Dcéra legendárneho horolezca Vladka Tatarková: Netreba vychovávať, len pekne žiť. Dieťa sa pridá

Patricia Poprocká, 17. novembra 2019 o 05:35

Dcéra horolezeckej legendy, manželka horského vodcu a lekára, matka dvoch malých detí. Život Vladky Tatarkovej je celý spätý s horami. Doviedol ju tam jej otec, ona teraz s nimi zoznamuje svoje dcéry – prváčku Hanku a škôlkarku Terezku. Už majú za sebou dokonca aj prvé vylezené cesty. „Je pre mňa prirodzené viesť naše deti k tomu, čo robíme my, čo nás baví. Ale snažím sa držať v sebe aj možnosť, že ich to baviť nemusí, môžu mať iné záujmy,“ hovorí Vladka Tatarková v rozhovore pre ahojmama.sk.

Vladkine dcéry lezenie baví. Neboja sa, sú zvyknuté, vraví ich mama.

Foto: Ján Kořínek

V horolezeckej komunite je známa od detstva, práve cez otca, legendárneho Vlada Tatarku, ktorý vyliezol 250 prvovýstupov a množstvo ťažkých ciest vo vysokých horách celého sveta. Vladku brával často so sebou, tvorili nerozlučnú dvojicu. Verejnosť sa o nej dopočula v auguste 2001, keď Vlado Tatarka nečakane zahynul na horolezeckej túre, na ktorej bol spolu s Vladkou.

Vladka so svojím otcom prežila možno pre niekoho netradičné, ale mimoriadne detstvo.

Foto: archív Vladky Tatarkovej

„Ticho. Prázdno. Nič. Odrazu nie je. Stratil sa zmysel môjho života. Odišla polovica zo mňa. Vie si niekto predstaviť tú bolesť? A ja ani slza! Nič. Zmrazila som všetko vo vnútri,“ opisuje Vladka najťažšie životné chvíle v knihe Ota Rozložníka Ženy v tieni hôr, kam prispela otvorenou spoveďou o svojom vnútre a živote.

Otec bol pre Vladku všetkým. „Blonďavé slnko môjho života. Môj otec. On môže za to vnímanie, za hĺbku vzťahov, za princípy fungovania v mojom živote... Možno ani nevedel, ako veľmi ma ovplyvňuje, a ako hlboko ma zasiahne čas s ním...,“ spomína v knihe.

Keď zahynul, mala 15. Dnes je z nej dospelá žena, ktorá si prešla dlhú cestu uzdravovania, cestovania hľadania, sebapoznania. „Veľa vecí v mojom živote funguje v cykloch, ktoré sa uzatvárajú. Určite sa ich ešte pár uzavrie a príbehy môjho života sa dokončia. Teším sa na to. Mám veľa cieľov, možností, plánov...,“ píše Vladka Tatarková v knihe, ktorá vyšla pred dvoma rokmi. Dnes nášmu portálu poskytla rozhovor.

Čo robíte momentálne? Pracujete niekde, podnikáte, cestujete?
Pracujem. Som fyzioterapeutka na neurologickom oddelení v nemocnici. Už je to vyše roka, čo som sa vrátila po dlhej materskej do zamestnania. Pracujem v „systéme”, takže iba 25 dní dovolenky. Zvykám si. Lebo zatiaľ to tak chcem…

V knihe Ženy v tieni hôr krásne rozpisujete životné cykly, kruhy, ktorými Váš život prechádza. Aký je ten aktuálny?
Zaujímavá otázka. Tak úplne presne neviem, lebo ten cyklus objavím až neskôr, alebo až keď sa končí, alebo keď pozerám spätne... Ale určite sa valím v kolese nových vecí. Práca, vzdelávanie v rámci práce, odborný postup, máme doma prváčku, takže seriózne povinnosti a prísnejší „systém“ než bol v škôlke, no a nové bývanie. S tým spojení noví ľudia, nové chodníčky, inak usporiadaný čas. Niekedy som mala pocit, že je to až príliš veľa nového a veľa zmien… Ale tak to vyšlo a všetko je len pozitívne. Tak len spracovať a privyknúť.

Rodina trávi veľa času v prírode. Na skalách, lyžiach, ale aj prechádzkach.

Foto: archív Vladky Tatarkovej

Ostáva vám čas aj na to, čo ste robievali predtým? Turistika, šport, lezenie, cestovanie…?
Máme Hanku – prváčku a Terezku – šťastnú škôlkarku. Žijeme si spoločný rodinný život ako najlepšie vieme v rámci našich možností a obmedzení. Vždy sa snažíme nájsť cestičku, ako byť spokojní… Dievčatá sa snažíme viesť k prírode. K športu tiež, ale zatiaľ bez konkrétneho zamerania a tréningov. Skôr všestranne, len aby sa hýbali a nesedeli. Dievčatá rastú a menia sa aj ich potreby, chute, naladenie.

Hanka a Terezka so svojím otcom. V horách ako doma.

Foto: archív Vladky Tatarkovej

Posledné mesiace vo mne rezonuje otázka, ako dieťa k niečomu priviesť, nenútiť ho, nesprotiviť mu to, ale zároveň mu dať aj pocit vnútorného víťazstva samého nad sebou, keď sa prekoná…Nepoľaviť pri prvom mrnkaní a vzdore… Je to pre mňa veľmi náročné. A často cítim vo vzduchu tenkú hranicu…

Lezenie ich baví, neboja sa, už sú zvyknuté. Lyžovanie je zábava, chodiť bludne po lese a všímať si – to všetko je tiež prirodzené. Bojujem teda hlavne s presunom z bodu A do bodu B, hlavne na túrach… A to je tá moja dilema, ktorú čas vyrieši…

Pre mňa je prirodzené viesť naše deti k tomu, čo robíme my, čo nás baví. Ale snažím sa držať v sebe aj možnosť, že ich to baviť nemusí a môžu mať, samozrejme, iné záujmy.

Aké zásady vo výchove vyznávate?
1. Nehádať sa pred deťmi. Bežné riešenie problémov, to samozrejme áno, ale hádky nie! Neznášam to. 2. Byť príkladom. To naozaj platí a človek to zbadá pri pozorovaní svojho dieťaťa v cudzom prostredí, medzi inými ľuďmi. Je to často úsmevné… Deti odkukajú veľmi veľa, často aj to nie úplne dobré správanie… Tá známa myšlienka, že netreba veľmi vychovávať, treba len pekne žiť a dieťa sa pridá… Je to tak. 3. Veľa sa s deťmi rozprávať. Tak naozaj úprimne. Nájsť si na to čas. Čupnúť si, zobrať na kolienka. Keď vidia, že to myslím zo srdca, aj im sa otvorí dušička a sme na jednej vlne, sme kamošky. Vedia, že sa mi môžu zdôveriť. 4. Tráviť s nimi dostatok času, tak primerane – ani veľa, ani málo. Aj osamostatnenie je dôležitá etapa, pobyt u starých rodičov, škole, škôlke je tiež veľmi prínosný a dôležitý. Mať spoločné zážitky, niektoré sú naozaj hlboko vryté…

Vladka Tatarková sa dnes cíti spokojná. Žijeme si spoločný rodinný život ako najlepšie vieme, vraví.

Foto: Ján Kořínek

Ale na druhej strane súhlasím aj s tým, že šťastná matka – šťastné deti. Mám občas chuť na chvíľu ich opustiť a venovať sa iba sama sebe, načerpať energiu. Nie je to hriech. Spoločný čas je potom príjemnejší.

Čo je v súčasnosti vašou prioritou?
Dokázať zladiť všetko tak, aby sme boli spokojní, zdraví, nie unavení a mali pohodový obyčajný život.

Váš manžel pracuje ako lekár a horský vodca. V knihe Ženy v tieni hôr vysvetľujete, že sa oňho nebojíte, žiadne zbytočné strachy, lebo čo sa má stať, sa stane. Ako ste dospeli k takémuto pokoju?
Manžel Janko pracuje ako lekár na vrtuľníku (ATE-VZZS), aj na sanitke rýchlej lekárskej pomoci, a aj ako horský vodca (UIAGM). Bojím sa, ale nepripúšťam si to. Až príliš dobre si uvedomujem riziko. Rozumiem jeho práci a racionálne sa k nej staviam. Viem, čo všetko je v jeho rukách, čo v rukách kolegov, a čo sa jednoducho len tak stane a nikto to nevie ovplyvniť…To je na tom to: Čo sa má stať, stane sa…

Vladka s manželom Jankom, ako ho volá.

Foto: archív Vladky Tatarkovej

A keby som mala každý deň žiť v tiesni a strachu, že čo keď sa mu niečo stane, tak naozaj úzkostne, tak by som sa asi zbláznila alebo ochorela, alebo zomrela… Ja som si zvykla (úsmev). Potom to vnímam, len že ide do práce, a ďalej neriešim. Ale znovu a znovu si to uvedomím, keď sa nachádzam priamo pri zásahu, alebo pri vodení… Vtedy na chvíľu precitnem a znovu si všetko uvedomím…

Predtým, než sa vám narodili deti, ste veľa cestovali. Krajiny ako Kanada, India, Nepál – ovplyvnili Vás aj duchovne, alebo ste tam boli len ako turistka, resp. horolezkyňa?
Ovplyvnili ma veľmi. Ale to by určite každého! Tak do života. Čím vidí človek viac krajín, ľudí, kontrastov, tým ľahšie sa orientuje vo svojom živote. Skôr vie posúdiť, čo je naozaj dôležité a čo banalita, pozerať sa na veci viac, alebo častejšie s nadhľadom… Nebáť sa zbaliť a vyraziť, aj sám, ak má človek chuť. A nestratiť sa, vyriešiť množstvo situácií. Je to výzva, ktorá posúva! Ale na budhizmus som sa nedala, meditovala som predtým aj teraz – svojím spôsobom (úsmev).

Keď Váš otec zahynul, mali ste 15. Ani si neviem predstaviť, aké ťažké muselo byť vyrovnať sa s jeho smrťou. Čo vám pomohlo najviac? Alebo sa nedá povedať, že niečo pomohlo najviac, pretože to šlo všetko postupne, drobnými krôčikmi – ako opisujete v knihe – odchod na novú školu, túry s mamou, noví ľudia v živote?
Určite mi tak hmotne pomohol odchod do iného prostredia… A tak duchovne čas. Zmierovanie, moje dospievanie a moji najbližší, že sme boli jeden pre druhého… Bol to neskutočne dlhý proces, kedy sa striedal normálny život s výlevmi, atakmi, smútkami, plačmi, blokmi… Nebolo to ľahké ani pre mojich blízkych, ani pre mňa. Ale všetko plynie a musí odplynúť…

Malá Vladka so svojím otcom na túre. Aj keď vnímala nebezpečenstvo v horách, vždy sa s ním cítila bezpečne.

Foto: archív Vladky Tatarkovej

Nebáli ste sa ísť znova na skaly, po tragickej udalosti, ktorej ste boli svedkom?
No to bolo zvláštne, ale som sa nebála. Potrebovala som to. Už si to ani tak veľmi nepamätám, ale mala som zmiešané pocity strachu a lásky k horám...

Cítili ste vtedy, v ten augustový deň, že je niečo iné, zvláštne, alebo to bola túra s otcom ako každá iná?
Necítila som nič iné, zvláštne, žiadna predtucha. Atmosféra a správanie bolo s ockom ako vždy. Akurát sa nad nami nieslo trošku napätie, lebo to bol veľký lezecký plán a výzva, čo sme mali v ten deň pred sebou.

Uvedomovali ste si aj riziko horolezeckého športu za celé tie detské roky po otcovom boku, alebo tam bola skôr taká istota, ktorú dieťa cíti pri rodičovi: Nič sa nemôže stať?
Dieťa vníma svet detskými očami. Uvedomovala som si to vždy, ale možno v detskom merítku. Ako dieťa som vždy vnímala, že zlé veci sa dejú. Ocko odchádzal na záchranné akcie, často keď bol unavený, večer, v noci. Pátrali sme po nezvestných, ktorí sa nevrátili z hôr, to sme išli akože na túru a ocko si pozeral svoje…Videla som zabalené mŕtve telá, ktoré zvážali dolinou, pod vrtuľníkom. Zachránených vystrašených turistov, vďačných ľudí, zúfalých blízkych, ktorí hľadali už aj pomocou veštice (aha, možno tam pramenia moje myšlienky o veštení (úsmev)). Ale určite som sa s ním cítila veľmi bezpečne a odovzdane. A tak sa to prenieslo do dospelosti, kde je vnímanie už reálne, ale nie je to pre mňa nič nové… Už som zvyknutá.

Ďalšia z príjemných chvíľ vonku.

Foto: Ján Kořínek

Veríte vešteniu z ruky? V knihe Ženy v tieni hôr píšete, že vaša čiara života je krátka, ako ste to mysleli?
Nejako som sa k tomu dostala, všimla som si, že aj čiaru života aj čiaru osudu mám krátku. Bolo to veľmi dávno. A akosi to vo mne ostalo. Možno to spôsobil už ten podvedomý strach z konca. Jednoducho mám túto informáciu. Na žiadnom veštení som nikdy nebola z jedného obyčajného dôvodu. Neviem povedať, či verím alebo neverím vešteniu, ale verím v to, že veštenie ovplyvní rozhodovanie človeka v zložitej situácii a to by som ja osobne nechcela. Je to komplikované…

Pamätáte si, kedy ste si uvedomili, že váš život tvoria tie cykly, ktoré opisujete v knihe?
Mojou hĺbavostôu, zamýšľaním a pozorovaním. Je to čisto len moje vnútro a vnem. Tak som si to jeden deň uvedomila. Možno to bolo aj na Otov (Oto Rozložník, autor knihy Ženy v tieni hôr, pozn. red.) popud písať. Najprv mi išlo v hlave, že čo chcem asi napísať. Také útržkovité myšlienky. Rozhovory s mamkou, kde myšlienky dostali zvuk a utriaslo sa to. A potom na papier (nie do počítača (úsmev)), po častiach. Chodila som so zošitom na pekné miesta, kde mi začali plynúť myšlienky, kde som mala spomienky a písala som. Nedalo sa to doma v kuchyni, pri deťoch, počas dopoludňajšieho varenia, ani poobedného spánku detí… A tak vznikla moja úvaha o cykloch.

Prečo ste sa rozhodli prispieť do knihy Ženy v tieni hôr a byť dokonca jednou z krstných mám?
Ota som pred touto našou spoluprácou nepoznala. Oslovil ma. Námet knihy sa mi páčil. Také niečo tu ešte nebolo. Zdalo sa mi to chytené zo zaujímavého konca. Aj keď to, ako to už býva, vypálilo trošku inak, kniha nie je iba o ženách a o ich kapitolách, ale je tam primixované aj niečo iné, čo mi je trošku ľúto, som vďačná za spoluprácu, oslovenie a popud písať… A byť krstnou mamou sa neodmieta. Bolo to Otove rozhodnutie. Len som sa úlohy zhostila…

„Veľa vecí v mojom živote funguje v cykloch, ktoré sa uzatvárajú. Určite sa ich ešte pár uzavrie a príbehy môjho života sa dokončia. Teším sa na to," vraví Vladka Tatarková.

Foto: Ján Kořínek





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok S vlkmi nás spája viac než si myslíme. Máme sa od nich čo učiť o výchove i vodcovstve

    S vlkmi nás spája viac než si myslíme. Máme sa od nich čo učiť o výchove i vodcovstve

    Vlci sú v rozprávkach tí zlí, v skutočnom rodinnom živote však majú s ľuďmi veľa spoločného a my sa máme od nich čo učiť. Ich výchova potomkov je príkladná, rovnako ako prirodzené nenásilné vodcovstvo tých skúsenejších.

  • Obrázok Ivanin denník 12: „Ďalšie nové metastázy... Dnešné dni ma však napĺňajú neskutočným šťastím.“

    Ivanin denník 12: „Ďalšie nové metastázy... Dnešné dni ma však napĺňajú neskutočným šťastím.“

    „Okrem metastáz v panve, okolí pečene a pankreasu mi objavili ďalšie v lymfatických uzlinách, v okolí žalúdka. Dobrou správou však je, že tie predchádzajúce sú stabilizované,“ popisuje v ďalšej časti nášho seriálu svoj boj s rakovinou sympatická Levičanka Ivana Debrecéniová (37).

  • Obrázok Štíhla, silná a krásna ako Lindsey Vonn? Päť rád slávnej lyžiarky, ako začať

    Štíhla, silná a krásna ako Lindsey Vonn? Päť rád slávnej lyžiarky, ako začať

    Zima je momentálne v plnom prúde, ak však pominú tieto chladné dni, pomaličky sa už začne hlásiť jar. Ak chcete byť dovtedy „vo forme“, teda cítiť sa krajšia a štíhlejšia, je najvyšší čas začať niečo robiť práve teraz. Efekt cvičení sa nedostaví do dňa na deň, aj keď drobné zmeny môžete cítiť okamžite. Treba vydržať. Ako sa správne motivovať, radí trojnásobná olympijská víťazka a trojnásobná majsterka sveta v lyžovaní Lindsey Vonnová.

  • Obrázok Eva Marková: 8 tipov pre mužov, ako na úspešné fungovanie s osamelou mamičkou

    Eva Marková: 8 tipov pre mužov, ako na úspešné fungovanie s osamelou mamičkou

    Padla vám do oka osamelá matka a premýšľate, ako s ňou mať dobrý vzťah. Zopár užitočných rád prináša Eva Marková, predsedníčka združenia Jeden rodič: „Pochopte, že randenie so ženou, ktorá má už záväzky, sa úplne líši od randenia s niekým bez detí. Jej čas je obmedzený. Čas matky je vypočítaný na minúty a veľa energie smeruje do starostlivosti o deti. Ale takáto žena má oveľa jasnejšie v tom, čo v živote chce.“

  • Obrázok Zbohom, Anna...

    Zbohom, Anna...

    Bola jednou z našich verných čitateliek od samotného začiatku nášho portálu. Hoci v seniorskom veku, zaujímali ju všetky novinky a rada sa delila o skúsenosti štvornásobnej matky. Včera mala pohreb. COVID-19 a s ním pridružený zápal pľúc ju zaradili medzi vyše 5300 obetí pandémie na Slovensku.

  • Obrázok Kreslí nádherné folklórne motívy na kabelky či tenisky. „Začala som maličkými topánočkami pre bábätká,“ vraví Lenka Repiská

    Kreslí nádherné folklórne motívy na kabelky či tenisky. „Začala som maličkými topánočkami pre bábätká,“ vraví Lenka Repiská

    Lenka Repiská (34) z Novej Bane začala pred tromi rokmi maľovať nádherné folklórne motívy na kabelky, tenisky, šaty, tričká a v poslednej dobe aj na drevo. Jej remeselná zručnosť si vyslúžila druhé miesto v súťaži šikovných mamičiek Čo dokáže mama. „Folklór ma vždy fascinoval, mám aj svoj detský či dospelácky kroj z Horehronia, odkiaľ pochádza moja starká. Vážim si staré veci a tradície, milujem folklórnu hudbu a mám úctu ku krojom a výšivkám,“ hovorí dvojnásobná mamička.

  • Obrázok ROZHOVOR Zabudnite na brušáky, po deťoch treba cvičiť úplne inak

    ROZHOVOR Zabudnite na brušáky, po deťoch treba cvičiť úplne inak

    Filip a Tomáš Kuňákovci sú jednovaječné dvojčatá, tréneri a pohyboví špecialisti, ktorí sa špecializujú na pomoc ženám po pôrode. Pomáhajú im získať naspäť ploché brucho, odstrániť bolesti chrbta, disastázu či inkontinenciu. A to cez jednoduché cviky, celkom iné než všeobecne rozšírené sklapovačky či aerobik. Prečo sú tieto klasické cviky nevhodné a naopak, čo a prečo treba robiť inak, vysvetľujú v rozhovore.

Ďalšie články v rubrike >