Prší. No a?
Foto: shutterstockA hoci Wim ako dieťa neplával pod ľadom, ani sa neváľal vyzlečený v snehu, neprežil tieto roky ani v teplej obývačke na gauči pri televízore (smartfóny ešte neboli). Naopak. Odjakživa ho to ťahalo von, do prírody, a to je to, čo najviac odporúča aj dnešným deťom.
„Podľa mňa dnešné deti prichádzajú o veľa. Obklopené počítačmi, hrami a virtuálnymi realitami strácajú pojem o skutočnej realite, teda prírode, ktorá stimuluje, rozvíja, cibrí zmysly. Myslím si, že odpojenie od nej značnou mierou prispieva k vzniku depresií a iných problémov, čo je veľmi smutné,“ konštatuje vo svojej knihe Metóda Wima Hofa, kde opisuje svoj život i metódy dýchania, otužovania a meditácií, pomocou ktorých dokázal výnimočné veci a stal sa svetoznámou osobnosťou.
Wim Hof trávil v detstve veľa času so svojím bratom, dvojčaťom. „Chodieval som von vždy, keď sa dalo. Najradšej som trávil čas v lese vonku, zbožňoval som hru na Tarzana, na stromoch sme si robievali úkryty, vešali sme sa po nich... Hrabali sme sa v zemi, opekali si zemiaky na malom ohni. Symbolizovali našu slobodu. V nijakej reštaurácii nenájdete takú chuť, pretože sme ich jedli v spojení s prírodou. Pobyt vonku zintenzívnil všetky naše zmysly,“ spomína.
Skoré rána – úplne iná dimenzia
Keď mal 12 rokov, začal roznášať noviny po domoch v rodnom meste Sittard. To znamenalo o pol štvrtej ráno vstávať a v každom počasí absolvovať jazdu na bicykli po kopcovitej štvrti, ktorú mal pridelenú. Wimovi to neprekážalo, naopak: „Skoré rána sú úplne inou dimenziou dňa. Ulice sú prázdne, ste tam iba vy v harmónii s bicyklom a prírodnými živlami.“ Posilnilo ho to, ako vraví, nielen fyzicky.„Päť rokov som vstával každé ráno o pol štvrtej, prevalil sa z postele rovno do kľuku, spravil ich 50 a prebral som sa,“ opisuje v knihe. O štvrtej už bol na ceste do novinového rajónu. „Počul som rôzne druhy vtákov, na uliciach sledoval králiky. Bolo to čarovné. Keďže som bol sám, videl a cítil som veci, ktoré nepotrebovali slová. Iba ja, bicykel a noviny uprostred kopcov.“
Všetkým deťom, ktoré chcú byť silné, odporúča niečo podobné. „Spoznáte pri tom sami seba, pretože široko-ďaleko sa nemáte s kým zhovárať. Začnete hĺbavejšie premýšľať a zistíte, aký pokojný je svet bez šumu druhých ľudí či vecí. Ste sami a musíte splniť úlohu bez ohľadu na počasie. Preniknete do hĺbky vlastného ja. To vás posilní.“
Wim Hof dnes:
Cestovať autom je ako pozerať televízor
Spomína aj ďalší silný zážitok prepojenia s prírodou, keď sa s bratom ako teenageri raz na jeseň vybrali na bicykloch z Holandska do Španielska. Dovolenka bez plánu trasy či rezervovaného ubytovania. Kým na juhu bolo teplo, v rodnom Holandsku už jeseň v plnej kráse s dažďom a chladom. Bratom to však neprekážalo, opäť skôr naopak: „Bicyklovanie s premočenou pokožkou nám skvelo zvýšilo odolnosť voči chladu. Voda máva takýto účinok,“ vysvetľuje Wim.Zdôrazňuje, že presun bicyklom je niečo úplne iné ako autom. „Sedieť v aute je ako pozerať televízor – iba sedíte a sledujete, čo sa deje za oknom. Jazda na bicykli vás nabije pocitmi, obzeráte sa naokolo, všetko je intenzívnejšie, pretože s tým máte priamy kontakt.“ Kto podobnú cykloturistiku zažil, dá mu za pravdu.
Prílišný komfort ubližuje
Kým v minulosti bol pobyt vonku bez ohľadu na počasie niečo prirodzené pre deti i dospelých, dnešná doba sa nás od nepriaznivých podmienok snaží chrániť. Špeciálnymi odevmi, nepremokavými topánkami a celkovo aktivitami, ktoré sa dajú robiť v suchu a teple.Poukázal na to vlani aj český psychológ a hokejový kouč Marian Jelínek. „Pred päťdesiatimi rokmi nikto nemusel riešiť otužilosť malých detí. Dieťa vstávalo do pätnástich stupňov kvôli vyhasnutej peci, chodilo dva tri kilometre do školy, v snehu, v daždi, mnohokrát netiekla teplá voda. Doba sama otužovala deti svojimi limitmi. Dnes sú prekúrené byty, školy, všade sa jazdí autom, deti sú navlečené do niekoľkých vrstiev oblečenia. A tým im rodičia extrémne ubližujú,“ povedal v rozhovore pre český denik.cz.
Čo s tým? Wim Hof ponúka riešenie: Choďte s deťmi von, bez ohľadu na počasie. „Málokedy sa oddávame prírodným živlom, ak vôbec. Hovieme si v našich útulných vyhrievaných domovoch, chránení pred stresovými faktormi prostredia, ktoré v nás prebúdzajú silu,“ konštatuje v knihe.
