Michaela nevie dcéru prinútiť, aby pomáhala zakaždým, keď to ona potrebuje a nevie, či niekde robí chybu.
Foto: shutterstock.comĎakujeme za všetky reakcie a názory, ktoré ste nám k Michaelinej situácii poslali. Boli naozaj rôznorodé – od rozhorčeného muža, ktorý jej vyčítal, že nezvláda výchovu dcéry a varoval, že to bude len a len horšie, ako bude jej dievčatko rásť až po umiernené rady, nech sa s dcérou pokúsi dohodnúť a vysvetliť jej konkrétnu situáciu, čo je dobré a čo nie, a ako si treba pomáhať.
Naozaj platí, že čo človek, to názor. Dokonca aj v odborných kruhoch možno nájsť zástancov prísnejšieho prístupu takzvaného vytyčovania hraníc oproti tým, ktorí kladú dôraz na rešpektovanie dieťaťa a ukazovanie mu príkladu namiesto nátlaku formou odmien a trestov.
Ak zoberieme do úvahy, že dieťa k zdravému a šťastnému vývoju potrebuje cítiť bezpodmienečnú lásku a prijatie rodičov, nie je na správaní Michaelinej štvorročnej dcéry nič zlé.
Ako upozorňuje rodičovská poradkyňa Naomi Aldort v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi, podstatné je, aby deti robili veci z vlastnej vôle a nie na základe strachu z trestu alebo z rodičovského hnevu. Pripomína, že nás vychovávali práve v týchto intenciách – chválili, ak sme plnili potreby rodičov a ignorovali, ak sme povedali „nie“. „Podplácali nás dobrotami, chválou, láskou, výhodami alebo darčekmi a manipulovali s nami pomocou rôznych donucovacích metód... Generácie takto poslúchali svojich rodičov, pretože sa ich báli,“ približuje.
Ako dodáva, nie je vôbec jednoduché tieto koncepty výchovy zahodiť a vyžaduje si to vôľu, prax i sebakontrolu. V skutočnosti však deti nie sú povinné plniť naše priania. Môžu si slobodne vybrať, ako odpovedať, a my urobíme najlepšie, ak to budeme rešpektovať a uvedomíme si ich možnosti a ciele. Skrátka pristupovať k nim tak, ako by sme pristupovali k dospelým priateľom, teda nevnucovať im, že musia urobiť, čo im povieme.
Z tohto pohľadu sa Michaelina dcéra správa práve takto slobodne a bezstarostne a postoj, ktorý niekedy Michaela zaujme, teda že žiadanú vec urobí sama, sa zdá ako správne riešenie. Aj samotná Michaela vraví, že vtedy je „kľud“. „Dcéra si pokračuje vo svojom, a keď ju prestane baviť to, čo robí, príde za mnou a chce niečo robiť so mnou.“
Podľa Naomi Aldort je takéto správanie úplne v poriadku. „Ak naše prianie dieťa nesplní, treba to buď rešpektovať alebo vysvetliť, že to chápeme a hľadať možnosti, ako budú všetci spokojní, či nájsť iné riešenie, s ktorým súhlasí dieťa i my,“ radí.
Úprimní k sebe
Na rodičov tiež apeluje, aby boli vo svojich požiadavkách úprimní. „Napríklad upratanú izbu chcete mať vy, nie dieťa. Vy chcete poučovať, ale dieťa sa nechce učiť. Predčasné učenie je ako predčasný pôrod, nie je bez následkov. Spomaľuje skutočné učenie a stavia hrádzu medzi vás a dieťa,“ vysvetľuje Naomi Aldort.Rodičia by mali podľa nej dôverovať svojmu dieťaťu a jeho vývoju. „Dieťa vám môže a nemusí pomôcť s upratovaním, ale naučí sa od vás, že máte radi poriadok a raz možno to bude robiť rovnako. (Prípadne si nájde poriadkumilovného partnera, čo je tiež riešenie.)“
Uvádza aj ďalší príklad – napríklad pri uprataní tanierov po jedle. „Vy chcete mať stôl uprataný, dieťaťu to je jedno,“ je základ, z ktorého by mali rodičia vychádzať. Radí vyvarovať sa výčitiek v zmysle: „Ničoho si nevážite, čo pre vás robím,“ aj moralizovania: „Musíš sa naučiť pomáhať“. Hovorte úprimne: „Potrebujem, aby si mi pomohol, budeš tak dobrý..?“
Dodáva, že nie je povinnosťou dieťaťa upratať ani inak pomáhať, dokonca ani v prípadoch, ak robíte niečo pre neho. „Dieťa sa musí úplne slobodne rozhodnúť, bez obavy z vašej reakcie alebo z potreby vás potešiť, jednať zo svojho vlastného priania, ktoré mu prinesie radosť a naplnenie,“ pripomína poradkyňa.
Nazrite do seba
Naomi Aldort pripomína ešte jednu dôležitú vec – ak sa dieťa rozhodlo vám nepomáhať, rodič má príležitosť lepšie poznať aj svoje vnútro. „Ak si myslíte, že by malo pomáhať, poučte sa sami a nájdite cestu von z tohto morálneho imperatívu: Kým by ste boli bez tohto očakávania?“Niekedy rodičia podľa Naomi Aldort zistia, že sa veci dajú aj robiť aj inak, prípadne že je naozaj rýchlejšie a pokojnejšie, ak si žiadanú pomoc urobia sami. „Určite budete lepším príkladom pokoja, ak sa sami jasne vyjadríte a jediná osoba, o ktorej máte jasno, ste vy. Keď očakávate poslušnosť, dieťa odporuje, ak sa však o seba staráte, dieťa vás počuje a môže sa o sebe rozhodovať. A vy jeho rozhodnutie môžete rešpektovať, pretože vystupujete vo svojej úlohe, nie v úlohe dieťaťa.“
