Deti potrebujú rešpekt.
Foto: Shutterstock.com„Premýšľam o tom, prečo sa stále skláňame pred autoritou, hoci v skutočnosti to žiadna autorita nie je. Len má moc, ktorú používa nevhodným spôsobom – a najhoršie na tom je, že si to vôbec neuvedomuje. Naopak, je presvedčená, že robí dobre, že tie deti vychováva a vedie správne.
Išla som pre dcérku do školy, zvyčajne chodí do družiny, ale tentokrát som ju vyzdvihla už po skončení poslednej hodiny, mali sme ísť k lekárovi. Prišla som k triede, už tam bola družinárka, ktorá deti práve odvádzala na obed. Začula som, ako im začala vyčítať, že si pred budovou školy ráno neočistili topánky a doniesli dovnútra blato. Bola drsná, začala zvyšovať hlas, naliehala, aby sa vinníci priznali. Potom označila dvoch alebo troch chlapcov, o ktorých si myslela, že sú na vine. Dôkazy žiadne nemala, jednoducho prstom ukázala na tradičné „problémové“ deti. Vy ste to urobili! „Doma tiež neroznášate blato. To by vám rodičia dali. A teraz to bude musieť pani upratovačka po vás umyť,“ rozčuľovala sa.
Mohla pritom celú situáciu riešiť pokojne, nevyvolávať v deťoch úplne zbytočne pocity viny a hanby. Mohla povedať, že je fajn, ak si topánky pred budovou očistia. Aby na to mysleli. A možno im nemusela hovoriť vôbec nič. Veď je normálne, že dieťa nepomyslí na očistenie topánok, keď sa ráno ponáhľa do školy. Prečo z toho robiť drámu? Ale ona im to nevyberavo vyčítala. Z pozície sily a moci. A ja som tam stála a mlčala. Vedela som, že by som sa mala detí zastať, ale nepovedala som ani slovo. Pretože pani družinárka je predsa pani družinárka. Len som sklopila oči. A cítila som, že som zlyhala. Bolo to zlyhanie ľudí, ktorí sa nepostavia zlu, a tým ho umožňujú. Práve z takýchto zlyhaní vznikajú veľké ludské aj národné tragédie. Bola som spoluvinníkom.
Tak, ako má za deti zodpovednosť družinárka, mala som ju aj ja. Ako človek a rodič. Nechala som ju však ležať na zemi. Rovnako ako to nešťastné blato. Tie deti odteraz vedia, že keď im niekto bude nadávať a ubližovať, je veľká pravdepodobnosť, že sa ich nikto nezastane. Niektoré z nich sa naučia, že je to výhodná stratégia, ako nad druhými získať moc. A nebudú ju v budúcnosti váhať využiť.
Keď sme potom s dcérkou osameli, povedala som je, že sa mi správanie družinárky nepáčilo a že s ním nesúhlasín. Ale bolo to málo. Cítila som, že dôvera, ktorú vo mňa má, je teraz o niečo menšia. „Mami, veď ty si veľká, ty môžeš, prečo si niečo neurobila?“ vnímala som jej nevyslovenú výčitku. Na budúci rok už dcérka do družiny chodiť nebude. Ale iné deti áno. A zrejme sa ich nikto nezastane, keď k niečomu podobnému príde znovu. Ja som si však sľúbila, že nabudúce už mlčať nebudem. Pretože nie sme rodičmi len svojich vlastných detí, ale všetkých. A keď raz my sami budeme ohrození, tiež budeme chcieť, aby nám niekto pomohol."
