Mikuláš Jacečko žije dnes vo Vinnom.
Foto: Miroslav Prega, SZPB„Bol som sotva štvorročné decko, nič si nepamätám,“ hovorí dnes pre Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, kde predseda oblastného výboru zväzu v Michalovciach Miroslav Prega zaznamenal jeho príbeh. Ten už overovali i historici a Mikuláš Jacečko sa oň delí i s verejnosťou. Nech vedia, aj taká bola vojna...
„Koncom augusta 1944 haburský notár Andrej Zabredský prišiel za mojím otcom s odporúčaním: „Nikolaju, musíš aj s celou rodinou sja skryty v lesoch, bo vypuklo Povstaňa a Nemci po našich valaloch berut drevorubačov do zajaťa.“
Mamička zbalila nevyhnutné veci do „zajdky“ (jednoduchý batoh), čosi niesol už 14-ročný brat Michal, otec ma zobral v plachte na chrbát. Lesnými chodníčkami sme utekali z Habury, cez Driečnu do Príkrej a odtiaľ do Závady, kde v okolitých lesoch bolo územie už pod kontrolou partizánskych skupín a oddielov zväzku Čapajev,“ opisuje Mikuláš Jacečko udalosti, ako mu ich rozprávali rodičia či brat.
Pri partizánoch žili niekoľko mesiacov. Otec sa stal partizánskym „bojcom“ so zbraňou, mama pomáhala pri príprave jedla a starší brat Michal robil, čo bolo treba. „Mne dali meno Koľa, lebo som bol obľúbencom sovietskych partizánov. Vraj som im spieval ruskú veršovačku: Čížik, čížik, kde ty byl? Na bazáre – vodku pil!“ spomína.
Jeseň bola studená a sychravá, ich skupina sa často presúvala z tábora na bezpečnejšie miesto. „Hladní, smädní, vyčerpaní. Mňa, zabaleného v sibírskej kožušine vo veľkom vojenskom ruksaku, otcovi kamaráti pomáhali nosiť na chrbte. Pri dlhších presunoch ma priviazaného na sedle bral na svojho koňa sám náčelník štábu Ľudovít Kukorelli,“ vraví Mikuláš Jacečko.
Koncom novembra 1944 sa velenie partizánskeho zväzku Čapajev rozhodlo s vyše tisíckou príslušníkov prebojovať sa cez frontovú líniu medzi Haburou a Borovom. „Dostali sme sa však do mínového poľa a delostreleckej paľby. Otec ma niesol v batohu a v tom mínovom pekle ma stratil.“
Lúka medzi Haburou a Borovom pri Medzilaborciach dnes, na mieste, kde zahynul Ľudovít Kukorelli, je pamätník.
Foto: Alexander TarčaV boji vtedy zahynuli stovky partizánov, vrátane náčelníka štábu Ľudovíta Kukorelliho. Okolnosti jeho smrti dodnes nie sú celkom jednoznačne vysvetlené. (Viac si môžete prečítať v tomto článku Prečo musel zomrieť Ľudovít Kukorelli, pozn. red.)
Príbeh Mikuláša a jeho rodiny mal však šťastný koniec. Časti vojakov sa podarilo prebojovať až do Kalinova, prvej oslobodenej obce na Slovensku. „Mňa 25. novembra v tom batohu uprostred mínového poľa našli dvaja partizáni – rozviedčíci. Bol som vraj podchladený, ale živý.“
Rodina potom ostala žiť na východe Slovenska. A batoh, ktorý Mikulášovi zachránil život? Rovnako ako zbraň jeho otca je dnes v Múzeu SNP v Banskej Bystrici.
