Wima Hofa kedysi považovali za blázna, dnes za ním blázni takmer celý svet. Výnimočný človek a veľmi ľudský, charakterizuje ho Michaela.
Foto: archív Michaely DavidovičMali ste odjakživa rada chlad?
Nemala. Chlad mi veľmi vadil. Nemala som rada obdobie od jesene po jar, bývala mi často zima a najradšej by som ten čas prespala.
Ako ste sa dostali k Wimovi Hofovi a jeho metóde?
Náhodou. S kamarátom Martinom Thámom som chodievala cvičiť street workout ešte než bol inštruktorom metódy Wima Hofa. Stále mi o tom hovoril, zdieľal a volal ľudí kúpať sa do studenej vody. Sledovala som aj celú jeho cestu k Wimovi. Neskôr, keď sa stal inštruktorom, som zdieľala jeho posty na Facebooku. Jeden bol súťažný, mal v pláne vylosovať jedného človeka, ktorý vyhrá workshop základov tejto metódy. No a na vylosovanom papieriku sa objavilo moje meno. Bola som prekvapená, nemala som záujem sa na workshope zúčastniť... Moja dcéra ma však presvedčila, že by sme to mali skúsiť a nakoniec sme tam šli obe.
Pamätáte si na svoje prvé stretnutie s Wimom Hofom?
Pamätám. Bolo to v roku 2017 v Bratislave na Ice party, asi mesiac po workshope, na ktorom som bola.
Ako na vás zapôsobil?
Pôsobil na mňa veľmi energicky, ale hlavne veľmi ľudsky. Bol príjemný, zhováral sa s ľuďmi, zaujímalo ho, čo mu hovoria. Pôsobil veľmi pokojne, zároveň veľmi živo. Páčilo sa mi, ako sa správa a prezentuje. Keď som si všetko vypočula od neho, dávalo mi to zmysel a mala som chuť naozaj v metóde pokračovať.
Veľa ľudí zaujíma, čo je to za chlapíka, ľadový muž, ktorý dokáže extrémy, plávať 66 metrov pod ľadom na jeden nádych či vydať sa na Everest v šortkách... Čím je pre vás výnimočný?
Pre mňa je výnimočný svojou cestou. Celý život bol ľuďom na smiech, odsudzovali ho, považovali za blázna... On vytrvalo pracoval na sebe a svojich snoch ďalej. Teraz ho pozná takmer celý svet a každý má záujem o stretnutie s ním.
Kedysi by Michaela jeseň a zimu najradšej prespala, dnes naplno využíva všetky možnosti, ktoré toto obodbie poskytuje.
Foto: archív Michaely DavidovičNovinár Scott Carney, ktorý absolvoval Wimov kemp i jeden z výstupov na Kilimandžáro (v šortkách tiež) v knihe Čo nás nezabije opisuje, ako bol počas výstupu na Wima nahnevaný, mal pocit, že sa v istej časti cesty zachoval sebecky, jednoducho sa vydal ďalej a ostatných nechal napospas, nech sa zariadia, ako chcú. Stretli ste s niečím podobným?
Nestretla. Neviem zhodnotiť situáciu, keď som tam nebola. Viem len, že niekedy sa ľudia príliš spoliehajú na človeka, ktorý ich vedie. Sú potom chvíle, kedy naopak, potrebujú zacítiť, že sú niekde sami za seba. Ale neviem, či to mohol byť tento prípad, alebo ako to vlastne bolo.
Otužovaniu a metóde Wima Hofa sa venujete viac než štyri roky. Zmenilo vám to život? V čom?
V mnohých ohľadoch. Výrazne sa zmenilo moje vnímanie chladu, milujem už všetky ročné obdobia a veľmi si užívam zlé počasie. Psychicky som sa veľmi upokojila a dokážem ľahšie zvládať stresové situácie. Nebývam často chorá, ako tomu bolo predtým. Častejšie sa vyskytujem v prírode. Stalo sa to mojím životným štýlom.
Wim vo svojej knihe vraví, že chlad je neúprosný, ale spravodlivý, prostredníctvom neho človek objaví v sebe nepoznané, skrytú silu, nadviaže lepšie spojenie so svojím vnútrom... Vnímate to tak isto?
Áno, vnímam to takto. Keď je človek vystavený extrémnemu chladu, veľa procesov prebiehajúcich v tele sa zastaví a spomalí. Vtedy naozaj nie je možné rozoberať minulosť, budúcnosť a všeličo iné. Svet sa zastaví a je iba tu a teraz. Vtedy preciťujeme naozaj všetko, čo sa v tele deje. Po takom kúpeli majú takmer všetci pocit, že už teraz dokážu aj nemožné. Je to skvelé, lebo my naozaj všetci máme obrovskú silu a toto nám pomáha ju objaviť.
Psychicky som sa veľmi upokojila, dokážem ľahšie zvládať stres, nebývam často chorá, opisuje Michaela vlastné skúsenosti s metódou Wima Hofa.
Foto: archív Michaely DavidovičČím je chlad pre vás?
Chlad je pre mňa jednou zo zložiek tohto sveta, ktorej sa nechcem báť.
Čo považujete za dôležitejšie – dýchacie cvičenia alebo otužovanie?
Všetky tri piliere tejto metódy považujem za veľmi dôležité. Dychové cvičenia, vystavovanie sa chladu, nastavenie mysle. Používam všetky tri.
Silu mysle zdôrazňuje aj Wim vo svojej knihe, podľa neho dokáže zázraky, ak sa ju naučíme ovládať, resp. s ňou pracovať. Wim sa zdá v tomto smere naozaj na vysokej úrovni, vedecké pokusy ukázali, že dokáže aktivovať svoj imunitný systém... Pre veľa ľudí to však také jednoduché zrejme nie je... Alebo áno, len stačí nájsť kľúč?
Nastavenie mysle je najťažšie uchopiť a začať používať. Wim je v tom doslova majster. Mne sa darí pracovať s touto zložkou denne, využívam nastavenie mysle pri všetkých činnostiach, ktoré robím. Naučila som sa pracovať s pozornosťou, upriamovať sa vedome na všetky činnosti a byť pri nich naozaj prítomná.
A ako sa môžu ľudia v tomto zlepšovať?
Ľudia majú často problém sústrediť sa na jednu jedinú vec. Chceli by počas dychových cvičení zrelaxovať, ale aj vybaviť telefonáty, korešpondenciu atď.. Ako sa zlepšovať? Skúsiť sa sústreďovať aspoň počas dychových cvičení naozaj na dýchanie a ostatné veci vypustiť. Alebo pri jedle si vychutnávať a preciťovať každé sústo namiesto rýchleho zjedenia počas odpisovania na emaily.
Spoločne to ide ľahšie.
Foto: archív Michaely DavidovičDo akej miery je podľa vás pre ľudí dôležitý nekomfort, resp. prekročenie hranice toho, čo je pohodlné pre nás, aby sme sa dokázali zlepšiť, niekam posunúť – či už mentálne alebo fyzicky? Treba si tú hranicu neustále posúvať?
Myslím si, že človek môže prežiť spokojný život aj vo svojom komforte. Ale ak ho to láka, priťahuje a cíti potrebu skúmať, čoho všetkého sme vlastne schopní, tak do toho treba ísť. Z môjho pozorovania ľudí, ktorí začali praktizovať túto metódu vidím, že prekonanie ich pomyselných bariér ich posilnilo aj v iných oblastiach života. Sú viac schopní skúsiť niečo nové vo všetkých oblastiach, reagujú na rôzne životné výzvy pokojnejšie, vedia sa ľahšie skoncentrovať, dávajú si vyššie pracovné ciele a tak ďalej.
Vraví sa, že v čase korony sa ľudia vrhli na kváskovanie a otužovanie. Pocítili ste zvýšený záujem o kurzy, resp. o poradenstvo od vypuknutia pandémie?
Áno, vnímam, že sa to stalo takou módnou vlnou. Uvidíme, koľkým to zostane v živote naozaj dlhodobo. Je to ako so všetkým, čím dlhšie to človek praktizuje, tým viac sa zlepšuje a vyvíja v tomto smere. Je potrebné naozaj konzistentne pravidelne trénovať. Ak sa okúpeme tak štyrikrát za sezónu, tak veľmi veľa benefitov nezískame. V každom prípade je super, že toľko ľudí to priviedlo k zdravým návykom.
Čo ťa nezabije, ťa posilní. Michaela s klientami na jednom zo svojich kurzov.
Foto: archív Michaely DavidovičMali ste aj klientov, ktorí neboli spokojní, že im dýchacie cvičenia a otužovanie nepomáha, resp. nevyhovuje?
Nemala, metóda Wima Hofa funguje a pocíti ju každý, kto ju naozaj zaradí do života. Iste, nie všetci ju začnú aj praktizovať úplne pravidelne, podľa toho sa, samozrejme, odvíjajú aj výsledky v nej dosiahnuté. Dýchanie nevyhovuje najmä ľuďom, ktorí sa nevedia uvoľniť a zamerať sa iba na svoje telo a dych. Väčšinou sa však do toho úplne zaľúbia.
Wimove semináre sú dosť drahé, šesťdňový kemp stojí bez cestovných nákladov 2500 eur...
Áno, ceny sú vyššie, metóda Wima Hofa má istý štandard, ktorý si držia. Je to Wimove celoživotné dielo a strávil tým nemálo času. Myslím, že vyššie ceny zabezpečujú to, že sa týchto vecí zúčastňujú naozaj ľudia, ktorí tie zmeny vo svojom živote aj chcú dosiahnuť. Keď je niečo zdarma alebo príliš lacné, ľudia si to vypočujú skúsia párkrát, ale potom to odložia bokom.
Nestretli ste sa vo vašom okolí s postojom, že praktizujete šarlatánstvo a podobne? Ak áno, ako na to reagujete?
Sem tam sa s tým stretnem, ale častejší je opačný postoj. Skôr vidím pozitívne zmeny u ľudí a ich chuť v tom pokračovať.
Michaela Davidovič sa venuje metóde Wima Hofa od roku 2017.
Foto: archív Michaely DavidovičSte mamou 14-ročnej dcéry, otužuje s vami?
Áno, moja Linda od začiatku praktizuje metódu so mnou, aj keď má vlastné tempo, ciele, aj spôsoby.
Učí sa doma, prečo ste sa rozhodli pre domškoláctvo?
Linda chodila do bežnej základnej školy, milovala učenie, bola zvedavá a všetko chcela vedieť. Prvý rok v škole to ešte tak ostalo, ale prvý polrok 2. ročníka už som sledovala, ako sa vytráca tá iskra z jej očí. Ako nemá záujem učiť sa nič, ako každé ráno bojujeme, aby vôbec vyšla z dverí a odišla do školy. Začali ranné zvracania, časté choroby. Okolo školy dokonca už nechcela ani chodiť a to tam bolo ihrisko. Tak sme skúsili školu doma. Prišlo nám to ako skvelý nápad a Linda je šťastnou homeschoolerkou už niekoľko rokov. Práve je v 8. ročníku.
Chladnú vodu si obľúbila aj Michaelina dcéra Linda. Ide si vlastným tempom za vlastnými cieľmi.
Foto: archív Michaely DavidovičV čom vidíte najväčšie pozitíva a nemáte problém s niektorými ťažšími predmetmi?
Najväčšie pozitíva vidím v tom, že sa môže venovať všetkému tak dlho, ako len chce, že nemusí sedieť v lavici, ale môže sa učiť aj počas chôdze, v ľahu, v prírode, na inšpiratívnych miestach, stretávať mnoho inšpiratívnych ľudí. Vďaka domácemu vzdelávaniu môže cestovať kedykoľvek a predovšetkým – intenzívnejšie hľadať to, čo ju napĺňa a tomu sa venovať úplne najviac. Nemáme problém s ničím, sme obe nadmieru spokojné, je to z nášho pohľadu jedno z najlepších životných rozhodnutí.
A čo potom ďalej, keď pôjde na strednú školu? Tam už domáce vzdelávanie povolené nie je…
Vďaka tomu, že cestujeme a navštevujeme rôzne podujatia, mala Linda to šťastie nájsť to, čo ju najviac napĺňa a v čom by sa chcela vzdelávať na strednej škole. Vybrala si konzervatórium v Bratislave, kde už tretí rok chodí do prípravky. Chcela by tam študovať hudobno- dramatický odbor, ktorý zahŕňa tanec, spev, klavír a divadlo. Podľa jej slov si vie predstaviť tam byť denne už teraz, takže sme museli riešiť kontrahovanie ročníkov (8.- 9.), aby na strednú mohla ísť o rok skôr, pretože sa tam tak veľmi teší. Škola, ktorú si vybrala je šesťročná a zatiaľ je nastavená tak, že by rada pokračovala aj na VŠMU. Dcéra nie je zo štúdia znechutená a veľmi rada sa učí od odborníkov, má veľa otázok, doma trénuje bez toho, aby som jej to musela hovoriť, má nadšenie a veľkú chuť pracovať na sebe. O niečo menej, ale tiež veľmi vášnivo, sa zaujíma do hĺbky o všetko možné čo sa týka ľudského tela a prírody. Chvíľu premýšľala aj nad zdravotnou školou, ale zistila, že srdcom je hudobníčkou a cíti, že pri tom naozaj žije.
Vaša mama je Slovenka a otec Srb, ako čo sa vnímate viac?
Mám v sebe obe nátury. Bývam už 30 rokov na Slovensku, zo Srbska sme odišli kvôli vojne. Ak by vojna nezačala, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme tam ostali. Mám rada aj Slovensko aj Srbsko, aj ľudí tu i tam.
Chodievate do Srbska či vaším domovom je Slovensko?
Chodievam do Srbska, ale domov mám na Slovensku.
Tešíte sa na zimu? – myslím z hľadiska otužovania a chladu.
Áno, teším. Milujem všetky ročné obdobia, dokážem otužovať v každom z nich. Zima mi dáva veľa možností otužovať v prírode rôznymi spôsobmi.
Akými napríklad? Prezradíte nejaké?
Kúpanie sa a otužovanie vzduchom počas vplyvu rôznych poveternostným podmienok. Počas vetra, dažďa, sneženia a rôznych kombinácií týchto podmienok v širokej škále teplôt a vlhkosti. V chlade sa môžem pohybovať, sedieť, stáť či ležať… Úplne všetko pôsobí inak, je to nekonečné objavovanie.
Chlad nám pomáha objavovať silu, o ktorej netušíme.
Foto: archív Michaely Davidovič
