku som sa vybrala s novou nádejou a v novej, vlastnoručne uháčkovanej čiapočke. Odfotila som sa v nej pred budovou, v ktorej ordinuje moja pani onkologička a pri odoberaní krvi na rozbor som sa modlila...
Prvé výsledky, ktoré rozhodujú o tom, či mi vôbec ďalšia chemoška môže byť podaná, prišli o pár minút. Zostala som v šoku, pretože vykazovali kritické hodnoty zrážanlivosti krvi. Chemoterapia totiž ničí krvné doštičky. Neskutočne som sa zľakla a kým ma sestrička s nimi zavolala dnu, v mojej mysli sa už stihlo odohrať množstvo vizuálnych príbehov o tom, akým spôsobom asi teraz vykrvácam... Bolo mi jasné, že chemošku dnes nedostanem a nevedela som si predstaviť, čo teraz so mnou urobia, aby som TO prežila.
Je naozaj obdivuhodné, ako dokáže myseľ v takýchto situáciách pracovať a aké všelijaké horory si dokáže vytvoriť. To, čo som počas tých pár minút čakania na chodbe s tým šokujúcim výsledkom v rukách zažila, sa dalo doslovne nazvať maximálnym záchvatom paniky. No keď som vošla do ordinácie, sestrička ma dala do obrazu... Vraj také hodnoty, ako sú na papieri, sú absolútne nereálne a s najväčšou pravdepodobnosťou mi bola krv odobratá do zlej skúmavky. A preto treba odber zopakovať...
Nová uháčkovaná čiapka. Pred podaním chemoterapie.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejZostala som v nemom úžase, že ešte aj takéto niečo sa môže stať a po druhom odobratí už bolo všetko v úplnom poriadku. Teda ak nepočítame hodnoty, ktoré vykazujú, že mám na niečo alergiu, čo však pani doktorka vyriešila podaním liekov proti alergii a tú chemošku som teda predsa len dostala. Zároveň mi však pani doktorka povedala, že mi aspoň na nejaký čas neodporúča brať žiadne výživové doplnky. Vraj je možné, že mi s tou chemoškou asi nedobre reagujú a pokiaľ ju nebudem dobre znášať, iná liečba už pre mňa neexistuje...
Po dvoch hodinách infúzky v ordinácii som sa pobrala rovno domov a do postele s taštičkou, v ktorej mám chemošku na dva dni a nosím ju celý čas zavesenú na krku.
A na druhý deň som si mala zavolať do ordinácie pre výsledky onkomarkerov...
Tie, aj keď sme sa všetci veľmi modlili, znovu stúpli a to znamená, že ma v januári znovu čaká vyšetrenie PET CT, ktoré po vpichnutí rádioaktívnej látky odhalí všetky prípadné nové metastázy. A ak sa potvrdí, že mi stúpajú kvôli nim, čaká ma buď ešte ďalšia prídavná chemoška k tej, čo už beriem, alebo možno aj ďalšia operácia...
Žiadna dúha sa teda aspoň minimálne do januára ani náhodou nekoná. A tak som sa rovnako ako pred mesiacom aj teraz rozhodla, že si ju nahradím háčkovaním a vyrobila som si ďalšiu dúhovú čiapočku. Tá sa mi už vydarila tak úžasne, že ju považujem za splnenie svojho dávneho sna o čiapke, po ktorej som už veľmi dávno túžila... A potom som si, aby mi nebolo málo, vyrobila ešte jednu. A potom ešte niekoľko ďalších, ktoré darujem svojim blízkym ako vianočné darčeky.
Najkrajšia čapica.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejHáčkovanie ma v poslednej dobe neskutočne pohltilo a momentálne je to naozaj činnosť, ktorú ma baví robiť úplne najviac. Zabúdam totiž pri ňom na všetky starosti aj na svoju chorobu, na ktorú som teda po ďalšej zlej správe nemala chuť myslieť ani náhodu. No v tomto nemyslení mi však na moje veľké šťastie nepomáhalo iba háčkovanie...
Začali nám totiž prichádzať ďalšie nádherné balíky s darčekmi pre onkologických pacientov do nemocníc a samozrejme bolo treba začať s organizáciou ich rozdávania. Bolo ich potrebné všetky vybaliť, nafotiť, vytriediť, pobaliť do taštičiek a zorganizovať nový termín, pretože sme ho mali dohodnutý na 22. decembra, čo bolo vzhľadom na novovyhlásený zákaz vychádzania nerealizovateľné...
Po celoplošnom testovaní sme s lockdownom veľmi nepočítali, a ak sme chceli, aby darčeky pacienti dostali na Vianoce, bolo ich nutné odniesť už o týždeň skôr. No ja som ešte cestovania v tomto týždni kvôli pochemoškovým stavom nebola schopná... Tejto úlohy sa teda ujala moja kolegyňa Janka Rozenberg, ktorá aj s našou priateľkou a skvelou vodičkou Gabikou 17. decembra obehli onkologické oddelenia v Nitre aj v Trnave, kde všetky darčeky s nadšením odovzdali.
Túto cestu sme mohli realizovať iba vďaka tomu, že nám levická taxislužba poskytuje na dobročinné účely svoje vozidlo grátis. Preto sa im chcem touto cestou z celého srdca poďakovať.
Veľké ďakujem všetkým, čo pomohli
Zároveň sa chcem ešte raz poďakovať všetkým, ktorí sa do realizácie tejto našej myšlienky akokoľvek zapojili. Či už kúpou našich kníh (súbor básní Prežila som to od Ivany Debrecéniovej a kniha Už neplač! od Jany Rozenberg), posielaním balíkov s darčekmi, akoukoľvek reklamou alebo zdieľaním mojich článkov a v neposlednom rade aj finančnými darmi, ktoré poslali na náš bankový účet. Pretože iba vďaka tomuto všetkému budú pacienti v nemocniciach vedieť, že tu vonku sa nachádzajú ľudia, ktorí na nich neustále myslia a držia im palce. A vďaka tomu sa im, verím, pobyt v nemocnici podarí zvládnuť oveľa ľahšie...To, že sme toto všetko zvládli, považujem za nádherný vianočný zázrak, ktorý však nezostal iba pri pacientoch v nemocniciach, ale dial sa po celý čas aj v našej facebookovej skupinke Prežila som to.
Po úspešnom vyhodnotení súťaží o pobyt v Demänovskej doline, súťaže vo varení a tiež čitateľskej súťaže, do ktorých nám ceny venovali úžasné členky našej skupinky, sa roztrhlo vrece s vianočnou náladou a našlo sa obrovské množstvo ďalších členov, ktorí sa svojou tvorbou rozhodli niekoho na Vianoce potešiť. Niekoľko z nich napieklo ďalším členom vianočné pečivo a tiež sa niektorí rozhodli darovať druhým svoje umelecké diela. Bolo naozaj úžasné sledovať, ako sa skoro každý deň našiel niekto, kto chcel iného obdarovať a tiež to, ako veľmi chcel každý toho druhého obdarovať oveľa viac, ako byť on sám obdarovaný.
Som na našu skupinku neskutočne pyšná, pretože do nej absolútne nepreniká žiadna negativita z okolitého sveta, nemáme v nej žiadne hádky, žiadnu konkurenciu, žiadnu žiarlivosť, iba vzájomnú lásku, úctu a vzájomnú pochvalu a podporu toho druhého. Je pre mňa cťou to všetko s obdivom sledovať a verím, že nielen teraz počas Vianoc, ale aj počas celého najbližšieho roka budeme môcť organizovať ďalšie súťaže a budeme sa podporovať tak veľmi a možno aj oveľa viac, ako tomu bolo doteraz.
Jana Rozenberg a Ivana Debrecéniová zorganizovali zbierku darčekov pre onkologických pacientov.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejZároveň verím, že máme pred sebou nádherné Vianoce a chcela by som ich prostredníctvom tohto článku zaželať všetkým čitateľom, všetkým svojim priateľom a všetkým členom našej skupinky... Prajem si pre nich veľa veľa lásky, pohody a pokoja, no hlavne im všetkým želám nekonečné zdravie. Pretože aj keď si to mnohokrát neuvedomujeme, keď máme zdravie, máme vlastne všetko.
No tiež by som všetkým, chorým aj zdravým, chcela odkázať, aby nám žiadne naše problémy nebránili žiť. Aby sme si napriek všetkému dokázali plniť svoje sny a radovať sa zo života. A keďže sa to snažím robiť tiež, na záver tohto článku by som vám rada oznámila ešte jednu správu, ktorou mi môj priateľ Henro pred niekoľkými dňami vyrazil dych...
Že vraj sa budeme brať!
Priateľ by chcel svadbu zorganizovať čo najskôr, vzhľadom na situáciu to asi až tak veľmi rýchlo nebude. A tak sme si povedali, že budeme aspoň zatiaľ, kým sa nám to podarí, už nosiť obrúčky. Máme predvianočnú dohodu, že si urobíme takú súkromnú svadbu, len my dvaja. Je to od neho naozaj veľký šok, lebo ešte donedávna, keď sa ho niekto opýtal, kedy sa konečne ožení, jeho odpoveď znela: Nikdy! Takže je úplne šokujúce a dokonca vtipné, že sa k tomu sám od seba dokopal a zároveň krásne, pretože mi tým chce ukázať, že aj keď som chorá, je a bude tu stále pre mňa, za čo si ho neskutočne vážim."
