Hranice vo výchove sú potrebné. Takéto by mali byť!

Gabriela Bachárová, 4. júna 2019 o 08:12

O hraniciach vo výchove sa hovorí stále, ale ako by mali vyzerať, aby deťom prospeli a nemrzačili ich dušu nezmyselnými príkazmi a zákazmi? Nie je ľahké ich stanoviť, psychologička Pavla Koucká sa o to vo svojej knihe Zdravý rozum vo výchove pokúsila.

Predpokladom toho, aby vás dieťa rešpektovalo, je mať s ním dobrý vzťah.

Foto: Shutterstock.com

Hranice by mali byť hlavne dobre zvolené. Zohľadňujte pritom osobnosť dieťaťa (každé si vyžaduje niečo iné) a aj svoj temperament a povahu. Ide o to, aby zvolené pravidlá vyhovovali všetkým zúčastneným stranám.

Aké by mali hranice byť?

Pevné, ale nie tvrdé

„Tvrdí rodičia sú ako zo skla – neústupčiví, ale krehkí. Pri náraze sa roztrieštia na hromadu zraňujúcich črepov. O pevných rodičov sa môžeme oprieť, sú stabilní a predvídateľní. Tým nemám na mysli, že reagujú vždy rovnako. Ale mám istotu, že vyberajú rozumné riešenie pre všetkých. Sú pre deti oporou. Možno sa na nich spoľahnúť. Deti to čoskoro pochopia, hoci to vždy nemusí byť na vedomej úrovni,“ uvádza Pavla Koucká.

Pružné

Nemá zmysel trvať na rovnakých pravidlách, hoci životné podmienky sa už zmenili. Hranice by mali byť dostatočne pružné. „Život je zmena. Menia sa deti, okolnosti aj my samotní. A hranice na to musia reagovať,“ je presvedčená psychologička.

Dostatočné, ale nie prehnané

„U extrémne širokých a voľných hraníc môžu mať deti problémy vnímať ich. Naopak ak deti pociťujú hranice ako prehnané a neprimerané, vykladajú si ich ako trest a nezriedka sa uchyľujú k urputným bojom o moc.“ Sú to skrátka extrémny, najvhodnejší je zlatý stred. Určite pár hlavných pravidiel a jemne, ale dôsledne trvajte na ich dodržiavaní. Zároveň deťom doprajte maximum voľnosti, rešpektu a neobmedzujte ich zbytočne.

Dohodnuté

Deti, hlavne tie väčšie, by sa mali na pravidlách samé podieľať. Ak im necháte zodpovednosť rozhodovať o sebe, ľahšie budú dohodnuté pravidlá rešpektovať. V praxi to znamená, že lepší ako príkaz, aby dieťa niečo urobilo v domácnosti, je spoločná dohoda, v rámci ktorej si samo vyberie práce, ktoré sa mu pozdávajú. Deti si na prekvapenie rodičov potom vezmú na starosť toho oveľa viac, ako keď im to niekto prikáže z pozície sily.

Rešpektujúce

Rešpektujúce hranice ukazuje Pavla Koucká na príklade: „Predstavme si napríklad cestu vlakom s malým dieťaťom. Prirodzene aktívne batoľa má tendenciu zliezať zo sedačky na zem a zasa späť, vyliezať na stolček a podobne. Osobne dávam veľkú voľnosť, ale chápem aj rodičov, ktorí dieťaťu zakazujú napríklad liezť po zemi. Je mi však ľúto, keď v takých prípadoch počúvam opakované výčitky: Kam to zasa lezieš? Seď pokojne! Dieťa väčšinou nevydrží, nasleduje plesknutie a plač," píše psychologička. Za oveľa lepšie by považovala, ak by rodičia dieťa vzali dieťa na kolená a ukazovali by mu, čo sa deje vonku, alebo sa ho snažili zabaviť inak, skrátka ponúkli mu inú zaujímavú alternatívu. „Dosiahnu rovnaký cieľ, dieťa zostane na sedačke, neznížia však jeho dôstojnosť, neohrozia vzájomný vzťah,“ tvrdí Pavla Koucká.

Ako to urobiť, aby deti hranice rešpektovali?
Keď od detí žiadate, aby niečo urobili alebo sa nejako správali, je dôležité venovať im v tej chvíli plnú pozornosť. Nie vydať pokyn a už nekontrolovať jeho plnenie. Podľa Pavly Kouckej je vhodné znížiť sa na ich úroveň (kľaknúť si, čupnúť si), využiť očného aj fyzického kontaktu (napríklad chytenie za rameno). Deťom jednoznačne povedať, čo od nich chcete. Nehovoriť: „Prestaň už blbnúť!“ Buďte konkrétni: „Doma sa loptou nehádže.“ A zdôvodnite, prečo je to nevhodné: „Môže sa niečo rozbiť.“ Ponúknite alternatívu: „Bež sa hrať von.“ Žiadny krik ani výčitky, čo aj tak nemá efekt. Ak chcete, aby vás deti počúvali, je veľmi dôležité mať s nimi dobrý vzťah, venovať sa im, byť na ne milý. V tom prípade budú „náchylnejšie“ rešpektovať hranice, ktoré im vytvoríte.


Prečo sú hranice potrebné?
„Absencia zmysluplných hraníc vo výsledku škodí rodičom aj deťom. Dieťa zneisťuje rodič, ktorý sa mu poddáva. Nemôže sa cítiť bezpečne, ak je jeho ochranca slabší ako ono samo. Deti, ktoré môžu všetko, ani nevyzerajú šťastne. Keď pozorujem, ako útočia na veci aj ľudí okolo seba, vnímam z nich nepokoj až zúfalstvo. Čím viac sa im nedostáva silného ochrancu v neznámom svete, tým viac sa stávajú závislejší na svojej moci. Ovládajú svojich rodičov, prikazujú im, ale pokoj z duše sa im tým viac vytráca. Navzdory všetkej moci nad rodičmi totiž podvedome tušia, že svet neovládnu. Čím slabší sa rodiči javia, tým neistejšie a nespokojnejšie sú deti, hovorí psychologička Pavla Koucká.“




Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >