Vianočné stromčeky v minulosti boli podľa etnologičky Kataríny Nádaskej ekologické - zrezal sa zväčša iba špic, ktorý potom dorástol.
Foto: PRAVDA, Robert HüttnerPrečo na Vianoce zdobíme práve stromček?
Stromček je novodobejšia záležitosť. Gro Vianoc býval na našom území do konca 19. storočia betlehém. Stromček k nám prišiel z nemeckých krajín. V regiónoch ako Kysuce, najmä horné Kysuce či na východe Slovenska sa stromčeky medzi obyčajnými ľuďmi objavili až v 20-tych rokoch 20. storočia. Samozrejme, v meštianskych a šľachtických rodinách, stromčeky poznáme už od konca 17. storočia. Boli to najmä protestanti, ktorí mali stromček ako prví.
Takže namiesto stromčekov pripravovali ľudia na Vianoce doma betlehemy?
Tradícia betlehémov pochádza zo 16. storočia. Zaviedli ju františkáni. Najprv to boli živé betlehémy na námestiach, uliciach. U nás sa ale počas panovania Jozefa II. verejné cirkevné akcie zrušili, nastal zákaz verejných betlehémov, tak sa začali sťahovať do kostolov a ľudia si ich začali vyrábať aj doma. Prevažovali drevené, ale aj zo šúpolia, slamy, maľovali si ich. Podľa toho, čo mali doma.
A čo darčeky? Kedy sa u nás začalo s vzájomným obdarovávaním?
Ani darčeky nie sú staré. Objavujú sa v 17. storočí, opäť najprv u vysokej šľachty a mešťanov. Bola to symbolika, ktorá pochádzala z Biblie. Na pripomienku narodenia Ježiška, Božieho syna, ktorý je považovaný za dar od Boha pre ľudstvo, si ľudia dávali drobné darčeky. Dnes sú Vianoce najmä o darčekoch, kedysi však bolo prežívanie Vianoc duchovnejšie. Darčeky boli jednoduché. Z mojich výskumov – napríklad v 30-tych rokoch dostalo sedem detí jednu mandarínku. Každému sa ušlo po mesiačiku. Už vtedy sa to exotické ovocie dalo kúpiť, ale bolo veľmi drahé. Rodina chcela deťom urobiť deťom radosť, tak dostali jednu. Väčšinou deti dostávali doma vyrábané darčeky, drevené hračky, mamy ušili bábiky, dominovala ručná práca.
Tiež sa teda snažili rodičia o niečo výnimočné. Až na to, že dnes je drahým darčekom štvorkolka, vtedy to bola mandarínka.
Áno. Ale prežívanie sviatkov bolo iné. Bolo veľa profesií, šafraníci, drotári, murári... otcov rodín, ktorí chodili za prácou doďaleka a neboli doma celý rok. Tak bolo dôležité, že sa na Vianoce konečne zišla rodina pokope. Všetci sa na to veľmi tešili. Áno, darčeky boli, ako dnes, najmä pre deti, ale nebolo to prioritné.
Popíšte trocha dávne ľudové Vianoce. Dnes u nás mnohí po rozbalení darčekov na Štedrý deň skonštatujú, že už je po Vianociach. Hlavný cirkevný sviatok je pritom až na druhý deň. Ako to bolo v minulosti? Slávili ľudia Vianoce tri dni?
Ešte dlhšie. Sviatky trvali do Troch kráľov, presne podľa cirkevného kalendára. Dominovali tri dni – od Štedrého dňa do Štefana, ale sviatky boli aj v ďalšie dni. Na Štedrý deň bolo treba, aby všetko bolo urobené do východu slnka. Ženy vstávali už o jednej po polnoci, museli upiecť vianočný chlebík, navariť všetky jedlá, pozametalo sa, dorobili sa posledné úpravy. Zdobil sa stromček, aby o 17. hodine, kedy vyjde hviezda, sa zasadlo k štedrovečernému stolu. Sviatky sa svätili, prišli koledníci, nemalo sa nič robiť. Úlohou mužov bolo nachystať drevo, naťahať vodu zo studne, po večeri sa išlo do kostola. Prvý a druhý sviatok vianočný boli vyslovene dni príjemného leňošenia. Samozrejme, nevyhnutné veci robiť museli, podojiť kravy napríklad. Ostatok svätili.
Čo robili? Chodili na prechádzky, návštevy, sedeli doma?
Prvý sviatok vianočný bol sviatkom rodiny. Schádzala sa rodina, už skoro ráno chodili vinšovníci. My si dnes vinšujeme elektronicky, oni vinšovali osobne. Bol slávnostný obed, pretože pre katolíkov bola štedrovečerná večera síce štedrá, ale stále ešte pôstna, s rybou. Protestanti síce už mali na večeru aj mäsité, zabíjačkové dobroty, huspeninu, katolíci si to však dali až na druhý deň. Takže jedli, navštevovala sa rodina, sedelo sa pri stole pod stromčekom, ktorý zväčša visel nad ním, spievali sa koledy. Ľudia boli radi, že sa vidia, že majú pokoj a nič nemusia robiť. V mestách to bolo iné, tam sa už chodievali korčuľovať, sánkovať. Napríklad v Bratislave na dnešnej Železnej studničke bola známa reštaurácia, kde korčuľujúcim nosili čašníci na ľad grog, varené víno. Druhý sviatok vianočný to už bolo iné. Dovtedy bol pôst, takže na Štefana už bola prvýkrát zabáva, lebo celý advent bol pôst. Aj robili sa aj svadby. Stretávali sa susedia, ľudia sa tešili každej návšteve. Patrilo sa, aby si celá dedina navzájom povinšovala a nikto, kto bol s niekým pohnevaný, by nemal zasadnúť k vianočnému stolu. To bol úplne iný svet, iný život ako dnes.
Večera pod stromčekom.
Foto: TASRStromček visel zo stropu?
Áno, v dome bolo málo miesta. Jedna veľká multifunkčná miestnosť, tak kam ho dať? Visel teda z jednej hrady, spočiatku dolu nohami, potom ho otočili. Bolo to navyše veľmi ekologické, lebo sa zrezal len ten špic, ktorý potom dorástol. Teda bol to len maličký stromček, ozdobený ozdobami zo slamy.
Čo mali ženy zo sviatkov, keď museli vstávať o jednej v noci?
Veľmi sa na to tešili. Na celé Vianoce. Konečne mali rodinu pohromade, väčšinou.
Čo je vlastne typické štedrovečerné jedlo? Prečo je to niekde kapustnica, inde šošovicová, hubová, či fazuľová polievka?
Regionálne jedlá sa líšia, pretože chody na štedrej večeri boli úplne obyčajné jedlá, ktoré sa jedávali aj počas celého roka. Teraz boli akurát sústredené do slávnostného večera. Jedál sa muselo variť viac, pretože to bola symbolika – čím viac jedál budú mať, tým lepšie sa budú mať, a lepšia bude aj úroda nasledujúci rok. Vianočná polievka bola na väčšine územia kapustnica, pretože kapusta sa tlačila do sudov takmer všade. Na Záhorí zasa bola hustá fazuľová polievka so širokými rezancami, na južnom Slovensku rybacia polievka, na východnom Slovensku jucha, mačanka. Z ďalších jedál to boli zasa podľa regiónov ryba, sladké pirohy, slané, šúľance, alebo takzvané bobaľky, opekance. No a kaše. Takzvaná ježišková kašička, dnešná biela krupicová na hornej Nitre bolo slávnostné jedno, alebo prostná, obilninová, prívarky... Podľa toho, kde čo ľudia mali. Vyprážané jedlá k nám priniesli až po roku 1918 českí profesori. A masový chov kaprov na vyprážanie nastal až po roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti.
Bol stanovený počet jedál?
Niekde tri, niekde šesť, niekde dvanásť. Za chod večere sa však už považoval aj prípitok, čo bol vo vinohradníckych oblastiach pohár vína, inde hriate. Ďalším chodom boli oblátky s medom a cesnakom, polievka, ryby, múčne jedlá, kaše. Preto bola večera štedrá, lebo chodov bolo viac. Ale ľudia sa neprejedali. Uvarili z každého toľko, aby každý člen rodiny dostal zo dve-tri lyžičky. Žiadne prejedanie. Len symbolika. Ľudia sa najedli, ale striedmo.
Vypekali sa aj koláče?
Koláče áno, ale žiadne zákusky ani torty. Kysnuté koláče, napríklad Vajnory boli známe štrúdľami, plnené tým, čo bolo – orechy, mäkký mak, lekvár tvaroh, čo domácnosť poskytovala. Piekol sa aj špecifický vianočný biely koláč, radostník alebo kračún. Výnimočne z bielej múky, takzvanej koláčovej. Inak ľudia chlieb bežne piekli z toho, čo nám dnes lekári odporúčajú ako zdravé – ražná, ovsená, múka, jačmeň, pohánka.
Katarína Nádáská je autorkou viacerých publikácií o zvykoch našich predkov.
Foto: PRAVDA, Robert Hüttner
