Pôrod na našom území v minulosti bol výlučne ženskou záležitosťou.
Foto: pinteresK týmto a ďalším zaujímavým zisteniam dospel historik SAV Vavrinec Žeňuch, ktorý skúmal históriu pôrodníctva na našom území, najmä na východe Slovenska. Výsledky svojho bádania prezentoval minulý týždeň v relácii Rádia Lumen História a my.
Ako napríklad uviedol, pôrody na území bývalého Uhorska boli vyslovene ženská záležitosť. Kým napríklad v anglosaských krajinách existovala aj funkcia pôrodníka, ktorý mohol vykonávať pri komplikovanom pôrode aj rezy, aby zachránil aspoň dieťa, u nás boli iba babice. Chlapi pri pôrode skrátka nemali čo robiť.
Dom musel byť označený
Existujú dokonca záznamy, podľa ktorých pravoslávny duchovný musel počas pôrodu opustiť dom. Babice, na rozdiel od pôrodníkov v anglosaských krajinách, do roku 1770 nemali oficiálne vzdelanie, vedomosti si posúvali z generácie na generáciu.„Matka vzdelávala svoju dcéru alebo neter, aby povolanie zostávalo v rodine. Brávala ich sebou k pôrodom, a to už od detstva,“ vysvetlil Vavrinec Žeňuch. Ako spresnil, stretol sa s dokladmi, kde 44-ročná babica udávala, že má 36 rokov praxe, teda k pôrodom začala chodievať už ako osemročná.
Čo ukázali archívy
Prvá písomná zmienky o babiciach u nás pochádza z roku 1581 z mestskej knihy v Košiciach. Píše sa tam o jednej žene, že je babicou. Druhá zmienka je z roku 1596, našla sa pri Bratislave. Prvá prísaha babice je zaznamenaná v roku 1598 v Bratislave. Hovorí sa tam, že bola vykonaná pred mestskou radou. Zo 17. storočia sa o babiciach zachovalo veľmi málo informácií, čo Vavrinec Žeňuch pripisuje vtedajším stavovským povstaniam (napr. Bočkajkovo, Rákocziho a iné). Záznamov je veľmi málo, veľa archívov bolo poškodených. Zachované dokumenty svedčia o častých obvineniach babíc z bosoráctva.
Prvá písomná zmienky o babiciach u nás pochádza z roku 1581 z mestskej knihy v Košiciach. Píše sa tam o jednej žene, že je babicou. Druhá zmienka je z roku 1596, našla sa pri Bratislave. Prvá prísaha babice je zaznamenaná v roku 1598 v Bratislave. Hovorí sa tam, že bola vykonaná pred mestskou radou. Zo 17. storočia sa o babiciach zachovalo veľmi málo informácií, čo Vavrinec Žeňuch pripisuje vtedajším stavovským povstaniam (napr. Bočkajkovo, Rákocziho a iné). Záznamov je veľmi málo, veľa archívov bolo poškodených. Zachované dokumenty svedčia o častých obvineniach babíc z bosoráctva.
Babica mala v spoločnosti výsadné postavenie. V obci musela mať označený dom, aby každý vedel, aj pocestný, kde býva, musela byť zodpovedná a hodnoverná. Vzhľadom na to, že ju volali k pôrodom vo dne v noci, bola oslobodená od určitých prác pre vrchnosť.
Už vtedy mala vlastnú plácu, a nie malú. Za pôrod brala od 6 do 24 denárov, čo bolo podľa Vavrinca Žeňucha vcelku slušné. „Jeden florén bol 60 denárov, a babica pomáhala tak pri 30-40 pôrodoch za rok. Gréckokatolícke farnosti mali príjem 10 florénov, kým babica za tri pôrody dostala 1 florén, čo bol teda dosť vysoký príjem,“ približuje historik.
Od bosoráctva k právu krstiť
Babice to však nemali vždy ľahké, napríklad ešte v 17. storočí ak nedokázali žene pomôcť, boli často obviňované ako bosorky. Vyznali sa v bylinkách, z ktorých vyrábali rôzne oleje. Práve toto olejkárstvo bolo podľa historika typické pre naše územie, odkiaľ sa rozšírilo do sveta.Najväčší rozmach povolania babíc nastal v 18. storočí. „Máme najviac písomných zmienok, o povolanie sa začal zaujímať štát,“ pripomína Vavrinec Žeňuch. V roku 1738 vznikla kráľovská zdravotnícka rada, ktorá mala pod sebou všetkých, aj lekárov, farmaceutov, aj babice. Mala dozerať na to, aby nevznikli epidémie a dala si za cieľ, aby v každej stolici bol aspoň jeden lekár, ktorý by vzdelával a kontroloval babice. „Žiadne záznamy, či sa to aj dialo, sa nenašli,“ podotýka historik.
Lieky, ktoré v archívoch objavil Vavrinec Žeňuch dokazujú, že aj pred stáročiami ženy riešili otázky ako vyvolanie pôrodu či zmiernenie bolestí. Na opuchy mali rôzne octany, na vyvolanie pôrodu mali kôru lykovca jedovatého. Z ďalších liečiv poznali napríklad repík, extrakty z amarylky, prach zmierňujúci bolesť, prach spôsobujúci eufóriu a iné.
Zákon z roku 1770, známy ako zdravotnícka reforma, venoval babiciam 9 paragrafov. Nariadil im zložiť aj predpísanú prísahu. Zákon vyzdvihoval dôležitosť ich profesie, pretože „pomáhajú životu na svet“. Apeloval na ich česť a svedomie, že majú v rukách dva životy – matky aj dieťaťa. Za interrupcie nariaďoval trest smrti, keďže krajina potrebovala nových obyvateľov. Babiciam tiež zakazoval povery a podávanie liekov bez súhlasu stoličného lekára.
Zaväzoval ich mlčať o podmienkach, v akých rodina žije, aj o prípadnom postihnutí dieťaťa. Na druhej strane sa však mali deliť o skúsenosti, ako postupovať v komplikovaných prípadoch. Zákon tiež vyzdvihoval potrebu zvýšiť počet babíc, aby na tri obce pripadla aspoň jedna.
Babica mala ešte jednu výnimočnú právomoc, dokonca povinnosť – pokrstiť dieťa, ak hrozilo, že zomrie, a to bez ohľadu na vierovyznanie. Spása duše je najvyšší zákon, platilo. Keďže vtedy nie v každej domácnosti mali čistú vodu, babice si ju k pôrodom museli vždy doniesť, aby mohli v prípade potreby krstiť.
Od cirkvi sa im dostalo aj ponaučenia, ako krstiť postihnuté deti, napr. siamské dvojčatá „s dvoma hlavami“, ako krstiť pri spontánnom potrate, aj v iných situáciách.
Najstaršia babica mala 70 rokov
Babice zrejme svoje povolanie vykonávali najlepšie ako mohli, sťažnosť na ne v archívoch niekdajšej Užskej župy historik nenašiel. Dospel ale k zaujímavým štatistikám – v 18. storočí tam mala napríklad najstaršia babica 70 rokov, najmladšia 28. Priemerný vek babíc bol 49,5 rokov, priemerná prax 15,5 roka.Posledné babice pôsobili na našom území najmä na vidieku ešte v 50-tych rokoch 20. storočia. Dnes je ich úloha rozdelená medzi pôrodné asistentky, duly či samostatné pôrodné asistentky, niektoré stále chodievajú k domácim pôrodom.
Celú reláciu si môžete vypočuť TU.
