Doprajte deťom aj nepohodlie, prospieva im

Patricia Poprocká, 10. marca 2020 o 04:51

Nemusí byť vždy v izbe tá správna teplota ani včas navarený obed, a tiež sa nič nestane, ak náhodou zabudnete dieťaťu pribaliť pred prechádzkou do tašky teplý sveter, pre istotu. Nekomfort bol kedysi bežnou súčasťou detských dní, pomáhal formovať ich osobnosť a robil ich odolnejšími voči záťaži, fyzickej aj psychickej.

Mokré nohavice, alebo dokonca krátke? No a čo. Čo ma nezabije, ma posilní, platí aj v prípade bežného detského nekomfortu.

Foto: shutterstock.com

Práve to dnes v dobe výdobytkov, ktoré sa všetko snažia ľuďom uľahčiť, chýba. Zhodujú sa na tom viacerí odborníci, ktorí upozorňujú, že hoci sme sa čo do pohodlia nikdy nemali lepšie, paradoxne sa cítime nešťastnejší.

Platí to aj pre deti, ktoré sa v prílišnom komforte stávajú nesamostatnými a spoliehajú sa na rodičov, že za nich vyriešia všetky ťažkosti a vydláždia im cestu. Ak však chcete samostatné dieťa, musí sa stretávať aj s ťažkosťami, ktoré musí zniesť, prípadne aj vyriešiť. A nie je to vždy jednoduché, niekedy to dokonca „bolí“.

„Dnešná generácia nie je nútená vystupovať z komfortnej zóny,“ tvrdí aj psychológ a hokejový kouč Marian Jelínek v nedávnom rozhovore pre český denik.cz.

Uvádza to na príklade otužilosti. „Pred päťdesiatimi rokmi nikto nemusel riešiť otužilosť malých detí. Dieťa vstávalo do pätnástich stupňov kvôli vyhasnutej peci, chodilo dva tri kilometre do školy, v snehu, v daždi, mnohokrát netiekla teplá voda. Doba sama otužovala deti svojimi limitmi. Dnes sú prekúrené byty, školy, všade sa jazdí autom, deti sú navlečené do niekoľkých vrstiev oblečenia. A tým im rodičia extrémne ubližujú,“ skonštatoval.

Práve vystúpenie z „komfortnej zóny“ je podľa neho niečo, čo posúva dieťa ďalej a buduje jeho osobnosť. A nejde len o fyzický nekomfort, ale aj o sociálne väzby, čo priblížil Marian Jelínek na ďalšom príklade:

„Kedysi sa šli deti zahrať von a nik sa im do toho neplietol. Žiaden rodič, tréner ani učiteľ. Zišli sa na ihrisku, samé sa museli podeliť, urobiť bránky, zvoliť si kapitána, možno sa pri tom i pohádali. Najhoršieho dali do brány a nik netvrdil, že je to šikana. To boli sociálne štruktúry, kedy mohli deti rásť a profilovať sa,“ povedal s tým, že dnes trénujú napríklad hokej na štadiónoch už štvorročné deti, ktoré sú síce šikovné, ale osobnostne nerastú. „Ozajstné osobnosti sa v tomto blahobyte môžu len veľmi ťažko vypracovať.“

Netýka sa to však len športu, úplne rovnaké to je aj v bežnom živote. Každý rodič chce, aby bolo jeho dieťa šťastné a nerád vidí, ak sa trápi. Niekedy je to síce ťažké, ale treba si uvedomiť, že ozajstná pomoc nespočíva v tom, že vyriešime problém namiesto dieťaťa, ale v tom, že ho podporíme, aby sa s ním pasovalo samé. A že ho prijmeme s láskou bez ohľadu na výsledok.

Rovnako je v poriadku, ak sa s dieťaťom podelíme aj o iné každodenné starosti – napríklad keď príde zo školy, nemusí mať hneď navarené, aby náhodou nehladovalo. Nič sa mu nestane, ak chvíľu počká, prípadne sa chytí prípravy jedla samé. Znesie aj dočasné mokro v topánkach či chlad, otužovanie je dokonca prospešné, deti len tak ľahko neprechladnú, najmä ak sa hýbu.

Takže nedržme deti v bavlnke, ale nechajme ich popasovať sa s výzvami života a podporujme ich v tom.

Celý rozhovor s Marianom Jelínkom pre denik.cz si môžete prečítať TU.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >