Hory sú ako magnet, vraví Ivana Sikulová, ktorá v nich trávi väčšinu času.
Foto: archív Ivany SikulovejAko si spomínate na lavínu, ktorá vás v roku 2006 v Bulharsku zasiahla?
V ten deň bolo krásne slnečné počasie, ale niekoľko dní predtým, než sme tam pricestovali, snežilo, fúkal silný vietor. Čiže tam bolo veľa čerstvého snehu, ktorý bol značne lavinózny. Vtedy sme to ale nemali tak naštudované, nesledovalo sa všetko, počasie a podmienky, tak online ako dnes. Prišli sme tam v podstate nadivoko, že uvidíme, čo je na mieste. Ale ťažko sme to odhadovali, nepoznali sme terén, predchádzajúci vývoj počasia, nič. Tieto hory sú charakterom blízke našim Západným Tatrám a nadmorskou výškou ešte vyššie ako Vysoké Tatry, preto sú už dosť rizikové.
Prvý cieľ toho dňa naša päťčlenná výpravička zvládla. Vyšli sme na kopec, zlyžovali ho. No už tam sme videli, že to nie je úplne bezpečné, že si na isté veci a úseky musíme dávať pozor. Cestou na chatu sme sa ale rozhodli, že je ešte málo hodín, tak že vyjdeme na ešte jeden kopec. No a tam sme to podcenili.
V čom?
Bol už obed, poludnie, slnko začalo inak svietiť a menilo sneh. Vošli sme tak do terénu, ktorý by bol pred dvoma hodinami možno úplne v poriadku, ale pod vplyvom poveternostných podmienok, ktoré sa zmenili, sa zmenil aj ten sneh. Už sme boli tesne pod vrcholom, keď sme zistili, že sme sa z tienistého žľabu dostali na oslnené plytké plató. Keď sme do toho vstúpili, začali sme mať podozrenie, že je to nebezpečné, no už sme sa z neho nestihli dostať. Odtrhlo sa to s nami.
Ako ste to vnímali? Boli ste pri vedomí?
Áno, celý čas. Bol to veľmi rýchly proces. Lavína z takmer prachového snehu má obrovskú rýchlosť, takže za pár desiatok sekúnd bol človek opäť dolu, v doline. Samozrejme, má to obrovskú silu, a my sme mali veľké šťastie.
Vyliezť na kopec a potom ho zlyžovať, Ivana od začiatku cítila, že to je niečo pre ňu.
Foto: archív Ivany SikulovejNašli vás rýchlo?
Bola to chvíľka, zostala som na povrchu. Ešte jedného kolegu zachytila lavína okrajom, nestalo sa mu vôbec nič. Ostatní traja zostali hore. Mňa tam cez skalné prahy poudieralo, zlomilo mi obidve ruky a poškodilo koleno, no mala som šťastie, že ma nezasypalo pod sneh. Keď sa lavína zastavila, ostala som pred hlavným nánosom na povrchu.
V tom čase ste už mali rodinu, malého syna. Nezväzoval vám ruky strach či zodpovednosť, že čo s ním bude, ak by ste sa nevrátili?
Syn mal vtedy 6-7 rokov, no nebrala som to tak, že idem cez riziko. Človek si plánoval veci aj výpravy s tým, že všetko dobre dopadne. Isteže, hory nesú v sebe riziko, nikdy ho neodbúrate na nulu. Aj profesionál môže spraviť chybu, niekedy treba viac šťastia. No hory sú veľkým magnetom, človek sa do nich vracia aj napriek určitému riziku.
Z traumy ste sa liečili dva roky. Čo bolo najhoršie prekonať, fyzické zranenia alebo psychický blok?
Mala som zranené predlaktia na oboch rukách, takže sa to operovalo na viac etáp. Bolo poškodené ešte aj koleno, ktoré mi mohli operovať, až keď sa zahojili ruky. Dokopy päť operácií za deväť mesiacov. Takmer rok potom ešte prebiehala rehabilitácia.
Ivana Sikulová
Rodičia ju naučili lyžovať, neskôr sa s kamarátmi dala na turistiku. Od speleológie a horolezectva sa dostala až k skialpinizmu a extrémnemu lyžovaniu. Stretnúť ju môžete ale aj v banskobystrickej sanitke rýchlej zdravotnej pomoci, na lyžiarskych svahoch, kde máva dozor ako dobrovoľný člen horskej služby, na kurzoch záchrany a pomoci v horách, a momentálne i na stavbe Národného futbalového štadióna v Bratislave, kde si privyrába na výškových prácach. „Z dobrovoľného záchranárstva sa nedá vyžiť, najmä ak chcem chodiť na ďalšie lyžiarske výpravy,“ hovorí.A psychicky?
Psychicky som počas liečby a rehabilitácie nič extra nevnímala. Až keď som sa potom znova dostala na lyže, cítila som, že hlava bojuje so snehom. Keď bolo napríklad viac snehu, túru som radšej skončila, ani som nedošla do cieľa, alebo som lyžovala pomalšie. Bála som sa spadnúť, dávala som si pozor. Takže bolo to opatrné. Aj lyžovanie, aj túry som vyberala len za veľmi dobrých podmienok, a aj tam som mala obavy. Mala som ale šťastie na ľudí okolo seba, vždy ma dokázali podporiť a aj sa so mnou z túry predčasne vrátiť.
Ako dlho trvalo, kým ste sa dokázali vrátiť späť?
Viac ako päť rokov. Možno až sedem. Po piatich rokoch mi už viac vecí neprekážalo, ale úplne v poriadku to bolo až o ďalšie dva roky. No za ten čas som ale nadobudla obrovské skúsenosti aj vedomosti. Začala som podrobne študovať predpovede počasia, lavínové situácie, kedy sú aké podmienky, kedy sa to ako správa. Venovala som tomu strašne veľa času po teoretickej stránke aj v teréne. Ale keď už človek o tom veľa vie, potom ho zas to množstvo informácií začne obmedzovať.
Bola to ale asi výborná výbava pre záchranárstvo, ktorému ste sa následne začali venovať.
To áno. Horám som sa začala venovať aj po záchranárskej stránke, stala som sa dobrovoľným členom horskej služby. A tam som si uvedomila, že to je to, čo chcem, čo ma baví: záchranárska práca, pomoc ľuďom. Ďalší impulz, prečo som sa dala k záchranárstvu, bol ten, že veľa mojich kamarátov a kamarátiek sa už z hôr nevrátilo. Aj ja som sa dostala v horách do krízových situácií, ale vždy som sa vrátila. No nie každému z môjho okruhu ľudí sa to podarilo. A to bol ten pocit: niekomu niečo vracať za to, že som mala viac šťastia ako iní.
Pomáhať ľuďom a učiť ich pomáhať ostatným, v tom sa Ivana Sikulová našla.
Foto: archív Ivany SikulovejBoli ste niekedy pri tom, keď v horách zahynul niekto z vašich známych?
Nie, väčšinou mi len prišla správa. Myslím, že by ma značne zasiahlo, keby som bola súčasťou takejto výpravy.
To sa vám však stáva niekedy aj pri záchranárskej práci, že sa vám nepodarí niekoho zachrániť. Ako sa vyrovnávate s takýmito situáciami?
Sú tam psychicky vypäté, stresujúce situácie, ale sme na to školení, máme presne dané postupy a kroky, ktoré v zásahu riešime. Ak záchranár spravil všetko, čo mal, buď to vyjde alebo nie, sám vie, že viac už nebolo v jeho silách. Osud je niekedy nezvratný. Ak záchranná akcia nemá šťastný koniec, je to psychicky náročné, ale sme si vedomí, že sme urobili maximum čo sa dalo. Najhoršie sú tragédie, kde sú deti, to človeka zasiahne, nech je akokoľvek trénovaný. Niektoré vypäté situácie človeka zaťažia na dlhšie obdobia. Ale zas to potom prevalcujú tie so šťastným koncom, keď sa podarí niekoho oživiť, zachrániť. Ten pocit preváži všetky negatíva. Myslím, že preto to tí ľudí a robia, lebo toto nie je práca finančne ohodnotená.
Teória v praxi.
Foto: archív Ivany SikulovejAko vlastne máte podelené svoje aktivity, kedy čo robíte?
Vo svojom voľnom čase za svoje prostriedky sa ako dobrovoľný člen horskej služby venujem pomoci v horách. Väčšinou som v zime na lyžiarskom stredisku na stanovišti celý deň, kde ošetrujeme prípadných zranených. Viac ma však napĺňa tá medicínska časť, teda práca na rýchlej záchrannej službe, kde chodievame sanitkou k pacientom. Nie je to však práca, ktorá je dostatočne finančne ohodnotená a tak popritom si ešte privyrábam na výškových prácach, aby som mala prostriedky na vlastné expedície do hôr. Ďalší úväzok mám ešte to, že ako lektor vzdelávam ľudí. S kolegami z horskej služby robíme kurzy pre verejnosť na bezpečný pohyb a prvú pomoc v horách, lavínovú prevenciu.
Keď porovnáte dnešných turistov s tými pred 15 rokmi, zmenilo sa niečo?
Dnes sú ľudia viac na sociálnych sieťach než v priamom kontakte, mnohí nemajú ani s kým zdieľať svoje hobby. Dnes nemáte ani poriadne partie. Sú to skôr len jednotlivci, ktorí sa dohodnú: Poďme spolu tam a tam. Cez sociálne siete sú dokonca schopní dať sa dokopy aj úplne cudzí ľudia, ktorí o sebe nič nevedia, nepoznajú svoje znalosti zručnosti, vybavenie, nič. V štýle: „Idem tam a tam, kto sa pridá?“ To je dnes nový fenomén rizika v horách.
Aj na naše kurzy veľa ľudí prichádza ako jednotlivci, ktorí chcú chodiť do hôr, ale nemajú s kým. Teší ma, ak sa u nás navzájom pospoznávajú, nájdu takpovediac „svoju krvnú skupinu,“ vytvoria partičky alebo aj páriky, ktoré začnú spolu do hôr chodiť. To je tiež benefit, ktorý vidím vo svojej práci.
Ako dobrovoľný člen Horskej služby.
Foto: archív Ivany SikulovejZmenilo sa správanie turistov v horách?
Myslím si, že ľudia robia stále rovnaké chyby, akurát ich je oveľa viac. Naše hory posledných päť rokov začínajú byť viac a viac navštevované, je veľký boom turizmu. Väčšinou sú to laici z mesta a majú veľmi málo znalostí, ako sa vybaviť, ako si tam pomôcť. Mnohí si ani neuvedomujú riziká, aké tam číhajú. Nechcú cielene porušiť predpisy, ohroziť zdravie či život, no jednoducho nevedia, že ich môže niečo prekvapiť. Že môže prísť nečakane búrka, blesky, silný vietor, sneženie, zhoršenie počasia, tma. Často si ani neplánujú túru. Ráno sa zobudia, povedia si, kam chcú dôjsť, ani netušia, že to nebude trvať dve hodiny, ako si myslia, ale osem. Až počas túry si uvedomia, že ich zastihne tma, a je zle.
Informácií však majú ľudia, paradoxne, oveľa viac, veď na internete sa dá vyhľadať všetko.
Ľahká dostupnosť všetkého, akejkoľvek výstroje, sloboda, dostatok financií a sociálne siete to celé ešte viac podporujú. Napríklad veľa ľudí si chce spraviť krásne fotky, aby ich zavesili na sociálne siete. Cielene si vyberajú miesta bez ohľadu na schopnosti a riziko len preto, že tam bude super fotka.
Na druhej strane je ale dobré, že ľudia nesedia doma a chcú sa hýbať, nie? Tak čo by ste odporúčali?
Myslím, že dôležitá je prevencia. Vzdelávať ľudí a dávať im na oči, čo všetko pobyt v horách obnáša, aké sú tam riziká, a ako si pomôcť. Teda školiť ich a posúvať im čo najviac informácií, ako sa správať, na čo nezabúdať.
Počas kurzu.
Foto: archív Ivany SikulovejPovedzte niečo o svojich začiatkoch, ako ste sa vlastne dostali do hôr? Boli vašou láskou odmalička?
Vždy som mala pozitívny vzťah k horám, robila som klasickú turistiku, bola v Banskej Bystrici členkou Turistického klubu SNP už od 12 rokov, kde sme boli spolužiaci a ďalší parťáci. Keď sme sa už v 16 rokoch cítili dospelejší, samostatní, lákalo nás niečo viac. Napríklad pozrieť do jaskyne, vyliezť na skalu. Tak sme začali chodiť do speleologického klubu a odtiaľ bol už len krôčik k horolezectvu. Veľa ľudí v tom klube boli vlastne aj horolezci. Takže bol to taký prirodzený vývoj, človek v horách trávil voľný čas. Lákal nás aj adrenalín, keď to bolo strmé, vysoké, v jaskyni hlboké, to sa nám páčilo, to nás bavilo.
Nemali ste obavy v jaskyni, že sa raz nedostanete hore?
To vôbec. Takto sme vtedy ani nedokázali uvažovať. Že sú tam riziká, niečo nebezpečné, nás nikoho netrápilo ani nezaujímalo. Bola to odvaha nič netušiacich. (úsmev)
Čo potom rozhodlo, že ste si vybrali výšky, nie jaskyne?
Bolo to asi najskôr komunitou, do ktorej som sa následne dostala. Odišla som študovať do Bratislavy, kde som bola v kontakte skôr s horolezcami. Boli to už 90-te roky, kedy naberal na popularite u horolezcov aj skialpinizmus. Ja som lyžovala od troch rokov, takže ma to lyžovanie v spojení s horolezectvom začalo neskutočne baviť. Našla som sa v tom, že to je presne to pre mňa. Vyliezť na kopec a dolu si ho zlyžovať.
Kontrola povinnej výbavy záchranára.
Foto: archív Ivany SikulovejHorolezci sú pre mnohých ľudí blázni, ktorí dobrovoľne vyhľadávajú zimu, mráz, vietor, nebezpečenstvo... Čo vy na to?
My sme boli deti síce z mesta, ale vždy sme behali vonku, po sídliskách, po lesoch. Vôbec nám neprišlo, že to je niečo, čo nám má prekážať – väčší vietor, mráz alebo nejaké iné podmienky.
Čo máte na horách najradšej?
Myslím, že ten pokoj, ticho. To bolo najpodstatnejšie. A dobrá partia. Nikdy som nebola samotár, kto si chodí vychutnávať hory a samotu, ja som mala rada aj ľudí tam. Hory sú vždy magnet pre toho, kto má rád šport.
Chodieva s vami aj syn a manžel?
Manžel chodí stále so mnou, celé roky a rád, my sme sa vlastne v horách spoznali. Syn má iné záujmy, nedal sa na hory tak, ako my. Aj keď odmalička s nami chodil, turistiku aj prírodu má rád.
Ktoré miesta na Slovensku sú vaše obľúbené?
Určite Vysoké Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra. Žľaby a strmé steny, to ma vždy bavilo. Priznám sa, že posledné tri roky ale do Tatier chodím tak raz za sezónu, vlani som nebola ani raz. Začína tam byť totiž tak plno že to už nie je to pokojné prostredie. Človek tam stretne veľa ľudí, aj veľa arogantných ľudí. V tom množstve turistov mnohí do hôr nechodia oddýchnuť si, byť lepším človekom, ale riešiť svoje egá a nedostatky. Takže Tatry už málo. Skôr hľadám destinácie, kde je toho málo, kde je nízka návštevnosť kde sa toho ešte veľa nepozná. Island bol v tomto smere super, cítili sme sa ako bádatelia v novej krajine. Šli sme do miest, kde nešla žiadna cesta, ani turistický chodník, nič.
Himaláje vás nelákajú?
Nikdy ma nelákali. Boli iné kopce tu, ktoré boli krásne. Vyskúšala som si na pár výpravách vyššie nadmorské výšky, ale nebol to svet pre mňa, geneticky nemám do vienka dobrú aklimatizáciu na vyššie nadmorské výšky.
Akú výpravu chystáte?
Neplánujem nič veľké momentálne. Určite sa chcem vrátiť na Sicíliu, Etna je krásny kopec na skialpinizmus. A je to neskutočná exotika – lyžujete s výhľadom na more a potom si môžete v 15 stupňoch posedieť na pláži pri mori. Moja obľúbená destinácia na skialpy je aj Korzika a Dolomity. Taliansko milujem, či už hory alebo more. S manželom často chodievame tam.
Ženy v tieni hôr
Svoj príbeh a životný postoj opísala Ivana Sikulová aj v knihe Ota Rozložníka Ženy v tieni hôr. Spolu s Vladkou Tatarkovou a Janou Šperkovou sa stali zároveň aj krstnými mamami tejto knihy, mapujúcej osudy výnimočných žien, ktoré sú späté s horami, predovšetkým Vysokými Tatrami.
Záchranárstvu sa Ivana chce venovať aj naďalej.
Foto: archív Ivany Sikulovej
